Recenzia – ROTTING CHRIST – Κατά τον δαίμονα του εαυτού (Season Of Mist, 2013)

„Verný svojmu daemonovi“ – lepší názov sa hádam na tento dlho očakávaný počin gréckych uctievačov ani nehodí.  Od vydania veľmi úspešného „Aealo“ ubehli tri roky a bratia Tolisovci priniesli na svetlo sveta svoje najčerstvejšie plody. Album bol kompletne zložený iba Sakisom Tolisom a nahrávaný, okrem hostí, tiež iba v tejto súrodeneckej zostave. Na rozdiel od „Aealo“ ktorý bol orientovaný čisto iba na grécku mytológiu a kultúru, tak nás novinka zoberie na exkurziu po mytológiach celého sveta. Po tejto, teda lyrickej stránke je album veľmi pestrý a dobre spracovaný. Môžeme počuť Sakisa spievať a vrieskať v rôznych jazykoch od rodnej gréčtiny, cez klišé latinčinu až po ruštinu alebo rumunštinu. Poďme sa bližšie pozrieť na to, čo sa ukrýva za chrličmi na obale.

RC sa vyjadrali o albume ako o „najtemnejšom“ v ich histórii. Vždy keď čítam takéto žvásty, tak si akurát tak pomyslím že „to už len teda bude srajda marketingová“.  Texty sa síce zaoberajú temnými mýtmi rôznych kultúr, ale určite to nie je zlovestnejšie ako Sanctus Diavolos alebo Genesis. A po hudobnej stránke pokračujú viac menej tam kde Aealo skončil. Veľa riffov a nápadov ktoré znejú na albume sa podobajú na iné zo starších počinov a niektoré, boli vyslovene zrecyklované.  Je síce pravda že hudbu skoro výhradne skladal Sakis, ale tu mám osobne pocit, že tomu trochu chýbalo tretie, kritické ucho.

Na druhú stranu, niektoré veci s ktorými experimentovali v minulosti použili vo väčšom množstve a trocha viac rozvili. Aj keď sa tu skupina troška vykráda, musím povedať že skladby sú veľmi chytlavé. Je tu počuť typická pesničkovosť a melodika (niekedy ako som spomínal až prilíš typická), ale s veľkej časti je tu dôraz aj na rytmiku. Tá spolu zo zbormi a rôznymi ľudovými nástrojmi dáva skladbám viac rituálny nádych. Najviac počuteľné je to asi v skladbe P’unchaw kachun – Tuta kachun a titulnej κατα τον  δαιμονα εαυτου, ktoré mi mierne spôsobujú husiu kožu pri každom počutí. Ako najzaujímavejšie z albumu ale hodnotím „Cine iubeşte şi lasă“ čo je vlastne rumunská folklórna pesnička, kde zaznejú ľudové nástroje, smršť“ Русалка“ a záverečnú „Χ ξ ς“. Tieto skladby pre mňa majú to niečo, čo sa Rottig Christ snažili dosiahnuť týmto albumom.

Napriek tomu že kapela niektoré nápady už použila a nafúkla trocha bublinu okolo albumu, sa album určite oplatí vypočuť. Ak ste fanúšik RC tak vás neurazí, ale zase ani nevystrelí na nohy a ak ste kapelu ešte nepočuli, môže to byť fajn vstupenka k ostatným albumom.

Tento materiál priniesol trocha viac rituálnosti do hudby RC aj napriek miernej recyklácii nápadov z minulosti. Ale rozhodne to u mňa neprekonalo „Aelo“ ani „Sanctus Diavolos“

Pedro 7/10

 

Autor: admin

Zdieľaj