Report – Ravenclaw, Rhapsody of Fire, Gamma Ray – 24.3.2014, Košice, Colloseum Club

Vzhľadom k tomu, že nemeckú legendu vedenú bývalým členom HELLOWEEN, Kaiom Hansenom, GAMMA RAY považujem už od svojich mladých liet za ozajstnú srdcovú záležitosť, som si tento koncert plánoval užiť tak ako vždy na ich živých vystúpeniach, vôbec som ale nemohol tušiť, že veľmi zlý výber miesta konania a doslova dementné správanie mnohých ľudí v publike mi pokazí náladu až do takých hlbín znechutenia, že som už ku koncu ani nekýval hlavou, a to už je seriózny vrchol. Ale pekne po poriadku…

Celá akcia sa mala začať okolo tej siedmej, ale podľa informácií z dobrých zdrojov sa organizátorom príprava pódia a techniky o nejaký ten kus pretiahla, no a tak sme sa s priateľmi z Rožňavy ani tak veľmi neponáhľali vycestovať tých pár kilometrov. Nechýbalo samozrejme nejaké to pivko, pre odhodlanejších pálenka a eufória z toho, čo sa na nás chystá, keďže i už spomínaní Nemci aj talianski RHAPSODY OF FIRE sú zárukou kvalitnej a explozívnej show. Po príjazde autom do Košíc sme sa ocitli pred Colloseom, bohužiaľ domácu powermetalovú stálicu RAVENCLAW sme už nestihli, podľa toho, čo som ale počul, chalani a baba podali štandardne dobrý výkon so všetkým, čo k tomu patrí a za čo je kapela považovaná za jednu z najväčších nádejí dobrej slovenskej metalovej muziky. Po zostúpení dolu schodmi do útrob Clubu na nás čakalo nemilé prekvapenie sprevádzené maximálnym rozčarovaním z toho, ako sa do takej malej miestnosti dokáže natrepať toľko ľudí a ako sa prakticky nedá dostať ani dopredu, ani dozadu k obchodu s merchandise, no a ani k baru na jedno chladené. Postavili sme sa teda hneď pod vstupné schody presne v strede a všetci sme ledva dýchali, nie však od napätia, ale kvôli absolútne dusnému ovdušiu, nasiaknutému čpavým potom a alkoholickými výparmi z úst postarších pánov pred nami.

Po nejakých pätnástich minútach na pódium vtrhla talianska fantasy eskadra v čele s unikátnym Fabiom Lionem a naozaj, na nejaký krátky čas som zabudol na všetky negatíva večera a užival si ľúbezne trilkujúce tóny úvodnej, po majestátnom intre spustenej „Rising From Tragic Flames“ z čerstvej dosky Dark Wings of Steel, ktorú som si sprvu zmýlil s dávnejšou skladbou, ktorú spomeniem o čosi nižšie. Pán frontman pôsobil sebavedomo od úplného začiatku, charizma z neho len tak sršala a z jeho spevu určite mnohým naskakovali zimomriavky. Dovolím si povedať, že jeho výkon naživo je na nerozoznanie od štúdiovej podoby, keď nie lepší. Nasledovala starinka „Land of Immortals“ z debutu, ktorá poprvýkrát rozospievala rozohnené publikum, poväčšinou ale len tých v popredí. Z môjho obľúbeného Power of the Dragonflame zaznela folková veselica „March of the Swordmaster“, na tú som si veľmi odhodlane aj zatancoval s kamarátkou a svorne sme si odspievali chytľavý text. Tutovka! Pri „Unholy Warcry“ som si nemohol nevšimnúť podobnosť gitarovej hry Robyho De Micheli s jeho predchodcom, bohatierom a zakladajúcim členom Lucom Turillim, na malý moment stačilo zavrieť oči a nepoznali by ste rozdiel. Titulná skladba nového počinu sa mi zdala trochu nevýrazná, tak som si skôr všímal výkony prítomných muzikantov. Rytmická sekcia bratov Holzwarthovcov šľapala ako švajčiarske hodinky, tej by bol hriech niečo vytknúť, no a hlavný skladateľ Alex Staropoli, metalový Sylvester Stallone, ten sa sústredil hlavne na svoje klávesy a ničím iným sa podľa všetkého ani nezaoberal. Vlastne som ani nepostrehol úsmev na jeho tvári, neviem ako ostatní – taká je asi ale jeho povaha. Nás ale čakal úplný top celého podujatia, operná balada „Lamento Eroico“, kde sa Fabio predviedol v takom rozsahu, že sa mi až tlačili slzy do očí. Taliansky text a precítenosť šli ruka v ruke, no a ja som si opäť z chuti zanôtil, aj keď ich jazyku nerozumiem takmer vôbec. Vynikajúci album z roku 2000, Dawn of Victory, reprezentovali za sebou zahraté „Holy Thunderforce“ a titulná vec, opäť koncertné tutovky, ktoré rozparádia a rozospievajú dav. Novšia vec „Reign of Terror“ vynikla najmä svojou tvrdosťou a extrémnymi vokálmi. Na záver si pre svojich fanúškov RHAPSODY OF FIRE pripravili hymnu hýmn, „Emerald Sword“ z druhého albumu, a ukončili tak svoj set veľkolepo ako sa len dá. Nastala ďalšia prestávka a nadýchanie sa vonkajšieho čerstvého vzduchu pred žiarením gama lúčov.

Medzi lepkavé masy tiel som sa vracal s odporom, čo sa ale dalo robiť. Ľudstva sa nakopilo hádam ešte dvakrát viac a neexistovali už žiadne kompromisy. Dosť ma znervózňoval aj fakt, že vpredu sa to len tak hemží foťákmi a „podivínami“, ktorí vlastne ani nesledovali koncert, ale obzerali si okolie, akoby na pódiu ani nikto nestál. Ocitol som sa teda pri zvukárovom aparáte a na koncerte som zotrval už len zo zvedavosti, našťastie pár známych tónov som si ešte dokázal pohmkať. Kai a jeho súputníci zahájili svoju show síce dobrou epickou skladbou „Avalon“ z nového albumu Empire of the Undead, ku ktorému sa viazalo aj turné so zástavkou v Košiciach, ťah to bol ale podľa môjho názoru deštruktívny. Takýmito vecami by sa koncert Rays nemal začínať, priaznivci očakávajú „Gardens of the Sinner“ alebo „Lust for Life“, a nie desaťminútovú vec s pomalým rozjazdom. Atmosféra v klube zrazu opadávala. „Hellbent“, to je Judas Priest ako z kopírky, našťastie je to to jediné, čo sa tejto veci dá vytknúť, pretože spĺňa všetky atribúty klasickej skladby GAMMA RAY. Po nej sa dostavila príjemná nostalgia v rámci trojlístku „Heaven Can Wait“, „Razorblade Sigh“ a „Tribute to the Past“, kde sa Kai ešte urputne snažil triafať všetky správne tóny, na čoraz vlažnejšie publikum to ale bohužiaľ nemalo dôkladný efekt. Opäť sa dostalo na novinku v skladbách „Time for Deliverance“ a „Pale Rider“, nemohol som sa ale zbaviť dojmu, že kapela začínala byť z chladnutia publika trochu mimo. Bubenícke sólo Michaela Éhreho malo ten správny šmrnc, kde sú ale časy šialených vylomenín Dana Zimmermana… „Blood Religion“ z albumu Majestic je jasnou koncertnou stálicou, kto by mal voči takej fajnej skladbe výhrady? Potom sa Impérium nemrtvých ozvalo naposledy v dvoch príspevkoch z nedávneho EP Master of Confusion, známych aj zo setlistu spred roka, no a ako som sa len potešil ďalšiemu trojlístku z neprekonateľného Land of the Free – „Rebellion in Dreamland“, „Land of the Free“ a „Man on a Mission“. Pri týchto klasikách ale už pán kapelník Hansen neudržal nasadenú kvalitu svojich hlasiviek a napríklad skladbu titulnú v refréne úplne odflákol a stratilo sa to povestné čaro. V prídavku ešte zaznela obligátna true vec „To The Metal“, bez ktorej si set viem predstaviť, no a na úplný záver si kapela zažiadala o odozvu v „Send Me A Sign“.

Bez zbytočných emócií sa teda hneď po poklone kapely šlo domov, v aute sa teorizovalo o príčinách zmarenej nálady a výkonu GAMMA RAY, po pár dňoch som ale musel skonštatovať, že koncert to aj napriek všetkým nedostatkom bol snaživý a potvrdil, že chlapi majú aj vo svojom pokročilom veku stále čo povedať. K RHAPSODY OF FIRE som sa myslím vyjadril jednoznačne, tam to jednoducho žilo. Ospravedlňujem sa kapele RAVENCLAW za neskorý príchod, sľubujem, že nabudúce sa už dostavím načas.

Autor: Peter „Smeťo“ Smerek

Fotky: Famine Killjoy

NihilisticWonder

Autor: NihilisticWonder

Zdieľaj