Meshuggah – Koloss

Niet krajšieho pocitu pre hudobného fanúšika, ako keď sa mu po dlhom odpočítavaní dní v kalendáriku dostane do rúk dlhoočakávaná novinka jeho obľúbenej kapely. Nebudem klamať, švédskych matematikov Meshuggah zbožňujem a nebojím sa povedať, že podľa mňa ide o jednu z kapiel, ktoré svojou hudbou píšu hudobné dejiny.

S takýmto názorom sa samozrejme spájajú vysoké očakávania a čiastočne aj pocit strachu, že kapela tieto očakávania nesplní, najmä po veľmi úspešnom albume „ObZen“ spred už štyroch rokov. Nehovoriac o tom, že odvtedy sa na metalovej scéne vyrojilo nespočetne veľa kapiel čerpajúcich inšpiráciu pre svoje riffy a postupy práve od týchto titánov matematického metalu, avšak samozrejme obohacujúcich svoje polyrytmické riffovanie mnohými novými prvkami a vytvárajúce dnes tak populárny fenomén „djentu“. Nebol som určite sám, keď som sa bál, že Meshuggah budú mať problém vytvoriť nielen kvalitný ale aj originálny album.  A tak ako to býva, strach vie byť skutočne často iracionálny, pretože „Koloss“ je ďaľším hudobným dielom hodným skutočných géniusov. Hneď na úvod musím povedať, že tento album nielenže splnil očakávania, ale MESHUGGAH sa podarilo zachovať si svoju osobitosť a prísť s niečím, čo znie novo.

V prvej piesni „I Am Colossus“ som to ešte zreteľne necítiľ, pretože som mal pocit, že počúvam niečo z obdobia albumu „Nothing“, nebudem klamať, pri prvom posluchu ma táto pieseň znepokojila, až neskôr som ju dokázal správne uchopiť a náležite si ju užiť.

Od druhej piesne som však už ani raz nezapochyboval o dokonalosti týchto švédských bohov. „The Demon´s Name is Surveillance“ svojou intenzitou a neuveriteľnými vytrvalými dvojkopákmi podobá možno iba tak na skladbu „Bleed“ z predchádzajúceho počinu, avšak toto prirovnanie je iba obrazné, pretože sa tu jedná o úplne nový zážitok pod značkou tejto kapely.

Tretia „Do Not Look Down“ má prekrásne groovey riffy, ktorý však nestrácajú ten šmrnc pokrivenosti, ktorým sa vyznačuje tvorba tejto kapely. Táto skladba sa vyznačuje hádam aj najrockovejším sólom v histórii kapely (ale nebojte sa, stále znie „podivne“) a za zmienku stojí v tejto skladbe aj vokál Jensa Kidmana. Celkovo sa tomúto monotónnemu bardovi podarilo na tomto albume aspoň podľa mňa dosiahnuť vrchol svojej kariéry, jeho frázovanie tentokrát sedí do hudby stopercentne a celkovo ma jeho vokál baví oveľa viac než na predchádzajúcich albumoch.

Následujúca „Behind The Sun“ my svojou atmosférou veľmi dlho niečo pripomínala, a až po niekoľkých posluchoch som si uvedomil, čo presne. MESHUGGAH sa v tejto skladbe veľmi nenápadne podobajú na holandských TEXTURES, a musím povedať, že táto poloha im veľmi svedčí, pretože sa jedná o skladbu kde ich psychedelicky znejúce vyhrávky nabrali úplne nový rozmer.

Ak máte slabšie srdiečko, určite by som sa na vašom mieste vyhol piatej „The Hurt That Finds You First“, pretože urpútnejšiu skladbu som už dlho nepočul, nekompromisné bicie hnajúce dopredu všetky strunné nástroje sa nie a nie zastaviť a vám nezostáva nič iné ako poddať sa s otvorenými ústami tomuto hurikánu. Ak sa vám páčila skladba „Combustion“ z minulého počinu, budete milovať aj túto skladbu. Vydýchnuť však nedá ani ďaľšia „Marrow“, ktorá však namiesto rýchlosti volí ťažkotonážnosť na to, aby úplne zdevastovala poslucháča.

Že naše činy nás často prerástu, nám hovorí skladba s dlhým názvom „Break Those Bones Whose Sinews Gave it Motion“, pričom pre mňa osobne je táto skladba perfektným príkladom situácie kedy text perfektne korešponduje s hudbou, pričom lepším príkladom je hádam už len následujúca „Swarm“, ktorá mi svojím začiatkom a vlastne aj všetkými riffmi jednoznačne avizuje roj nejakého hmyzu.

Kapela nepolavuje ani na predposlednej „Demiurge“, ťažkotonážna rytmika dominuje aj tu a funguje neuveriteľne. Žiadne tisíckrat počuté riffy, nechápem ako sa im to môže stále dariť.

Oddych však nakoniec predsalen prichádza, a to v poslednej inštrumentálnej a takmer ambientne vyznievajúcej „The Last Vigil“. A tu nebudem klamať, táto pieseň až príliš avizuje francúzskych ambidjenterov UNEVEN STRUCTURE, ale čert to vezmi, tí budú nanajvýš tak poctený, že sa nimi legenda inšpirovala.

MESHUGGAH tak znova nahrali vynikajúci album, ktorým nielenže potvrdili svoju pozíciu na scéne ale priniesli aj niečo nové. Jednak treba pochvaliť jednu z najlepších produkcií, aké som kedy v metale počul (pričom sa kapela priznala, že nahrávala cez VST Plugin), neuveriteľný cit pre invenciu aj napriek tomu, že kapela nahrala najprístupnejší album a vynikajúca je samozrejme aj textová a designeová stránka tohoto albumu. Ja jednoducho nemám čo vytknúť, niektorý ľudia jednoducho vedia čo robia.

10/10 Sarkast

01. I Am Colossus
02. The Demon’s Name Is Surveillance
03. Do Not Look Down
04. Behind the Sun
05. The Hurt That Finds You First
06. Marrow
07. Break Those Bones Whose Sinews Gave It Motion
08. Swarm
09. Demiurge
10. The Last Vigil

WEB: Official, Facebook, Myspace

NihilisticWonder

Autor: NihilisticWonder

Zdieľaj