Dream Theater – A Dramatic Turn Of Events

Dream Theater sa k nám opäť raz zniesli zo svojho prog metalového Olympu aby nám, obyčajným smrteľníkom, opäť raz dožičili pocit zadosťučinenia, ALEBO NIE?! (nenechajte sa postrašiť, len som chcel dodať tomu neuveriteľne gýčovému úvodu iskru napätia).
DT sú osvedčenou značkou ktorú dnes nemusím určite nikomu predstavovať. Prešli skúškou času, ktorého ozubené koleso sa vždy prejavovalo na ich tvorbe a i cez to pretrvali. Mne učarovali už pred mnohými a mnohými rokmi a od tej doby sa tohto „prekliatia“ neviem ani za ten svet zbaviť. Každý ich album ma prináša na pokraj slastí a zanecháva vo mne pocit blaženosti.  A tak ma ako každého fanúšika zaujímali minuloročné, ale i tohtoročné udalosti spojené s týmto kolosom, a najmä ich dopad na tvorbu samotnú.
Koniec roku 2010 bol v znamení priam gigantických zmien v jadre kapely. Kapelu opustil bubeník Mike Portnoy (ktorý v tom čase odišiel bubnovať do Avenged Sevenfold), jej zakladajúci člen a jeden z najoslavovanejších bubeníkov minulého desaťročia. Zvyšní členovia kapely tak museli čeliť dôležitému kariérnemu rozhodnutiu. Kapela sa však i cez tento (pre mnohých ťažko stráviteľný) fakt rozhodla pokračovať  ďalej. Každý fanúšik Dream Theater mal už určite možnosť vzhliadnuť  hodinovú „reality show“ tzv. dokument o hľadaní nového spoluhráča, kolegu a priateľa. Toto všetko kapela našla práve v Mike-ovi Mangini-m (ktorý stál proti šiestim bubenícky rovnocenným protivníkom svetového kalibru).
Tieto udalosti si však vybrali svoju daň a za následok mali vznik dvoch táborov v komunite fanúšikov kapely, tábor skeptikov, ľudí, ktorí prejavovali jasné známky Kübler-Rossovej modelu (jedná sa o 5 fáz ktorými človek prechádza pri strate niekoho blízkeho či niečoho bytostného, tu sa však jedná o mierne nadnesený význam, pozn. autor) a nedokázali prijať fakt, že ani ich neustále príspevky na facebook stránky Portnoya či DT alebo do iných diskusných fór, nezmenia nič v rozhodnutí ľudí ktorých sa to bytostne týka (určite aj dnes nájdeme niekoľko fanúšikov, ktorí sa nachádzajú stále pri prvej fáze (1. Zapieranie pozn. autor) a niekoľko ďalších, ktorí zápasia s tretou (3. Vyjednávanie pozn. autor) :D. A potom tú bol druhý tábor, tábor fanúšikov, ktorí podporovali rozhodnutie kapely od začiatku a vkladali dôveru do jej rozhodnutí .
Nech si kto chce, tvrdí čo chce, nikto nedokáže presne definovať Portnoy-ov prínos v hudbe DT, samozrejme okrem perkusijných kompozícií, ktoré vždy boli jeho privilégiom (a nejaké tie vokálne linky). On a Myung nikdy nevydali sólovku na ktorej by predviedli svoj plný skladateľský potenciál (bočné projekty nie sú to isté). A tak logické myslenie, ba ani sedliacky rozum nedal inak, ako sčítať 2 a 2 a dostať nevyhnutne 4. Mangini je jednoducho excelentný bubeník, ktorý Portnoya na takomto poste musí nahradiť bez väčších problémov. Nie len že zvláda na bicích to všetko čo Portnoy, ale je ešte k tomu niekoľko násobne rýchlejší bubeník a talentu či skúseností má určite viac ako dostatok(za rýchlosť obdržal dokonca niekoľko cien Najrýchlejšieho bubeníka na svete). A tak v pokoji týchto nesporných faktov život fanúšikov DT sa mohol vrátiť do starých koľají.
S blížiacim sa finalizovaním albumu sa k nám však zo západu dostali zvesti o Manginiho neúčasti pri skladacom procese a o tom, že celú kompozíciu bicích má na svedomí Petrucci. Svetlo nádeje však stále nemalo prečo pohasnúť, prečo aj, Petrucci má na svojom konte sólovku a bicie na nej sú hodné aj Portnoyovho umu, nebolo teda prečo nedôverovať John-ovým schopnostiam. A ako sa sám Petrucci v jednom rozhovore vyjadril, mal možnosť sa vydať za hranice svojej vlastnej „bubeníckej“ predstavivosti, netušiac či tie bicie budú reálne zahrateľné . Jeho obavy boli samozrejme neopodstatnené a Mangini mu ich o niekoľko mesiacov na to nahrával v štúdiu.
Onedlho na to sa k ušiam fanúšikov dostal prvý kúsok albumu v podobe titulnej skladby „On The Backs Of Angels“. Čo však dominovalo prvým prehratiam skladby bol okrem iného, pocit neistoty. Sú tie bicie ktoré tu počujeme skutočným využitím potenciálu Manginiho? Je pravdepodobné, že i keby Portnoy ostal na svojej pozícii, bicie by vyzerali rovnako, alebo aspoň takmer totožne? Aj pri takýchto otázkach sa mohol fanúšik DT prichytiť. Tieto otázky už však nie sú na nás aby sme ich zodpovedali, čo mohlo byť ak…?, otázky alternatívnych realít ponechajme teórii metavesmíru. Čo však môžeme povedať bez matematického či fyzikálneho overovania je, že skladba je nositeľom všetkých poznávacích atribútov kapely. Ba čo viac, je zjavné navracanie sa ku koreňom, konkrétne albumom ako sú Scenes from a Memory alebo Images nad Words, či dokonca podľa môjho názoru aj k niekdajším inštrumentálnym projektom Liquid Tension Experiment. Skladba je vskutku vyvážená, a až na príliš nie presvedčivo znejúcu slohu a refrén nemám skladbe veľa toho čo vytknúť. A tak stret s „novou“ podobou DT nesklamal a bolo už len potrebné vyčkať na to, čo prinesie zvyšok.
Build Me Up, Break Me Down, skladba má dosť jasnú stavbu: sloha, refrén, sloha po takmer celú dobu siedmych minút a hodila by sa skôr na sólovku James-a LaBrie-ho. Až na jedno malé osvieženie v podobe bridge-ového riffu a sólovej dvojhry Petrucciho a Rudessa po štvrtej minúte sa v skladbe nedeje nič  prevratného, možno až na LaBrieho výkriky odsekávané „sláčikovo“ znejúcimi klávesmi.  Podľa môjho názoru najslabší kúsok albumu.
Lost Not Forgotten, otvárajú ladné tóny klavíra, ktorý mi svojím prevedením a pojatím pripomína britských Muse, to isté platí pre sekundujúcu gitaru. Avšak po tomto znamenitom, pre DT mierne nezvyčajnom úvode nás kapela vezme na horskú dráhu plnú inštrumentálnych zvratov a krkolomných postupov aby nám pripomenula, prečo sme všetci vlastne tu. Opäť sa skladba nesie v duchu osvedčených postupov, ktoré sa ani po 26 rokoch a 11 albumoch nestali opočúvané či stereotypné. Musím povedať, že od tejto skladby, vrátane nej, sa album nesie už v jasne vyššom ranku ako pri prvých dvoch skladbách. V skladbe je taktiež moment kedy nás Rudess zavedie späť do roku 1992 a silne nám pripomenie zvukom svojich klávesov album Images and Words.
This Is the Life, skladba má opäť dosť jasnú stavbu, je to prvý rozsiahlejši baladický moment na albume. Jasne pripomína éru SFAM a skladbu The Spirit Carries On, výborná miestami floydovsky znejúca vec. „Some of us choose to live gracefully, some of us get caught in the maze and loose their way home“ (vymente „maze“ za „bank“ a hneď viete o kom je reč :D – ale preč z nemiestnymi žartmi :-/)znie časť refrénu, ktorý je tak hymnický, že vám pod pódiom neostane nič iné, len sa pridať k zvyšku publika.
Bridges In The Sky sa od prvého momentu stala mojou obľúbenou skladbou z albumu. Úvod nám zaobstaráva hádam najbizarnejšie intro kapely za jej celú dobu existencie. Jedná sa o hrdelný spev typický pre ázijské (samozrejme aj iné) kultúry (tento konkrétny však špecificky evokuje Mongolský hrdelný spev – môžem sa mýliť), za ktorým nasleduje nádherný (pravdepodobne) klávesmi umelo vytvorený chorálny sprievod znejúci ako zo soundtrack-u k filmu Koyaanisquatsi . Po lyrickej stránke má skladba taktiež „východný“ či všeobecne veľmi spirituálny feeling (ktovie kde bol Petrucci zase raz na dovolenke :D, naposledy to bolo Toskánsko a všetci dobre vieme ako dopadlo toJ… dovolenky mu jasne prospievajú).  LaBrieho úpenlivé „Sun, come shine my way, make healing waters, bury all my pain“ mrazí po celom tele a dodáva skladbe veľmi čarodejnú atmosféru. Klenot albumu!
Outcry je tretou skladbou na albume ktorá presahuje minutáž desiatich minút a musím povedať, že to je niečo na čo majú DT zaručený recept. Talent napísať dlhé či až epické skladby bez jediného momentu nezáživnosti. Skladby takejto rozsiahlej minutáže im totižto poskytujú priestor pre uplatnenie ich širokej palety hudobných premien. Výrazný moment skladby vidím v orientálne ladenej klávesovej pasáži, ktorá nám jemne pripomenie vyčíňanie na albume Scenes from a Memory. Následne na to nám opäť raz kapela predvedie dych vyrážajúce gitarovo klávesové eskapády a la DT, ktoré dynamicky dopĺňa rytmická sekcia. Ako som už raz napísal, to sú tie momenty kvôli ktorým sme tu.
Far from Heaven, je zvesťou ďalšej balady, tento krát však na spôsob Vacant. Myslím si, že tu je už nejaký ďalší komentár zbytočný, buď sa vám skladba páči alebo nie. Ale ak neohrdnete starým dobrým slaďákom na DT spôsob, nebudete mať s touto skladbou žiadny problém.
Breaking All Illsuions, pripravte sa na posledný výlet presahujúci hranicu desiatich minút, ale za to ten najdlhší. Nie len z tejto skladby, ale z tejto skladby najmä, počuť Rudess-ov návrat k experimentovaniu so zvukmi klávesov, nahrávku to veľmi oživuje a podnecuje aj Petrucciho k zaujímavým zvukovým momentom. Kapela, ako si všimnete aj pri iných skladbách, celkom vsádza na silné refrény, nekomplikované slohy ktoré dokážu osloviť aj nenáročnejšie publikum. Takže popri inštrumentálnej virtuozite sa dočkáte aj takpovediac matnejších momentov kedy vás neobracajú ako steak na grile. DT nás vedú spletitými cestami emócii, kde skladba začína v svižnom tempe s inštrumentálnymi finesami aby nás hneď na to upokojila precítenou klavírnou pasážou, omotala si nás emotívnym refrénom a bez varovania nás opäť strhli svojím hráčskym umom. Čo viacej si fanúšik môže priať. Skladba nejedným momentom jasne navodzuje a pripomína atmosféru albumu Systematic Chaos.
Beneath The Surface a do tretice balada(naozaj neobvyklé finále albumu keď si uvedomíme, že je to už viac ako 4 albumy (cca 8! rokov) čo sa s nami kapela nelúči inak ako epickým kúskom, ktoré obvykle začínajú na 15 minútach), nesúca sa skôr v duchu The Silent Man či The Answers Lies Within typu baladických štruktúr. Opäť raz záleží na vkuse a na tom čo je vašim primárnym cieľom, tým čo vyhľadávate v hudbe tejto kapely, alebo či patríte medzi tých, ktorí nerobia rozdiely. LaBrieho hlas skladbu príjemne chlácholí a dokonca aj jeho záverečný výškový posun smerom nahor presvedčil, a stal sa výsadou skladby.
Kapela vytiahla všetky svoje tajné zbrane, použila všetky svoje zaručené metódy a patenty bez toho aby sa nejako výrazne kopírovala i cez to, že viditeľne nazrela aj do svojej minulosti. Dream Theater dokázali svoju pointu, to jest, že i bez Portnoya dokážu fungovať ako plnohodnotná kapela a taktiež, že oprate v kapele držali vždy z výraznej časti vo svojich rukách iní dvaja členovia kapely.
Nebudem nikoho vodiť za nos a vyhlasovať, že je to najlepší album od doby SDOIT (čo nie je), pretože kapela odvtedy vydala nejeden vysokokvalitný album a nemyslím si, že práve tento má niečo „TO“ viac aby sa staval na nejaký piedestál. Čo vám však môžem povedať s čistým svedomím ako nefalšovaný fanúšik kapely je, že album ako nástupca BC&SL obstojí i v skúške času.
Dream Theater bezpochyby vyprodukovali album hodný pozornosti. Album ktorý doplní nejednu tohtoročnú desiatku najlepších.

8,5/10 Tomáš

_______________________________________________________________________________________

Druhý pohľad

Na novinku od kráľov progresivného metalu/rocku bol zvedavý hádam každý, dokonca aj fanúšikovia, ktorí ich už dlhšie nesledovali. Kapelu totiž po poslednom počine „Black Clouds & Silver Linings“ opustil jeden z pilierov a najvýraznejších členov uskupenia, bubeník Mike Portnoy. „A Dramatic Turn Of Events“ sa tak stal akousi výzvou pre kapelu. Ako si poradia bez človeka, ktorý mal enormný podiel na skladaní materiálu a ako zvládnu tlak zo strany fanúšikov, ktorý po odchode tohoto člena nastal?
Už od prvej skladby „On The Backs Of Angels“ som pochopil, že kapela názov nezvolila náhodne a ja som sa zrazu ocitol akoby znova na začiatku ich tvorby. Celý album má v sebe veľmi citeľný náboj ich prvých počinov, najviac je to cítiť najmä na klávesoch. Skladby tak znejú ako krásne pripomenutie 90-tých rokov, sú však okorené nabratými skúsenosťami a pochopiteľne aj modernejšou produkciou.
Album síce nedisponuje vyslovene výraznými hitmi, funguje však dokonale ako celok. Dream Theater tentokrát ubrali z agresivity a pracovali s uvoľnenejšími motívmi, novinka má teda naozaj príjemnú atmosféru. Petrucci a spol sa samozrejme nebáli ani nových vplyvov, a musím priznať, že sem tam som mal pocit, že počúvam tvorbu napríklad takého Devina Townsenda (napríklad skladba „Build Me Up, Break Me Down“).
Po minulom albume kapela aspoň podľa mňa nabrala nový dych, a ako celok sa mi novinka počúva podstatne lepšie. Asi mnohý so mnou nebudú súhlasiť, ale výmena na poste bubeníka podľa mňa kapele neskutočne prospela a mám pocit, že práve odchod Portnoya uvoľnil napätie a odstránil stagnáciu, ktorá sálala z minulého počinu. Výkon hudobníkov hádam ani nemá zmysel komentovať, vynikajúce ako vždy. Veľká spokojnosť z mojej strany.

8/10 Sarkast

„A Dramatic Turn Of Events“

01. On The Backs Of Angels
02. Build Me Up, Break Me Down
03. Lost Not Forgotten
04. This Is The Life
05. The Shaman’s Trance
06. Outcry
07. Far From Heaven
08. Breaking All Illusions
09. Beneath The Surface

WEB: Official, Facebook, Myspace

Autor: admin

Zdieľaj