Recenzia – THE GREAT OLD ONES – „Tekeli-Li“ (Les Acteurs de l’Ombre Productions, 2014)

The-Great-Old-Ones-Tekeli-LiĽudia majú radi stereotypy a niet divu. Všetci vieme, a tí ktorí nevedia, tak aspoň cítia, že stereotyp v skutočnosti nevystihuje ktovieako objektívne vec samotnú. Aj napriek tomu ich však každý z nás veľmi často používa, a viete prečo? Lebo sú zábavné, a tak ako každá legenda, tak aj každý stereotyp má svoj pôvod v skutočnosti. A hlavne je to neuveriteľná zábava.
Black metal ako žáner (alebo aj ako životný štýl) nie je výnimkou, a teda niet divu, že mnohým z nás po vyslovení tohto slovného spojenia vyvstanú takmer okamžite v mysli slová ako ostne, oheň, nábojnicový pás, omaľovánky alebo pomaranče. Čo sa samotnej hudby týka, ihneď si predstavíme krásne špinavý zvuk gitár pripomínajucí rôzne domáce spotrebiče, ktorým udáva tempo nekonečná salva úderov do rytmičákum, ktorú sprevádzajú rôzne variácie úderov na činely. Basgitaru ignorujeme a vokál sa ignorovať nedá. A hlavne všadeprítomné zlo!

Black metal je však už niekoľko rokov úplne inde, avšak k tejto predstave sa radi a často vraciame. Nostalgia? Možno, avšak v konečnom dôsledku práve tak to všetko začalo, a z toho vychádzajú aj dnešné spolky vyznávajúce čierny kov. Za tie roky sa v black metale toho udiaľo veľa, najprv sme s ním spoznávali Satana a rôzne veci, ktoré sú tomuto pánovi blízke, následne sme vďaka nemu spoznali bohov našich predkov aby sme sa mohli presunúť k okultizmu a ktovie ešte čomu.

Kapela, o ktorej budem dnes písať sa vyhla hlavným prúdom v black metalovej hudbe, aj napriek tomu, že ich cieľom je zhudobniť populárny svet H.P. Lovecrafta, s čim sme sa v tomto žánri už pár krát stretli. Reč je o francúzoch THE GREAT OLD ONES a ich novom albume nazvanom „Tekeli-Li“. Aby som bol korektný, novinka pojednáva konkrétne o jednej zo známejších poviedok H.P. Lovecrafta nazvanej „V horách šialenstva“ (orig. At the mountains of madness). Kapela prichádza aj tentokrát s veľmi atmosferickým a chladne vyznievajúcim počinom, ktorý prirodzene nadvädzuje na svojho vynikajúceho predchodcu „Al Azif“, ktorý by podľa mojej mienky drvivo porazil každý počin, kto by sa prihlásil do fiktívnej súťaže o najlepší soundtrack k čitaniu poviedok H. P. Lovecrafta. Podarilo sa im však aj tentokrát stvoriť materiál, ktorý stojí za pozornosť, alebo svoju tvorbu len zrecyklovali?

Album otvára podmanivé huslové intro „Je Ne Suis Pas Fou“, v ktorom nás pochmúrny hlas vo francúzštine uvádza do deja. Intro prejde následne do hutného a mrazíveho riffu v strednom tempe, ktorým začína skladba „Antarctica“. Neuveriteľná stena zvukov sa rozbíja o poslucháča ako chladné morské vlny a pieseň graduje až do bodu kedy sa všetky hrádze pretrhnú a kapela nás uvrhne do rozbúrených hlbín, ktoré vedia vytvoriť iba oni. TGOO ostávajú verní receptu, ktorý vytvorili na „Al Azif“ a počítajte teda s hutnými bicími a výraznou basgitarou, ktoré sprevádzajú nadpozemské melódie gitár. Čo sa týka zvuku, kapela ho ukotvila vo vodách, ktoré brázdia napríklad ich krajania ALCEST alebo post blackmetalový skvost DEFHEAVEN, snažiac sa však o troška metalickejší vyznenie.

Skladba „The Elder Things“ začína zvukom zavíjajúceho vetra a jemného piána. To sa však veľmi rýchlo zmení a gitary aj tentokrát vďaka ich navrstveniu splodia mohutnú atmosféru. Do toho všetkého bicie a basgitara stvárajú doslova divy a vytvárajú gitarám absolutne dokonalý podmaz, tvoriac akoby dizonanciu práve v tých momentoch, kedy si to pokrútené mocnosti najviac žeľajú. V polovici skladby prichádza nezmieriteľná paľba, ktorú vystrieda čistokrvná francúzska tonáž. Jedným slovom – dychberúce. Veľké plus v tejto skladbe za dynamiku a dôraz na basgitaru.

Awakening znova otvára francúzsky monológ, v pozadí ktorého znie vrcholne nepohodlná gitarová melódia. Stredné tempo otvára aj túto skladbu a každým akordom, každým ďaľším škrekom akoby sa človeku táto skladba stále viac a viac vnárala do mäsa. Monológ spolu so zvláštnymi gitarovými melódiami sa vráti aj približne v strede skladby a po ňom následuje pohroma, ktorú sprevádza famózne využitie prechodov na bicích. Vokál je v tejto skladbe ešte neúprosnejší a näpatie by sa dalo krájať. Znova perfektná symbióza atmosferických gitár a hutných spodkov. Záver „Awakening“ zdobia epické chorály a nemôžem viac zdôrazniť, ako strašne negay tu tieto chorály pôsobia.

Následujúca inštrumentálna „The Ascend“ sa strednému tempu na začiatku vyhla a kapela tu vo veľkom štýle predvádza svoju schopnosť práce so zvukom. Hrozivé black metalové riffy, ktoré ohurujú svojou bezchybnou dynamikou a nervným preskakovaním z ich kľudnejších variácií do agresívnejšich sa valia z každej strany a ja znova žasnem. Je to práve táto skladba, kedy som si uvedomil, že vďaka post metalovej vlne a jej vplyvu na evolúciu metalového zvuku sa podarilo TGOO nadviazať na prácu metalových kapiel z devedesiatých rokov, ktoré sa snažili o vytvorenie výpravných epických skladieb bez toho, aby museli využívať lacne znejúce klávesy, ktorým sa predovšetkým power metalové spolky ako RHAPSODY OF FIRE ale aj black deathové spolky ako BAL SAGOTH nevyhli.
Namiesto klávesov môžu kapely ako TGOO využiť samotné gitary pre vytvorenie epickej atmosféry a znie to aspoň podľa mňa lepšie (čím samozrejme nechcem povedať, že vyššie spomenuté kapely sú zlé, v dobe kedy skladali však nemali tie isté možnosti ako sú teraz).

Záver „The Ascend“ je v kontraste so zvyškom skladby veľmi jemný, až upokojujúci, čo kapela dosiahla použitím akustických nástrojov. V nadväznosti na tento koniec začína aj záverečný 17 minutový opus „Behind The Mountain“, ktorý začína vskutku prekrásnymi orientálnymi melódiami. Tie nie až tak nečakane preruší klasická zvuková stena s trademarkom TGOO. Finále je to namôjdušu neuveriteľné a jedna skvelá pasáž strieda druhú. Ak by som mal hodnotnejšie analyzovať túto skladbu, pravdepodobne by som zdvojnásobil už aj tak veľmi obsiahlu recenziu, poviem však, že je to práve v tejto skladbe, kde máme možnosť vypočuť si trocha viac kľudnejších pasáží z dieľne tejto kapely. Zároveň treba povedať, že ide naozaj o zvukový orgazmus a skutočne fenomenálne finále perfektne vyrovnaného a aj napriek vcelku dlhej minutáži skladieb (každá okrem intra a 17 minutového záveru má okolo 7 minút) nenudiaceho albumu.

TGOO práve vďaka tomu, že vedeli úplne presne čo chcú dosiahnuť a vedeli ako to dosiahnúť vytvorili dokonalú nahrávku takmer z každého hľadiska a je radosť počúvať takýto perfekcionistický materiál, ktorému nechýba drive a duša. Zároveň je skvelé, že existujú kapely, ktoré dokážu netradicionalisticky reprezentovať aj veľmi vyhradené a najmä stereotypmi zašpinené predstavy o rôznych žánroch, v tomto prípade o black metale. Ak máte radi výpravnú hudbu a trocha hluku, a pokiaľ máte vzťah k H.P. Lovecraftovi, ide o povinnosť. Ak máte radi iba jedno alebo dve z vyššie vymenovaných, môžem iba veľmi silno odporučiť.

Tak ako každý dobrý príbeh, aj „Tekeli-Li“ je po každom ďaľšom vypočutí stále lepší a fascinujúcejší. Album som počul už mnohokrát, a stále mám čo objavovať. Nebudem však klamať, kapela má veľmi vyhradený štýl ako aj koncept a hrozí tu preto veľmi veľké nebezpečenstvo vyprchania toho čara, ktoré vytvorili na svojich dvoch albumov. Na „Tekeli-Li“ sa tak našťastie nestalo a musím povedať, že podľa mňa definitívne prekonali debut „Al Azif“. Každým ďaľším albumom však bude podľa mňa stále ťažšie príjsť s dobrým a atraktívnym materiálom a som zvedavý ako sa títo páni s týmto problémom sprevádajúcim mnohé iné kapely vysporiadajú. Nateraz budem však viac než štedrý z hodnotením.

Hodnotenie: 9,5/10
Recenzia: Sarkast

Track list:
1. Je ne suis pas fou
2. Antarctica
3. The Elder Things
4. Awakening
5. The Ascent
6. Behind the Mountains

Lineup:
Jeff Grimal – gitary, vokály
Xavier Godart – gitary
Léo Isnard – bicie
Sébastien Lalanne – basgitara
Benjamin Guerry – gitary, vokály

Autor: admin

Zdieľaj