Recenzia – CYNIC – „Kindly Bent To Free Us“ (Season Of Mist, 2014)
Môže vôbec niekto nemať rád CYNIC? Teda určite by sme našli mnoho ľudí, ktorým ich hudba nehovorí nič, ale len veľmi ťažko sa môžeme stretnúť s otvorenou nenávisťou voči Masvidalovi a spol. Hejteri a tí, čo „iba závidia“ alebo poprípade „nikdy nič nedokázali“ sa vždy vyhýbali týmto mimozemským američanom z mnohých dôvodov, veď CYNIC v konečnom dôsledku nevypredávajú štadióny, nemajú silné reči a 13 ročná pauza medzi prvým a druhým albumom naznačuje, že aj ten úspech sa nedostavil zo dňa na deň. CYNIC sú proste pacifisti, ktorý majú radi hudbu a ich význam sa prejavil až oveľa neskôr.
Nový album možno nerezonoval médiami ako comeback-ová druhotina „Traced In Air“ avšak už prvé ukážky s novinky navodili takmer svetový mier a zvýšený výskyt únavy zápästia medzi fanúšikmi. A tak sa v podstate z neočakávanej záležitosti stala záležitosť vysoko diskutovaná a s vysokým stupňom očakávaní.
A počkať sa veru oplatilo, odvážim sa totiž povedať, že „Kindly Bent To Free Us“ môžeme smelo zaradiť medzi tie vynikajúce albumy, ktoré vyšli pod hlavičkou CYNIC. Oproti tým priemerným alebo vyslovene zlým albumom je teda ich bilancia 3:0, pekné skóre.
Oproti „Traced In Air“, kde kapela v podstate nahrala skladby veľmi silno nadväzujúce na kultový debut „Focus“ a samozrejme ich zaobalila do moderného zvukového kabátu, na „Kindly Bent To Free Us“ sa CYNIC predvádza s úžasnými skladbami, ktoré sú síce do morku kostí nasiaknuté typickým štýlom hrania hudobníkov ako aj ich štýlom skladania, avšak od posledného albumu sa tieto ich schopnosti počuteľne ešte zlepšili (čo iba potvrdzuje staré známe „vždy sa je čo učiť“).
Album je dokonca aj na pomery CYNIC znova krokom vpred, najmä čo sa týka práce so zvukom a s aranžmámi, skladby si však ponechávajú takmer až popovú ľahkosť a aj napriek obrovskému množstva vecí, ktoré sa v nich dejú sú až prekvapivo stráviteľné. Kapela už definitívne vypustila growly zo svojho repertoáru, čo na škodu určite nie je, lebo pravdepodobne by zneli viac ako niečo pridané do hudby z povinnosti ako niečo, čo dopĺňa samotnú hudbu.
„Kindly Bent To Free Us“ taktiež nielen že nemá slabej skladby v sebe, ani len jedna pasáž, tón sa nedá považovať za slabý alebo „od veci“. Rovnako by som nevedel vypichnúť najsilnejšiu skladbu, všetky sú si rovné, aj keď možno takú „Moon Heart Sun Head“ by som mohol označiť ako svoju srdcovku. Masvidal posunul svoje vokály znova do ďaľšej dimenzie a tú kreativitu by mu mohli závidieť mnohí, takto chytlavé refrény nemajú ani niektoré kapely, ktoré sa o tie chytlavé refrény aj reálne snažia.
Od ambietne pôsobiacich plôch (Endlessly Bountifull) až po krásne progy riffy („True Hallucination Speak“, „Gitanjali“) nás Cynic vedú aj pomocou znova výborných a výrazných textov či originálnych a prekrásnych melódií do nepreskúmaných častí vesmíru a ja jednoducho žasnem. Traja výborný hudobníci prišli takmer s dokonalým materiálom, kde ich schopnosti znova splynuli a vytvorili niečo nadpozemské a neskutočne pozitívne pôsobiace. Keď už aj mňa dokážu baviť po dlhom čase progy sóla v nejakej hudbe, tak vedzte že všetky superlatívy v recenzii na danú nahrávku nie sú dôsledkom naivného fanúšikovstva ale úprimnej radosti a prekvapenia z nahrávky.
To by boli klady nahrávky (teda aspoň zopár z tých mnoho), čo však zápory? Darmo, CYNIC na ne zabudli a ja nemám čo vytknúť tejto nahrávke. Nech to znie akokoľvek pateticky, „Kindly Bent To Free Us“ je pre človeka nezáživným albumom iba pokiaľ nevyhovuje jeho hudobnému vkusu, rovnako teda ako vlastne celá tvorba CYNIC. Neviem si predstaviť, že by sa táto nahrávka mohla nepáčiť nejakému fanúšikovi CYNIC, nech ide o latentného alebo hc fanúšika a rovnako si neviem predstaviť, že by niekto mal potrebu útočiť na CYNIC s tým, že ide o preceňovanú kapelu. Aj najväčší elitisti, ktorým nie je ich produkcia po chuti väčšinou musí uznať, že ide o kvalitnú produkciu. Perfekcia, ružové okuliare, radosť, nádej, krása – to je „Kindly Bent To Free Us“, nič viac a nič menej, proste dokonalý mix pozitívneho myslenia.
Hodnotenie: 10/10
Recenzia: Sarkast
