Report – Castigating Europe Tour 2013 – BEHEADED, PYREXIA 12.3.2013 (Escape Metalcorner, Viedeň)
Takže, 12.marca to konečne vyšlo a v komornom podzemí malého viedenského klubu Escape Metalcorner som otvoril tohtoročnú koncertnú 
sezónu. Tento večer sa tematicky točil okolo brutálneho death metalu najvyššej kvality. Zloženie kapiel bolo geograficky veľmi pestré. Začali sme lokálnym kvintetom Among Rats, ktoré nebolo štandardnou súčasťou šnúry, ale len jednorazovým bonusom tohto večera. Škoda, že sa niečo podobné nezrealizovalo aj o deň skôr v Košiciach, nejaká slovenská kapela sa mohla prezentovať po boku svetovej špičky. Je to zaujímavý fenomén, ale pokiaľ som si mohol všimnúť, naši ríšski susedia pridávajú miestne mená na súpisku koncertných šnúr veľmi často. Zrejme sa dá keď sa chce – možno by nebolo na škodu, keby sa naši hudci & friends nad tým zamysleli. AR boli hudobne síce o úroveň (alebo viac úrovní? ;)) nižšie, ako ostatné kapely večera, ale hrali oduševnene a to cca 20-členné publikum ocenilo. Prvé skladby boli fakt slabučké, ale ku koncu sa to vylepšilo, pričom prevažne deathgrindovú polohu prekvapivo spestrili aj jednou zadoomanou skladbou.Viacero momentov by som označil za celkom podarené. V každom prípade, na rozohriatie publika úplne v pohode.
Po nich nasledovali Unfathomable Ruination z UK (ale národnostne je to pestrá zbierka borcov).Pre mňa jednoznačne objav roka 2012, pričom 
ich debut radím ako jeden z najlepších albumov minulého roku. Ponúkajú pre mňa ideálny mix hudobnej brutality, technickosti a vkusného slammingu. Čím si u mňa šplhli ešte vyššie bolo, že kompozične veľmi vyspelý set odohrali absolútne suverénne. Bola to vskutku radosť, sledovať tri pražce jednotne rozsievajúc skazu, podporované kanonádou bicích, zatiaľ čo všetko zhutňoval pekne mastný vokál holohlavého Rumuna Daniela Neaghoe. Jediné menšie zlyhanie prišlo v prídavku, keď chceli zahrať niečo z ich trojročného dema.Ale čas je sviňa neúprosná a pamäť (našťastie) selektívna –takže skladba sa im v polovici rozsypala. Nevadí, spoločne sme sa na tom zabavili a napokon predsa len pridali z aktuálneho albumu (z ktorého bol vyskladaný celý set). V závere som si zo samého nadšenia dovolil chlapcom doniesť na pódium aj nejaké to ríšske orosené, čo evidentne najviac potešilo majstra Federica.
Nato prišli na rad ostrieľaní matadori z Malty, Beheaded, ktorí mali v ten večer asi najsilnejšiu podporu, vtedy už celkom zhusteného publika (cca 50–60ks?). Skoro mi oči vypadli, keď začali hrať v trojici, bez druhej gitary a basáka Davida.Tento sa však zrejme len niekde zabudol, a na tretiu skladbu setu 
už doklusal v sladkej bielej mikinke.Aktuálny frontman Frank Calleja to premostil veľmi v pohode a slabý moment dokázal využiť na posilnenie kontaktu s publikom. Beheaded potom, v už štvorčlennom zložení (teda bez druhej gitary – čo mi okrem sól nejak nevadilo), nasekali set naprieč celou kariérou.Počas nej prešli celkom zaujímavým vývojom a bolo z čoho vyberať. Obzvlášť mi utkvela titulka posledného albumu, ktorá naživo vyznela omnoho lepšie ako z CD a doteraz sa mi ju nepodarilo dostať z hlavy von.
Nakoniec si to na pódium dovalili headlineri spoza atlantiku – Pyrexia. V undergrounde vážené meno, ktoré vo svojich začiatkoch pomáhalo spolu so slávnejšími kolegami (Suffocation, Cannibal Corpse.) formovať americký BDM. Nespočetnými personálnymi zmenami stíhaná kapela sa však väčšej slávy nedočkala. Na koncerte vyučovali veľmi prísny a výdatný death slamového strihu, aj keď za seba musím povedať, že v porovnaní s predchádzajúcimi dvoma kapelami ťahali hudobne trochu za kratší koniec. A to práve kvôli tomu slammingu, na ktorý som pomerne citlivý a v prípade Pyrexie je ho už na mňa predsa len príliš. Napriek tomu, nasadenie bolo stopercentné a ich staršie aj novšie fláky nespochybniteľne pohladili plesajúce krvné pumpy prítomných fanúšikov. Spevák Eric, ktorý veľkú časť setu odspieval 
v akrobatickej polohe, držiac sa vzduchotechniky nad hlavou, si dal aj stage-diving a spolu s niekoľkými oduševnenými sme ho oddane ponosili po prednej časti auditória (pričom stále spieval). Okrem toho, špeciálne potešilo, keď sa k nemuv predposlednej skladbe setu (Confrontation), pridal aj Frank z Beheaded a spolu vystrihli ultimátnu bitku BDM vokálov. Hosťuje kadekto kdekade, ale toto som ešte nezažil – proste masaker. A hneď potom som po prvý krát zažil ďalšiu vec – keďže publikum si vynútilo prídavok a v zostave majú opäť nového basáka, ktorý nestihol nacvičiť viac ako vopred zostavený set, pridávali skladbu, ktorú už predtým v ten večer hrali. Ale takáto fajnová opakovačka evidentne absolútne nikomu nevadila. K tomu si na stage prizvali aj najaktívnejších metačov hrív, ktorí to s radosťou prijali, vďaka čomu to v tom momente bolo na mini-pódiu o hodný kus hustejšie ako v publiku.
Málokto by asi veril, že takto tvrdá hudba môže byť spojená s absolútne priateľskou a uvoľnenou atmosférou, ako tomu bolo v tento večer. Prísnokruté grimasy mali občas len vokalisti, aj to len v extrémnych hlasových polohách, kedy to samozrejme fyzicky inak nejde. V závere mi ešte nedá nespomenúť rakúske špecifiká, na ktoré na koncerte na Slovensku asi tak ľahko nenarazíte. Prvé dve pozitívne – bezprostredne pri pódiu sa predávalo pivo v sklenených fľašiach, čo asi svedčí o istej úrovni návštevníkov (alebo naivite organizátora?) a šatňa bola úplne voľná, nestrážená, pričom nebol nezaznamenaný žiaden incident (na Slovensku nerealizovateľné). Negatívom našich susedov je takmer neobmedzené fajčenie, keď je úplne bežné, že pod pódiom si vedľa vás týpek v pohode zapáli žváro – to by som vraždil, ale ako sa hovorí, iný kraj, iný mrav. Pogovalo sa výdatne.Aj keď, nebyť našej slovensko-rakúskej partie, tak by to zrejme vyzeralo podstatne kľudnejšie. Okrem CD a trička UR som si domov odniesol aj narazené zápästie, čo len podtrhuje kvalitu podujatia. Napokon, vojna je vojna. V každom prípade, som si istý, že tento fajnový večer bude v konečnom hodnotení tohto roka figurovať veľmi vysoko.
Milan Barančok
Fotky k článku poskytol Jerzy Bin.
