Ghost Brigade – Until Fear No Longer Defines Us
Myslím si, že málokto by mi oponoval, keby som povedal že Fíni majú skutočne cit pre melancholickú hudbu. Pri vyslovení pojmu „doom metal“ si málokto nespomenie na krajinu tisícich jazier, a tento milý stereotyp utvrdzujú aj fínski Ghost Brigade so svojim čerstvým počinom nazvaným „Until Fear No Longer Defines Us“.
„You built your own graveyard
Left all the tombs open…“
Úvod albumu obstaráva akustická „In The Woods“ s naozaj silným textom a tak isto silnou vokálnou linkou. Krásny kontrast oproti iným kapelám podobného ranku, ktoré svoje albumy začínajú zväčša najagresívnejšími kúskami. Síce sa určite nejedná o revolučný prístup, následujúce skladby však práve vďaka tomu dostávajú veľmi zvláštny odtieň. V podstate mi to veľmi pripomína situáciu, keď Opeth začali album „Watersheed“ jemnou „Coil“.
Kapela však na distortion nezanevrela a hneď druhá „Clawmaster“ sa už do uší poslucháča pustí plnou silou. Túto skladbu som si ihneď obľúbil, pretože mám pri nej pocit, akoby som sledoval kvitnutie kvetu. Od úvodného riffu, až cez jemnejšiu, avšak stále akoby nepokojnú časť slohy nálada piesne graduje, až kým v refréne doslova vybuchne do ohňostroja emócii.
„…I wondered who they´re waiting for
Until one day I understood…“
Čo odlišuje Ghost Brigade od iných kapiel podobného hudobného cítenia? Ja osobne si myslím, že to je práve ich príklon k sludge-u a k post-ovému feelingu, a to nielen čo sa vokálu týka, ale aj samotných gitarových postupov, či veľkého dôrazu na rytmiku. Bicie sú aspoň podľa mňa na tomto albume veľmi výrazné a plné rôznych jemných vyhráviek, a to aj napriek (či vďaka) „jednoduchosti“ samotnej hudby. Krásnym príkladom je práve istým spôsobom rituálne pojatá „Divine Act of Lunacy“, ktorá je postavená na dvoch gitarových motívoch a práve bicie spolu s basgitarou pridávajú do atmosféry piesne ten správny spád.
Ghost Brigade nie sú samozrejme technický, ich sila spočíva predsa v podmanivej atmosfére, v perfektných aranžmá a schopnosti napísať dobrú skladbu. Kapele sa do tretice tieto svoje silné stránky podarilo vypracovať na vysokú úroveň, už po prvom posluchu máte album v sebe, a čím viac ho počúvate, o to viac dverí sa vám otvorí. Veľkým plusom je aj perfektný coverart a celkovo art súvisiaci s týmto počinom. Naozaj práve tieto obrazy sa aspoň mne vybavovali pri posluchu tohoto albumu.
„… You said every soul needs a home“
Kapela sa na „Until Fear No Longer Defines Us“ rozhodla zahltiť nás rôznými emóciami, od smútku, hnevu, samoty až po nádej a myslím, že sa im to podarilo na jednotku. V piesňach ako „Chamber“ či „Grain“ nám kapela ukazuje, ako má vyzerať vyvrcholenie skladby a v skladbe „Breakwater“ zas prejavila svoje sludge-ovejšie chúťky. Album je aj preto podľa mňa zaujímavý, že začína v trocha optimistickejšiom duchu (v rámci možností), aby neskôr spadol do oveľa depresívnejších vôd. Trocha ako taký zhudobnený „unhappy ending“. V textoch sa počas všetkých skladieb vyskytuje element frustrácie z akejsi falošnej slobody a neustáleho strachu, skladby na seba teda aj vďaka tomu krásne nadvezujú a album má veľmi silnú celkovú atmosféru.
Kapele sa podarilo už svojími predchádzajúcimi dvoma počinmi zaujať a získať priazeň kritikov a recenzentov, tak ako aj poslucháčov. Skutočné veci sa však podľa mňa začali diať až práve na „Until Fear No Longer Defines Us“ a všetkým fanúšikom doomových a post metalových kapiel vrelo odporúčam, vynikajúci album a pre mňa osobne zatiaľ v danom ranku asi najlepší album tohoto roka.
„…This is not a boneyard
But a home for broken dreams.“
8.5/10 Sarkast
„Until Fear No Longer Defines Us“
01. In The Woods
02. Clawmaster
03. Chamber
04. Traces Of Liberty
05. Divine Act Of Lunacy
06. Grain
07. Breakwater
08. Cult Of Decay
09. Torn
10. Soulcarvers
