Recenzia – CHIMAIRA – „Crown Of Phantoms“ (E1 Music 2013)

Je to už doba, čo ma ešte ako mladšieho fagana za školských čias oslovovali kapelky ako AS I LAY DYING, LAMB OF GOD, AUGUST BURNS RED…no povahy sa menia, časy tiež a tak mi na ne ostáva bláznivá spomienka a úsmev na tvári, aké veci som si pozažíval. Nehodlám tu rozpitvávať svoj tzv. poslucháčsky životopis, ale vkladám istý súvis s dobou, keď sa z prakticky neškodného, v tedajšej dobe malého Clevelandského mláďata vykľuľa trojhlavá zdrcujúca beštia, nesúca hrdo svoje meno CHIMAIRA. Svojími prvými zásekmi na seba značne upozornili a netajili sa inšpiráciou mašinérie FEAR FACTORY. Sekavé presné chladné riffy, dvojkopák, industriálne podmazy a to v skutku zabalené v slušnom zvuku a produkcií, ktorá sa nemá začo hanbiť.

V roku 2005 prišiel ale veľký zlom, čo kapelu posunul inam, do výraznejších stredných temp a tak to nabralo viac hutnosti do Groove odnože. To už v kapele ostalo. Za najviac definujúce obdobie CHIMAIRY patria tri albumy: spomenutý „Chimaira“ album, „Ressurrection“ a „The Infection“ čo by aj presne poukazovali na samotnú symboliku troch hláv. Medzitým si však chlapci prešli rôznými spormi s vydavateľstvami, nezhodami v ich vlastných kruhoch, personálne zmeny sú u nich tak povediac vždy už očakávaná vec.
CHIMAIRU je ale možné brať za jedinečný zjav čo má svoj vlastný trojhlavý ksicht, aj keď istá repetencia sa im uprieť už nedá a opakujú osvedčené postupy podľa vlastnej nastavenej laťky. Tá nebola síce nikdy moc vysoko, asi len najvyráznejšie na veľmi silnom materiáli “ The Infection „, ktorý ihneď zadupal akékoľvek pochybnosti, že sa z kapely stane len nechutný mainstream čo aj svojím istým spôsobom je, no rozhodne nie ten nechutný.

Album „The Age Of Hell“ zase spustil vlnu z jednej strany pochybností, z tej druhej nadšenosť ešte viac ako predtým. Ostávalo už len zvoliť, ktorá strana je silnejšia. Nuž pomerovo to bolo skoro na rovnakej úrovni a album bol prijatý rozporuplne. Nabral síce menšie posuny, hlavne tie progresívne, ale aj kameň úrazu, čo už bolo spomenuté ako personálna zmena hudobníkov v kapele. Nedotklo sa to nejak výrazne typickej nastavenej laťky, ale dalo by sa konštatovať, že CHIMAIRA o nejaký ten počet fanúšikov prišla ale ďalší jej pribudli. Prešli dva roky a som zástanca názoru, že ak metalová kapela nechce vydávať blbosti, tak časový rozptyl medzi nahrávkami by mal byť minimálne dva až tri roky.

CHIMAIRA sa opäť rozhodla zasadiť úder a prišla s novinkou aj keď podľa mňa kolo toho nejak veľké halo nebolo “ Crown Of Phantoms „. Názov je to každopádne monumentálny, aj keď v základni kapely nedávajúc príliš veľký význam. Novinka nám ponúka jedenásť kompozícií moderne odpáleného metalu, už vlastne tradične známeho Groove. Album má oproti predošlému „The Age Of Hell“ výrazne pestrejší CD cover. Nuž tá dôležitejšia stránka je tá hudobná a tak hneď z úvodu pomenovaná „The Machine“ zo začiatku doslova trefne pripomenie “ Slave Labor“ od FEAR FACTORY, aj keď na patrne drobný moment a tak sa rozbehne do osvedčenej Clevelandskej rezačky s nápaditými vyhrávkami, čo už túto bandu dávno definovali. Vokálny prejav Marka Huntera je tu síce opäť veľmi výrazný, ale stagnuje v tom istom rozpoložení, takže viacmenej rutina. Nasledujúca „No Mercy“ pripomenie drtiacím hutným riffom kompozície na “ The Infection „, skrátka veľmi typická CHIMAIRA, čo si už zažila lepšie časy. Ostatné songy sa nesú v podobnom duchu, nič viac – nič menej dajú sa kľudne porovnať so staršími perličkami. Je to ako rekapitulácia troch albumov v jednom. Technická stránka je síce stále dosť pestrá, no nenakopne natoľko, aby bola nejak výrazne zapamätateľná a nevyšumela po prvom, druhom posluchu. Moje rozpisovanie sa o kapele bolo vlastne zámerom, s čím som navodil na túto nevýraznú novinku, čo by len pripomenula kde sa kapela časom dostala a čo si už zažila. Nuž pre mladšiu ligu poslucháčov, čo sa s kapelou ešte len poslucháčsky zoznámujú to bude iste dobrý nárez a príjemná encyklopédia. Pre tých ostatních, v každom prípade predsa len, 100 ľudí 100 chutí.
CHIMAIRA vie byť stále tvrdá, zvukovo brilantná, našlapaná, ale myslím si, že dokazovať to naživo sa vyplatí viac, ako vydávať další album, ktorý je u mňa zbytočným.

Recenzia: Marcus

Hodnotenie: 6/10

1. The Machine
2. No Mercy
3. All That´s Left is Blood
4. I Despise
5. Plastic Wonderland
6. The Transmigration
7. The Crown Of Phantoms
8. Spineless
9. Kings Of The Shadow World
10. Wrapped in Violence
11. Love Soaked Death

 

NihilisticWonder

Autor: NihilisticWonder

Zdieľaj