Report – URPÍN fest 2014, 4-5. júl 2014, futbalové ihrisko Kremnička, Banská Bystrica
PIATOK
Takýto festival ešte svet nevidel, teda aspoň ja nie. Veril by snáď niekto, že festival môžeme zložiť z módnych pop interpretov ako Zuzana Smatanová, Chinaski, Dorota Nvotová, striedajúcich sa s kapelami hrajúcimi depressive/suicidal black metal (ďalej DSBM) – SHINING, FORGOTTEN TOMB, a celé to okoreniť mladými, prevažne punkovými kapelami? Niekomu to môže prísť ako vtip, ale tento festival sa fakt stal. Myšlienkou zrejme bolo, aby „veľké“ kapely prilákali ľudí a tie menšie sa tým pádom trochu zviditeľnili, ale zrejme to organizátori prekombinovali, precenili našu slovenskú náturu a nedopadlo to veľmi slávne (podrobnosti nižšie). Svoju pozornosť som smeroval hlavne na metalovú časť playlistu, keďže ide o metalový web a takzvané veľké hviezdy mi prídu nanajvýš nepočúvateľné, nevidím teda veľký zmysel v tom, aby som ich zahrnul do článku nejako obšírne. Komu to prekáža, môže pokojne stačiť „x“ vpravo hore, koho zaujíma, ako dopadli vystúpenia tvrdšieho osadenstva, nech pokračuje nižšie.
Prvé problémy prišli ešte pred začatím festivalu, keď došlo k odpadnutiu SHINING (nórskej edície) a SATURNUS si vymenili miesto s FORGOTTEN TOMB, čo by ešte nejako extra nevadilo, pretože hlavný ťahák zo Švédska – SHINING – tam predsa bol.
Prvou kapelou, kvalitatívne aj žánrovo hodnou nášho zinu, boli domáci ANSTRATUS. Na víťazov súťaže WACKEN METAL BATTLE, ktorej som sa ako jeden z porotcov zúčastnil tiež, som bol veľmi zvedavý, hlavne na to, ako sa posunuli oproti posledným vystúpeniam. Na začiatok musím povedať, že sa od SLAYERizácie sa dostali do METALLICA módu. Piesne nabrali rozsiahle dĺžky, pomaly aj 8 minút. Z kvality to rozhodne veľa bodov nezrazilo. Stále je to divoké, od podlahy, rázne, mladícke a nespútané! Pokiaľ sa ešte využije šikovná ruka producenta, ktorý sa s tým vyhrá, môžeme čakať fakt veľkú vec s veľkým potenciálom prekročiť hranice našej krajiny.
Keďže hlavné pódium zatiaľ ignorujem – nechcem náhodou prísť k nejakej traume, prichádzajú na rad starí známi PYOPOESY. Ich melodický death metal, kedysi stavajúci na švédskej škole, nám s príchodom nového speváka nabral obrátky a radikálne sa presúva až do takých metalcoreových vôd, možno dokonca nadobúda až deathcoreové črty. Neviem, či práve tento smer je vhodný, zase na druhej strane priláka mladšie osadenstvo. Každopádne vystúpenie bolo zahraté vysokokvalitne, ľudia sa bavili, takže moje narážky nemusia hrať žiadnu rolu.
Jeden z hlavných nepodarkov sa pomaly a isto črtá na hlavnom pódiu. Kauza INÉ KAFÉ bola podrobne rozobratá na webzine Valhalla.sk. Ja k tomu dodám len toľko, že ich prístup bol mimoriadne antifanúšikovský, aj keď ešte radikálnejšie sa vraj zachovala Zuzka Smatanová (tá pre istotu vôbec nevystúpila), nazvučiť sa, potom odísť, zase sa vrátiť a tým následne rozbiť plynulý priebeh festu, ešte s fakt nepodareným a odfláknutým vystúpením, to si len tak hocikto nedovolí. Je síce pravda, že ja som ich nikdy nemusel, jediná pieseň, ktorú mám rád, „Spomienky na budúcnosť“, bola totálne odfláknutá, vokál bol na sto kilometrov vzdialený od pojmov ako čistý spev, dynamický prejav, intonácia a všetkého, čo patrí k atribútom normálneho spevu. Prišlo mi to, ako keby si len tak mrmlal popod nos. Hrôza a des.
Medzičasom sa však na malom pódiu počas ladenia a odchodu INÉ KAFÉ odohrával set GAZDASGRIND. Chalani – keď si odmyslíme staré funny grind piesne – nám začínajú deathmetalizovať. Síce to už asi pre nikoho ani nie je novinka, že nový album bude oveľa deathmetalovejší, vraj sa tam nájde niečo z old schoolu, ale nezabudne sa ani na novodobejšie podanie žánru. Pri tomto koncerte by ste však tie novodobé vplyvy ťažko hľadali. No, rezalo sa mimoriadne, ľudia vírili až do momentu, keď organizátor oznamuje, že na hlavnom pódiu sa začína set INÉ KAFÉ, to však chalanov nezastaví a show pokračuje ďalej! Aj keď početná skupina ľudí nabrala iný smer, môžu holt ľutovať.
Pred hlavnou – teda pre mňa – kapelou sa ešte predstavili ENDLESS MAIN, namiesto DEPRESY, ktorí vystúpenie museli zrušiť z rodinných dôvodov. Semifinalisti, ktorí sa z východoslovenského kola WACKEN BATTLE nedostali ďalej, na sebe počuteľne zapracovali. Hlavne spevákovi už tóny nelietali tak ako predtým, možno si to ešte žiada viac odviazanosti na pódium a zapracovanie na originalite hudby, a bude to možno celkom slušné.
Najviac však môžu ľutovať tí, čo po „headlinerovi“ odišli domov. Taliani FORGOTTEN TOMB začínali ako DSBM, postupom času sa vyvinuli až do takého osobitého mixu mixky doom/black metalu s občasnými odbočkami aj do sludgeu alebo gotiky. Chalani s fakt vydareným zvukom začali svoj set fakt profesionálne a s poriadnym odhodlaním. Po celý čas som z nich cítil, že to myslia úplne úprimne a na nič sa nehrajú, čo samozrejme znamenalo, že na nejaké doplnky show (žiletky?) nedošlo, aj keď sa pustili do starých skladieb, čím zase nechcem povedať, že SHINING sú nejakí pozéri, ale o tom až potom. Setlist bol prevažne vystavený na nových veciach, neodpustili si ani malý výlet k prvému albumu piesňou „Disheartenment“, ktorú spojili s inými skladbami, ale zato bola náramne precítená a úprimná. Pre mňa vrchol ich koncertu. Takto má vyzerať koncert pre fanúšikov, hrať poctivo od srdca a dať do toho všetko. INÉ KAFÉ, je mi jasné, že ste nekukali, ale zišlo by sa vám trochu otvoriť oči a uvidieť, že hudba nie je len biznis, ale aj umelecká výpoveď, láska a radosť, ale tieto ideály ste už asi dávno stratili…
SOBOTA
Druhý deň začínal program oveľa skôr, takmer hneď po obede. Prvou vecou, čo mala zmysel (prvé dve punkové zoskupenia boli na tom podobne ako každá garážová kapela, ktorá sa ledva naučila zahrať nejaký ten tón a trafiť ústami k mikrofónu) boli tvorcovia alkoholických hymien ALKEHOL. Ja osobne ich veľmi nemusím, mne to príde len ako lacná hudba na bliakanie v krčmách s podstatne zvýšeným množstvom alkoholu v sebe, ale oproti predošlým kapelám to bol radikálny postup hore. Hneď vidno, kto to vie a kto proste len skúša. Odohrali samé hitovice, ktoré našli ohlas aj v publiku, hoci málo početnom. Chalanov baví to hrať, alkohol síce od fanúšika odmietli, ale vystúpenie bolo celkom príjemné, každý isto hneď vysmädol.
Z Dorotky Nvotovej som ja osobne nebol vôbec taký nadšený ako kolegovia z iných zinov, radšej som sa rýchlo pobral kadeľahšie. Náladu mi však zlepšili Revúčania PSEUDOSAPIENS. Ich mix hardrockovej melodiky, metalového zvuku a hardcoroevých vplyvov ma celkom prekvapil. Bolo to šťavnaté a energické, ľudia – tá trocha čo tam bola – sa tiež náramne bavili. Spevák miešal growl prevažne v stredných polohách s melodickým vokálom, kde by sa dalo čo-to zlepšiť, ale v konečnom dôsledku to vôbec nebolo zlé. Chalani práve vydali aj debut „Godfail“, ktorý by som si mal zaobstarať a odporúčam to aj vám.
Marián Varga, osobnosť niekým nenávidená (hlavne punkáčmi ako som si všimol), niekým rešpektovaná (myslím seba, hlavne za COLLEGIUM MUSICUM, album „Konvergencie“ mám veľmi rád), predviedol nevšedný zážitok. Punkáčom sa ani nečudujem, keď sú zvyknutí na jednoduchý rock a zrazu sa na nich spustia psychedelické, progresívne klávesové exhibície, ktoré vychádzali z až štyroch klávesových nástrojov s rôznymi efektmi, ladením a zvukom. Pán Majster sa spontánne (teda, mne to tak prišlo) otáčal na stoličke a ponúkal rôzne výlety do elektroniky, psychedélie 70’s, prog. rocku, došlo aj na organové úlety a veľa toho, čo sa ani popísať nedá. Atmosféru to malo pohlcujúcu a dostalo ma to počas celého, improvizačného setu, fakt klobúk dole pred týmto pánom. Po skončení sa pekne poklonil a odišiel, osobnosť rovnako osobitá ako jeho hudba.
Na hlavnom pódiu dochádza k dlhej pauze, keďže vystúpenia Zuzany Smatanovej, CHINASKI a KARPINA boli odvolané (vraj kvôli prekročenému rozpočtu, málo lístkov predaných a iné faktory, príde mi to aj tak trochu divné, ale nechcem byť za bulvárneho novinára). Neskoršie som sa dozvedel, že sa ešte odohralo vystúpenie PENTAGRAMČEK, ale to po košickom fiasku, kde to bolo dokonale nehudobné, odziapané (horšie ako krčmoví hudobníci) neľutujem, že som ich zmeškal. A ako som počul reakcie, tak zmena nenastala, takže si pokojne vyhľadajte môj report z Xichtoplesku, tam to máte čierne na bielom.
Pri PEACOCK BALL som počul narážky, že Marián Varga prišiel vystúpiť s kapelou. Niečo pravdy na tom je. Bolo to rovnako nespútané (možno o čosi viac) a odviazané, plné psychedelických tónov, akurát s prídavkom gitarovej exhibície. Žánrovo by sa to dalo buchnúť do mantinelov prog/psychedelic rocku inštrumentálneho charakteru, čiže veľa sól, jammingu, úletov, vyhrávok a všetkého možného. K tomu to neklesalo k nejakej onanii, ale bolo to riadne živočíšne, odviazané a bavilo ma to po celý čas. Ďalšie z prekvapení festivalu, ani som nemal tušenie, že niečo podobné máme doma.
Ešte pred hlavými hviezdami celého festivalu na malom pódiu ako poslední vystúpili Zvolenčania MÄSO. Ich zmes elektroniky, resp. samplov, thrash metalu a trochy hardcoru mala celkom gule. Melodický spev mi tam od začiatku veľmi nepasoval, príde mi až príliš bežný, no growling tomu pridával poriadnu šťavu. Vystúpenie bolo zahraté v takej milej, rodinnej atmosfére, síce mierne dôstojné, ale oproti tým punkovým nepodarkom to bolo veľmi dobré.
Konečne nastal čas, pre ktorý som sem meral cestu z východu. Švédi SHINING (nemýliť si ich s nórskou avantgarde/electro/blackmetalovou rovnomennou záležitosťou) patria k priekopníkom, možno sú priam hlavnou vlajkovou loďou podžánru DSBM. Postupne sa zľahka vytratili do progresívnych vôd, no novinka „8 ½ – Feberdrömmar I Vaket Tillstånd“ je úplný návrat ku koreňom špinavej, čiernej depresie. Niklas Kvarforth podľa mňa už dávno patrí medzi najzvláštnejšie osobností metalu a tento koncert u mňa len pridal ďalší klinec do rakvy jeho príčetnosti. Jedno sa mu však uprieť nedá, charizmy má na rozdávanie, už prvými zvukmi, čo vydal a po ktorých sa následne vrhol na zem, kde to celé prežíval, si vyžiadal rešpekt. No čo prišlo potom, to som fakt nečakal. Opasok sa mu zdal akýsi pritesný, tak si ho zložil a následne ho využíval ako zbraň, pomocou ktorej škrtil fanúšikov, dával si ich tváre medzi nohy, alebo si ním len tak šibal na pódium. Po asi tretej skladbe začal burcovať dav, aby došiel bližšie, čo netrvalo dlho a ľudia mu vyšli v ústrety (sám som nebol výnimka), čo zrejme organizátorovi okamžite zdvihlo tlak, pretože nás hneď po skladbe poslal dozadu za závory. Niklasa to však neodradilo, prišiel si po fanúšikov sám a nalieval im z úst do úst whiskey, trhal vlasy, alebo si pozval fanúšika na pódium, z ktorého ho hneď strčil. Možno vám to príde zvrátené, ale podľa mňa to super fungovalo s ich hudbou plnou mizantropie, úzkosti, bolestí a zatratenia. Nič pozitívne by som od nich nebral ako klad.
Dokonca SBS-kára gestami burcoval, aby si podal jedného z fanúšikov, alebo mu milo odkázal: „Fuck you and fuck your family“. Ale došlo aj ku úsmevným momentom, kde zahrali kus skladby od GUNS AND ROSES, v ktorej sa gitaristi vybláznili a dávali si svoje inštrumenty za hlavu, ale to mi prišlo skôr ako keby si Niklas z toho robil srandu. Boli sme len jeho bábky a on bol náš vládca, tak mi to celé pripadalo. K tomu všetkému vydával zo seba toľko rôznych zvukov, pazvukov, revov, krikov a hlasových exhibícii – to je ho „ŕŕŕŕŕŕ“ je už priam povestné -, dokonca došlo aj na melodický spev, ktorý vôbec nedopadol zle. Takto dajako som si vždy predstavoval poriadny blackmetalový koncert, kde to bude čisté zlo a mizantropia, nie tie šaškárne nórske. Musím povedať, že už len kvôli tomuto vystúpeniu sa oplatilo merať sem cestu.
Celkovo až na tie výpadky – čo ma okrem vystúpenia KARPINA nemrzí – išlo všetko celkom ako po masle, ľudí tiež veľa nedošlo, nehodlám tipovať, ale viac ako 200 na INÉ KAFÉ isto nebolo. Niektoré vystúpenia boli hodne nepodarené, ale došlo aj na pár prekvapení (PEACOCK BALL, PSEUDOSAPIENS) a celému tomu dominoval koncert SHINING, ktorý bol asi o tri triedy vyššie ako všetko ostatné. Holt, oplatilo sa prísť, akurát mi niečo našepkáva, že sa tento festival viac opakovať nebude. Budúcnosť nám ukáže pravdu.
Autor: Lukáš „Bukáčo“ Polák
Fotky: Marius Sachtikus Photography
http://sachtikus.wix.com/home
