Recenzia: KYPCK „Имена На Стене“ / „The Names On The Wall“ / ( Hiili Hiilesmaa / Ranka Kustannus, 2014 )

Fínsky buldozér nám v hlbokom bahne ( album „Ниже“ / Lower, 2011 ) natrvalo nezapadol a vyrazil na ďalšiu púť ruskou, nekončiacou pláňou s cieľom zájsť až k zóne „Černobyľu“, no predtým si ešte spraviť odbočku ku koľajniciam vedúcim do koncentračného tábora „Auschwitz Birkenau“, kde zaznamenala zrejme ten najsilnejší pohľad na fakty čo sa tam udiali a tak títo naši pútnici stvorili zrejme najsilnejšiu baladu o očiach slzivých ako tepny prameňa, ale k tomu sa ešte dostaneme. Od zaborenia sa do hlbokého spomenutého bahna prešli tri roky, bahno sa prehlbovalo a tuhlo zároveň v mysliach poslucháčov stále viac a viac, nuž ale húževnatý motor z Oulu/Tampele sa rozhodol dať opäť do pohybu a s ešte väčšou odhodlanosťou, ktorú pri svojom odpočinku nadobudol tak v pásových koľajách po sebe vrýva do ruskej zeme svoj ďalší odkaz. Základňa riadiaca tento kolos sa nijako výrazne nezmenila až na odchod a zrejme stratenie natrvalo pôvodného bubeníka K.H.M Hiilesmaa, ktorý sa evidentne radšej vrátil späť po starých koľajách domov a zasadol k producentským postom. Nepotrvalo dlho a jeho miesto zaujal nový ale už čo to skúsený Antii Karihtal, bývalé kladivko vo Fínskych gothťákov CHARON. Základ bol tiež posilnený už oficiálne druhým gitaristom S. Kukkohovim, ktorý doplňal rytmickú gitaru predtým len v rámci tour. Nuž čo nám táto menšia personálna výmena a posilenie priniesla? To prezradia ďalšie výlučne nového materiálu sa týkajúce riadky, ktorý v rámci istého poetického vnímania nesie názov „Имена На Стене“/ „The Names On The Wall“.( K názvu albumu a nasledujúcich periel chcem konštatovať, že ich píšem v oboch jazykoch aj v Ruskom aj Anglickom preto, že sa tak zachováva význam textov v hudbe kapely.)

K originalite a rukopisu by poslucháč očakával, že na začiatku sa opäť objaví nejaké to Intro, resp. hrmenie, ako je tomu na predchádzajúcich dvoch ťažkopádnych výpravach, nuž tentokrát sa to nekoná a úvod nám zčista jasna otvorí šesť minútovka „Пророк“/ „The Prophet“. Do éteru vyznievajúca gitara sa rozbehne s riadne hutným nabasovaným „sludge“ podmazom, s nesmierne tuhým driveom bicích sa zleje do ubijajúcej ťažkotonážnosti v sprievode zákerne znejúcim alkohrdlom E. Seppänena, ktorý ale samozrejme v tomto blúdení nôr dlho neostane a vychrlí nám silný epický refrén. Veľmi kvalitný a výborný začiatok albumu, čo mi rozžiaril oči. Cíteľne je poznať produkčne vyššiu vyspelosť a dojem, že na toto sa Kypck opäť starostlivo pripravovali a tomu nasvedčuje ďalšia „pesňa“ „Имя На Стене“/ „Name On The Wall“, ide o jasnú hitovku a skladbu, čo bolo možné počuť ešte pred vydaním novinky a hneď aj rovno s videoklipom, kde si postava čo hrá sám Seppänen prechádza depresiami a blúdi tak po zimných uliciach kultúrne významného Sankt Peterburgu. Opäť nesmierne precítená melancholická depkobásnička unášajúc sa viac v tom strednom tempe s úžasne chytľavým refrénom, pekne zlievajucími sa gitarami vytvarajúcimi kompozične príbehovosť frustrovanej ruskej duše samotou a nepochopením. „Вовскресение“/ „Ressurrection“ je razantná vyhrávka na nič sa nehrajúca a plynule si valí chytľavou jednoduchou rytmikou a údernosťou stále, ale veľmi dobre podanou a nešetriacou. S baladami si chlapi vedeli od začiatku nesmierne dobre poradiť až z toho padá sánka, oči sa lesknú a tak tomu je aj teraz v ďalšej „Дети Биркенау“/ „The Children Of Birkenau“ pojednávajúcej o udalosti už jak som v úvode recenzie spomenul. Táto téma je veľmi citlivá a rozoberať ju by sem nepatrilo a myslím, že každý vie o čo sa jedná a tak hudobne je to zrejme tá najsmutnejšia perla akú Kypck stvorili a veľmi silno konkuruje známej „Демон“/ „Demon“ s prvotiny „Черно“/ „Cherno“, aj keď jej záver je značne pozvoľnejší a pôsobí optimisticky, prvá viac ako polovica je jasným plačom. Kypck si na novinke výrazne balancujú s náladami čo je pre nich viac rozmanitejšia forma ako predtým a druhá polovica novinky nestráca silu práve naopak, drží si ju veľmi vysoko a až do desiatej poslednej básne neúprosne tlačí na poslucháčske ego sludgeovou hrdzohutnosťou ( „Грязный Герой“/ “ The Filthy Hero“, „Как Философия Губит Cамоотверженных, Бескорыстных бюрократов“/ „As Philosophy Ruins Unprejudiced, Selfless Bureaucrats“, „Всегда Так Было“/ “ It´s Always Been This Way“, „Етой Песни Нет“/ „This Song Is Not“ ), úžasnými doom refrénmi ( „Белорусский Снег“/ Belarussian Snow“, „Трос, Грузовик и Темный Балкон“/ „A Rope, A Truck and a Dark Balcony“), zmyslom pre výklad, melanchóliu a cit. Album zdobí opäť veľmi zaujímavý atmosferický obal v „Meste Duchov“ Pripjať na Ukrajine, ktorý vyjadruje svoju patričnú hĺbku, desivosť, ale aj smútok a spomienky. Kypck na začínajúce jarné obdobie naservírovali opäť výborný podnetný album plný sily, atmosféry, bolesti, hnevu tak ako to páni vedia najlepšie a je evidentne nepochybne jasné, že si ten svoj buldozér statočne vália napred s ešte viac tlačivým efektom.

Hodnotenie: 9,5/10

Recenzia: Marcus

NihilisticWonder

Autor: NihilisticWonder

Zdieľaj