Recenzia – MANIMAL „Multiplicity“

Francúzi holdujúci extrémnym žánrom majú veľmi pozitívny vzťah ku groove-u. Maju radi keď je počuť kilá, sekajú kade tade a takmer každý vokalista vo francúzsku používa chraplák. Pantera je ich bibliou a to naskrz všetky podžánre, či už sa bavíme o alternatívnych KLONE, deathovejších TREPALIUM alebo dokonca aj blackmetalových GLORIOR BELLI (pozri album „The Great Southern Darkness“).

S obdobných vôd sa vynára aj kapela MANIMAL, priamočiarejšie alter ego šielených PSYKUP. Neviem o tom, že by táto kapela mala mimo svoju krajinu (ak vôbec teda aj v nej) nejaký väčší počet fanúšikov, aj ich najnovší počin bol vydaný nezávisle a bez akejkoľvek zmienky kdekoľvek, dá sa teda hovoriť, že kapela je skôr lokálnou záležitosťou ako svetovou. Pred pár rokmi som však pri bádaním v metalovom svete na nich narazil, a predtým, než sa pustím do komentovania ich novinky, vysvetlím, prečo ma zaujali a prečo tu na nich vlastne míňam svoje skrehnuté prsty.
MANIMAL som postrehol práve vďaka ich známejšiemu bratovi PSYKUP. PSYKUP ma ihneď zaujali svojím eklektickým postojom k štruktúre skladieb, neskrývanou láskou k šialenostiam, hysterickému spevu a grooveom.MANIMAL reprezentovali svižnejšiu, menej avantgardnú a viac metalovú alternatívu, čiže ihneď som si ich zohnal a neľutoval som. Aby som to skrátil, ich tvorba mi v tej dobe veľmi evokovala mathcoreovú agresiu, avšak bez toho aby prvky mathcoreu vôbec používali. Hudobne by sa dali prirovnať k starej GOJIRE, sem tam death, sem tam groove.

Bol som teda zvedavy, kam kapela bude smerovať a či sa aj nejak zmení, či sa odkloní od PSYKUP-u, všeobecne som bol zvedavý, čo sa s nimi bude diať a práve „Multiplicity“ sa stal počinom, ktorý mi na tieto otázky odpovedal.

Hneď po spustení mi udrela do uší oveľa čistejšia produkcia ako v minulosti. Je to však plus? Po niekoľkých skladbách zisťujem, že mi takpovediac chýba ich predchádzajúci špinavší zvuk, a to z dôvodu, že vďaka jeho absencii sa nahrávka profiluje až príliš sterilne. Gitary znejú hutne, kapela riffuje tak ako predtým ale niečo sa pri masteringu a mixovaní stratilo. Chémia šialenosti pláva iba na povrchu, samotný obsah sa tým stava akosi prázdnym. Jediné čo si stále udržalo svoju svojskosť sú vokály. Tu nemôžem vytknúť naozaj nič, Julien Cassarino ma už mnohokrát presvedčil o tom, že má cit pre tvorbu vokálov, ktoré sú nadpriemerné a až strašidelne rôznorodé. Zábavné je sledovať aj jeho texty o láske v takejto hudbe. Niektoré melódie by sa nestratili ani v mainstreame, dostať ich z hlavy je takmer nemožné. V jednoduchosti je sila.

Toto isté však neplatí o bicích. Brice Sansonetto už v minulosti predviedol, že má radšej priamočiarejšiu hru na bicie ovplyvnenú HC-čkom a čerpajúcou z FEAR FACTORY, avšak tým, že je produkcia omnoho čistejšia, si hudba vyžadovala oveľa sofistikovanejší prístup, napadá ma v spojitosti s tým taktiež Francúz Duplantier z Gojiry. Nejedná sa o žiadnu katastrofu, avšak absencia zaujímavejších postupov u bubeníka sa tentokrát prejavila príliš markantne, nemohla sa totiž skryť za špinavú a živelnú produkciu.

V konečnom dôsledku je však „Multiplicity“ nie zlý album, avšak postráda tak trocha výraznejšie momenty. Všetky skladby sú si tu rovnocenné, ani jedna nevyčnieva nad druhou, v tomto prípade sa však bavíme o priemerných skladbách, čiže album sa tak stáva príjemným na počúvanie, avšak bez výraznejších záchytných bodov. Nebudem klamať, stále je to lepšie ako mnoho iných kapiel, a MANIMAL tak nahrali aspoň vyrovnaný album. Sem tam sa už človeku aj zdá, že sa schyľuje k niečomu nadpriemernému, avšak kapela v takých momentoch takmer ihneď spraví krok vzad, akoby sa obávala posunúť to ďalej.

Po niekoľkých vypočutiach tak prichádzam k názoru, že potenciál ukrývajúci sa v tejto francúzskej mašine aj naďalej neostal využitý, dokonca sa kapela utiahla akoby ešte viac do úzadia. „Multiplicity“ sa tak dostane do uší pravdepodobne iba ľuďom, ktorý sa z ich tvorbou stretli už predtým a možno ešte tým, ktorý majú v oblube francúzsku scénu a kapely ako TREPALIUM, GOJIRA a HYPNO5E. Priemer však hory neprenáša, a to aj napriek tomu že sa jedná o pekný priemer, ktorý lezie do uší veľmi prirodzene. Úprimne, pri tomto albume tak trocha obviňujem za konečné vyznenie naozaj tú nešťastnú produkciu. Nabudúce lepšiu ruku v štúdiu prajem. A inak, ten obal ma niečím neskonale hypnotizuje.
  

  Sarkast   6/10

 

 

NihilisticWonder

Autor: NihilisticWonder

Zdieľaj