Recenzia – DEFEATED SANITY „Passages into Deformity“ (Willowtip,2013)
Defeated Sanity, neoddiskutovateľní králi nemeckého brutálneho death metalu, sa po troch rokoch vracajú, aby svojim štvrtým dlhohrajúcim albumom opäť mierne preštelovali hranice hudobného extrému. Odkedy si pamätám, z radov konkurencie (aj v celosvetovom meradle) vždy o niečo vyčnievali a podobne je tomu aj teraz. Brutálno-technickí mágovia nám servírujú ešte o niečo premyslenejšiu dávku, pričom žiadne zľutovanie neprichádza a intenzita nepoľavuje. Cieľom je opäť navodiť sonickú katarziu, ale tentokrát ešte o niečo rafinovanejšie. Necelých 38 minút sa odsype v super rýchlom tempe a poslucháč zostáva so sánkou na papučiach, emocionálne čistý ako po vrúcnom objatí s vedením vysokého napätia.
V zostave sa oproti predchádzajúcemu albumu objavil jeden nový člen, Konstantin Lühring, ktorý na poste vokalistu nahradil američana AJ Maganu (ktorý si tu však tiež zahosťoval). Lühring hučal do mikrofónu vo viacerých nemeckých projektoch, prevažne brutálne deathového razenia, najskôr ho môžete poznať z dlhodobého pôsobenia v kapele DESPONDENCY. Neoplýva nejakým extrémnym rozsahom, či zapamätateľnými vokálnymi črtami.Ale napokon, to nie je niečo, na čom by DS stavali. Svojím animálnym prejavom plynule zapadol do ich osvedčeného dlhoročného receptu a super-hlbokým growlom (a občasnými bravčovými vsuvkami) funguje skôr ako štvrtý nástroj, budujúci atmosféru a zhutňujúci celkový dojem.
Ako sme už u DS navyknutí, dostávame veľmi pestrú porciu BDM a to bez toho, aby sa nejak zjavne snažili vymaniť z mantinelov tohto extrémneho subžánru. Žiadne okaté spojenia s jazzom, či klasicistické inšpirácie. Zaujímavosť spočíva predovšetkým v prešpekulovanom navrstvení gitarových a rytmických liniek. Toto poslucháčovi na jednej strane zaručuje pomerne náročné prenikanie do počúvanej látky, avšak s každým ďalším vypočutím, príp. odhalením novej „fičúrie“ ho postupne odmení takmer meditačnou extázou. Tento fakt je špeciálne zrejmý pri sledovaní Gruberových bicích. Občas od základných gitarových línií zdanlivo „odcestuje“ na výlet, akoby do inej skladby, ale len preto, aby sa k nim následne rafinovane pripojil.
Produkcia albumu sa mi vidí o niečo čistejšia, ako je tomu na predchádzajúcich zárezoch.Výsledný dojem však nie je príliš „preleštený“ a obsahuje dostatok BDM špinavosti, pričom však dá vyniknúť rôznym jemnôstkam. Počnúc silnými riffmi intra „Initiation“, cez dojem epickosti, ako v pomerne dlhej skladbe „Perspectives“, či priamočiaru brutalitu ako vo „Frenzy“, tento album jednoducho nemôže nechať chladným žiadneho fanúšika extrémnejších polôh death metalu.Nerád absolutizujem, lebo pravdu odhalí až čas, ale mám silný dojem, že „Passages into Deformity“ je pre mňa najlepší album ukutý v tejto luxusnej nemeckej vyhni.
Milan Barančok 9/10
