Report – Carnifex, Shrill Whispers, The Search, 26. júl 2015, Collosseum Club, Košice

ePo rôznych fórach sa konajú diskusie o tom, či je deathcore vôbec metal, alebo je to rýchlovka modernej spoločnosti pre mladých. Ako by sme to vyriešili? Metal môže pre niekoho znamenať poriadne agresívnu hudbu, druhý v nej hľadá dávku mystiky a atmosféry, tretí emócie a precítenie, štvrtý zase krásne melódie a takto by som mohol pokračovať do nekonečna. Deathcore môžeme brať ako modernú podobu agresívnej hudby, zväčša vychádzajúcu z hardcoru, ktorý si podal ruky s death metalom. Či už to niekomu stačí, aby to bol metal podľa jeho gusta, to už nezodpoviem. CARNIFEX určite patria k najlepšiemu, čo tento žáner ponúka. Košická zastávka v metropole metalu (Collosseum Club) bola ideálna šanca. Stačilo odložiť klávesnicu bokom a presvedčiť sa na vlastné oči, aký metal to môže byť. Spoločnosť im robili SHRILL WHISPERS z Bratislavy a Prešovčania THE SEARCH, všetci bojovníci jedného rádu. Ako dopadla diskusia face-to-face na mieste činu?

DSC_0776Prvý rozsudok prišli učiniť východniari THE SEARCH. Klub sa pomaly zaplňoval, nastal čas na prvé vystúpenie, ktoré začalo niečo okolo pol ôsmej. Chalani ma hneď upútali. Oproti poslednému koncertu (cca. október minulého roku) pridali do mašiny. Väčšie technické nesúlady odstránili, pridali viac techniky a celkovo vládla oveľa väčšia pohoda a súladnosť. Ich prepojenie melodického death metalu s metalcorom občas zájde aj do poriadneho deathcoru, čím sa združí cit pre melódiu a nezabúda sa ani na agresiu či drvivosť. Zase si to nemýľte s niektorými prehnane melodickými deathcormi, kde spevák tromfne v refrénoch aj Justina Biebera, tu niet ani známky po „popovom“ výklade či melodickom speve. Melodika vkusná a nevtieravá. Začali vznikať už aj prvé kotlíky, či pokus o „wall of death“. Začiatok zatiaľ vo veľmi vydarenom štýle.

Bratislavčanov som ešte nemal tú česť vidieť naživo, no nahrávku som si v rámci povinného posluchu dal viackrát. Nastal teda ich čas. SHRILL WHISPERS si so sebou priniesli aj dva veľké bannery, no to, čo ich predalo, bola drvivosť. Od prvých tónov vládla z ich hudby ťažobná sila, sekanice padali na úrodnú pôdu a dávali poriadne grády do našich sluchovodov. Technicky tiež nezaostávali, či to kus ozvláštnili melodickou linkou alebo sólom. Pod pódiom sa toho tiež začalo viac diať. Niekedy som mal pocit, že na vstup do moshu mi treba aspoň zelený pás v karate alebo základný kurz v Jude. Ruky či nohy lietali na všetky strany a v podobnom duchu sa vytvoril moshpit. Na to, koľko bolo ľudí, sa moshpit pekne naplnil. Energia nielen z pódia, ale aj z jeho nižších radov, hneď bolo o atmosféru postarané. Dokonca aj „wall of death“ sa podaril lepšie. Spevák by si mohol odpustiť trochu „núteného“ lákania ľudí pod pódium (zvyčajne to má opačný efekt), inak svojím hrdlom predvádzal zaujímavé kúsky. Cez tradičné uškriekané pasáže zablúdil aj do poriadnych „gore“ hĺbok s výrazom nepríčetného, čo mu celkom nahrávalo k prednesu. Za mňa musím povedať, že čo sa týka našej scény, nevidel som nič lepšie s označením deathcore. Na jeseň plánujú vydať niečo nové, tak sa môžeme opäť tešiť na poriadne drvivé tóny.

bSlovenské podania žánru sme mali za sebou, nadišiel čas na americkú podobu. CARNIFEX musel presvedčiť každého, kto čo i len kúsok váhal, či môže byť aj deathcore poriadny metal. Údernosť prepli na vysoké obrátky, energiu ukradli z Lokiho žezla (niečo pre fanúšikov Marvelu), celé to obrúsili na čisté železo a mohlo sa poriadne sekať. Ničivá jazda plná ťažkotonážneho dopadu breakdownov či ráznych jázd, okorenených technicky vyšperkovanou stránkou a premyslenou štruktúrou skladieb. Čerešnička na torte bol výkon Scotta. Čierna ofinka (čo majú všetci deathcoristi s tým účesom?) a kožené oblečenie s nápisom na chrbte „Die without hope“, ako znie názov ich albumu, okrášlili jeho vizáž, no čo bolo hlavné, vychádzalo z jeho hrdla. Tradičné uškriekané pasáže dával ako diktát do našich tvárí, growlingom to celé uceľoval a ak si to breakdown žiadal, zatiahol aj do poriadne šťavnatých hĺbok a ukázal ako sa tank preborí pustinou. Prudko, nekompromisne a dravo! Pod pódiom to tiež vrelo, vzhľadom na to, že sa nazbieralo 85 platiacich, tak celý štvorec (návštevníci Collossea vedia, o čom točím) zalial do circle pitu. Došlo aj na veslárov, či ako mám nazvať ľudí sediacich za sebou a veslujúcich imaginárne kanoe. Keď Scott rozkázal, došlo aj na poriadny „jump“. Koncert úderný ako päsť Arnolda Schwarzeneggera s dopadom atómovej bomby!

Nepochopím to, že keď chodím po ulici, tak všade narazím na kopu „ošiltovkovaných“ deathcoristov, no keď príde elita žánru do klubu, tak z nich nepríde ani desatina. 85 ľudí mi príde naozaj veľmi málo na poprednú kapelu tohto žánru. Čo už, potlesk patrí organizátorom, že sa im opäť podaril prvotriedny koncert, taktiež zvuk od prvej po poslednú kapelu úplne na jedničku, ako býva v Collosseu zvykom. Už len aby ľudia začali poriadne chodiť na koncerty a radosť žiť.

Fotky: Stephen

Bukaco

Autor: Bukaco

Zdieľaj