Recenzia – SLIPKNOT – „5: The Gray Chapter“ (2014, Roadrunner Records)

5_The_Gray_Chapter_ArtworkKaždý, kto aspoň trocha sleduje metalovú scénu musel zaregistrovať správu, že kapela SLIPKNOT prichádza so svojim piatym albumom, už len z dôvodu, že kapela ako aj rôzne internetové portály túto správu šírili vskutku nešetrne a agresívne. Album nazvala kapela „5: The Gray Chapter“, dúfajúc pravdepodobne, že vďaka tomuto názvu aspoň získajú ešte viac fanúšičiek už len tým, že google sa bude mnohých žien pýtať, či nemali náhodou na mysli „5: The Gray Chapter“ namiesto „50 shades of gray“.
Hneď na úvod musím poznamenať, že SLIPKNOT patrí medzi tie kapely, ktorým som sa vyhol obrovským oblúkom aj napriek tomu, že som vedel, že existujú a že ich ľudia počúvajú a majú radi ich albumy. Toto nehovorím preto, že by som chcel dať najavo, aký som nezávislý jednotlivec a aby som zvýraznil, že nepatrím medzi „sheeple“ ale preto, že v recenzii tohto albumu nebudem hodnotiť ako veľmi sa kapela vrátila ku koreňom, alebo či sa im podarilo nahrať ich „najtvrdší“ album.
SLIPKNOT za uplynulých 6 rokov prešli nemalými zmenami, hovorím samozrejme o úmrti basgitaristu Paula Graya a odchode ikonického Joey Jordisona, pardón, jeho vyhadzovu. Poďme sa pozrieť, ako sa to podpísalo na novinke.
Keďže som mal tú česť počuť aspoň predchádzajúci alebum „All Hope Is Gone“, musím povedať, že novinka na mňa pôsobí podstatne lepšie. Na „All Hope Is Gone“ ma totiž kapela zaujala maximálne troma skladbami a ostatok mi pôsobil ako veľmi pekne upravená vata, pekný zvuk ale obsah vcelku nudná metalová jazda. Novinka má však popri naozaj luxusnej produkcii oveľa väčší drive a lepšie nápady. 6 ročná pauza sa zdá sa oplatila.
Najväčším potešením je pre mňa oveľa väčší dôraz na perkusie, ktoré sú výraznejšie ako na predchádzajúcom albume. Neviem či za to mohol Jordison a jeho ego, ale ak áno tak je dobré, že na novinke nemohlo zaúradovať, pretože na novinke tieto perkusie nielenže dodávajú pekný industriálny šmrnc, ale hlavne potrebnú šťavu bicím. Veľké plus aj za vkusné sampleovanie.
Corey Taylor znova raz dal do svojích liniek všetko a stáva sa prakticky najväčším ťahúňom albumu. Ostatok kapely samozrejme neostáva zahanbený, a väčšina riffov, prechodov, bridgeov, slôh, refrénov ťahá presne na bránku. Taylor je však rodený frontman a kapela vie, aké sú jej silné stránky. Celý album je popretkávaný mnohými kľudnejšími momentami, ktoré dajú vyniknúť následne aj tým agresívnejším skladbám.
Skladby ako „The Devil in I“, „Killpop“, „Sarcastrophe“ či „Nomadic“ sú instantnými hitmi a myslím si, že žiadna kapela by sa za ne nemusela hanbiť. Nemôžem nespomenúť epické orchestrálne intro „XIX“ s geniálnym spevom, skutočne dokonalý otvárak albumu. Medzi slabšie skladby by som zaradil „Lech“ alebo singlovka „The Negative One“, ktorá mi ani po viacerých posluchoch nesadla. SLIPKNOTU sa však podarilo narozdiel od predchádzajúceho albumu docieliť to, že aj slabšie skladby majú neskutočné gule, takže nebudete mať chuť preskakovať ich.
„5: The Gray Chapter“ je slušivým a mocným návratom na scénu, o tom niet pochýb. Ak by som spoznal niekoho, kto sa ešte iba dostáva do metalovej hudby, pravdepodobne by som mu odporučil aj nový SLIPKNOT, pretože na ňom nájde kúsok melodiky, kúsok agresie a kvalitne zahranú rockovú hudbu. SLIPKNOT síce hrajú stále ten svoj metal, avšak keď vie kapela napísať vynikajúce skladby aj po rokoch operovania s určitými postupmi, niet dôvod to meniť.

7,5/10
Sarkast

Track List:

1.“XIX“
2.“Sarcastrophe“
3.“AOV“
4.“The Devil in I“
5.“Killpop“
6.“Skeptic“
7.“Lech“
8.“Goodbye“
9.“Nomadic“
10.“The One That Kills the Least“
11.“Custer“
12.“Be Prepared for Hell“
13.“The Negative One“
14.“If Rain Is What You Want“

NihilisticWonder

Autor: NihilisticWonder

Zdieľaj