Recenzia – ENTOMBED A.D. – „Dead Dawn“ (Century Media Records, 2016)

Meno Lars Göran Pentombed adetrov alebo zvyčajne hovorovo skrátený L-G by mal iste každý pravoverný smrtonoš poznať. Najviac blízky patrične ostáva staroškolákom deväťdesiatkovej zlatej éry, kedy spoločne s nesvätou trojicou parťákov spravili dieru do sveta debutom a dnes už legendárnou modlou „Left Hand Path“. Získali tak veľmi honosný podiel na tom, aké renomé si v produkcií a zvuku Švédsko nieslo, nesie a stále bude niesť, o kvalitách vtedajších aj súčasných smrti-železiarov nehovoriac. Ako tak  zub času postupne kresal a hlodal do vývoja kapiel, niektoré sa preorientovali iným smerom, iné sa v tom cykle stratili a už sa nenašli. Entombed sa ale natoľko utvrdili v nekompromisnosti, že to v nich  prežilo celých 25 rokov. „Vernosť svojmu až za hrob“ je pre nich kľúčový a nepriestrelný výrok, aj keď ním trocha mierne škrtla nie tak dávna situácia v nezhodách s gitaristom Alex Hellidom. Zašlo to až k právam na lógo a názov (tieto ťahanice škoda rozpisovať),  aj keď ho nateraz vlastní Alex a zrejme sa to už nezmení, k nesmrteľnému Petrovovi sa zbytok bratstva napriek všetkému, čo sa odohralo, pridal. Čo sa vlastne týmto  zmenilo? Pravdupovediac nič zásadné ani otriasajúce. Lars a spol. si šikovne k názvu pridali iniciály A.D., smelo sa uspokojili s jednou gitarou a sranda mohla pokračovať ďalej. Pod touto drobnou zmenou bol ukutý kotúč „Back to the Front“ a z môjho dojmu ho beriem ako taký spomienkový, úprimný denník s výrazným nápisom „DEATH´N ROLL patri nám!“ Odkaz na časy „Wolverine Blues“ je absolútne jednoznačný a rozhodne toho nebolo dosť. Veď prečo vlastne, keď to má vždy také grády rozhýbať krčné stavce a potrápiť potné žľazy.

„The Winner has Lost!“ si štamgast „Petrombed“ vychrlievá zo svojho hrdelného chlieva v nedávno uverejnenom videoklipe k vydaniu čerstvej pachoty od Century Media, „Dead Dawn“. Piť a užívať sa musí a ak je dobrá partia, tak tomu ešte duplom pridať a roztáčať sa až do nemoty. To nám dáva aj štvorica v pohyblivých obrazoch najavo, kde sa zhromaždia v lokálnej krčme a degustujú rôzne pivné lahody. Opäť iste žiarovka osvieti, že si zrod tohto desať stopového kolečka o trvaní 40 minút, prešiel hromadou veselej atmosféry. Následovne: kompozične je všetko na voľnej úrovni,  jednoduché a tempom  prežité náklepy si to súlad v súlade ostro režú skrz efektom uhladené, no svalnatejšie riffovačky v osvedčenom tempe „roll, roll“, basa to celé ešte zdôrazní  a dostáva sa tak grandiózny pretlak dynamiky stôp. Larsové nasrané frázovanie to kompletne zaklincuje, áno chlapík má stále v hrdle poriadnú zlobu  a myslím, že ešte mu to niečo vydrží. Naživo ukázal, ako vie stále lietať po pôdiu, celý vo vytržení a plný až neuveriteľnej energie. Tento, na osvedčenú  istotu staviací proces, taktiež treba vedieť ako správne vystužiť, aby vás to dokázalo nakopať. Album mi príde ešte o niečo agresívnejší ako predchádzajúci „fronťák“, tiež aj lógo má solídnejší vzhľad než predošlý, tak nejak „rozpľúvaný toaleťák“. Najviac mi to pália do uši „Midas in Reverse“, „Dead Dawn“, „Down to Mars to Ride“, „Silent Assassin“, od týchto štyroch som dostal statočne poriadný preplesk a ostatná šestica skladieb mi opäť spoľahlivo potvrdila, prečo to Švédom stále tak žeriem.

 

Hodnotenie: 9/10

NihilisticWonder

Autor: NihilisticWonder

Zdieľaj