Borknagar, Kampfar, Diabolical aneb randál v Randali

Tak čo, fešulíni, dlho som vás nekŕmila svojimi fantasblackmagorickými výlevmi z koncertov, a vôbec vám to nechýbalo, čo? Pačmagy nevďačné! Lenivá sviňa sa však zobudila zo zimnej hybernácie, i keď jej to trvalo ako otvorenie petržalskej plavárne, avšak naondulovaná a v plnej sile pripravená povymetať slovenské koncertné brlohy. „Těžký“ boty a šošovky naleštené, dokúpené náboje v nábojáku, ktorý už dral šunky po zimnom obžerstve, a hor sa šíriť vojnu a nenávisť!

Bratislavský klub Randal opäť praskal predminulú stredu vo švíkoch. Českej agentúre Obscure Promotion sa totiž podarilo dotiahnuť na slovenský betón severské blackmetalové aurory Borknagar, Kampfar a Diabolical, ktoré sľubovali besný hudobný orgazmus.

Ako to už pri Obscure býva, nenechajú človeka zbytočne tliachať pri pive, ani preberať horúce témy bratislavského metalového bulváru, a rovno odpália koncert na minútu presne.

Predvojom hlavných ťahákov sú švédski death/black/trash metalisti Diabolical. Napriek tomu, že fungujú od 1998. roku a  niekoľkokrát sa vyšantili aj na Slovensku (2010, 2013, 2014) , boli pre mňa pomerne neznámym menom. Pomerne píšem preto, lebo diabolical je asi taký originálny názov pre temnú kapelu ako kožené legíny na koncerte Mötley Crüe.

Zvuk v Randáli stojí za fajku močky, o tom všetci vieme, ale aj tak sa človek vždy musí patrične rozčúliť. Speváka nebolo takmer vôbec počuť, zato všetko ostatné revalo tak, že aj zbíjačka je oproti tomu nežné meditatívne šveholenie. Spevákovi, Sverkerovi Widgrenovi, jedinému pôvodnému členovi družiny,  vypomáhajú s vokálmi aj gitarista a basák. Z toho, čo sa dá rozoznať, odznejú skladby poväčšinou z posledného albumu Neogenesis (2013). Ešteže sú chlapci aspoň sympaťáci a tak vypínam sluchové receptory a sústredím šošovku na vizuál. Vysavovaný robotnícky look dopĺňajú početné diery na odevoch. Chápem, sme otrhaní Švédi, to je underground! Gitaristove chlapčenské stehienka sa belejú spoza dier, ktoré tak odoprú človeku priestor pre fantáziu. Po cca 40 minútovom odohranom sete utriem slinku a už myslím len na mojich lieblingov z Kampfar.

Po asi 20 minútovej prestávke na pivo a vyprázdnenie trubiek, zaznejú tradičné kampfarovské fanfáry, intro z Valgalderkvad. To už otŕčam hruď v prvej rade v nádeji, že si ma niekto z chalanov všimne a zložia o mne pieseňku (haha). Priznám sa, že mám trochu obavy, ako to všetko vypáli, keďže minulý rok v Pražskej Novej Chmelnici (turné s Gorgoroth a Gehenna, 18.12.2015) nasadili fošňu riadne vysoko. Obavy sa však rozplynú pri prvých extatických tanečkoch speváka Dolka, ktorý si drží svoj štandard a presviedča diváka, že práve v jeho meste si to chalani najviac užívajú. A to sa mi okrem hudby presne na Kampfar páči, komunikácia s publikom, istá forma pokory a skromnosti (a niee, nechcem počuť žiadneho „rypáka“ ktorý ma vytrhne zo sladkých mrákot a napíše, že v zákulisí sú to über hovädá!).

Čo sa týka zvuku, ten tradične osciluje medzi zbíjačkou a zbíjačkou s tlmičom. Nie som si istá, či je to zvukom alebo sa Dolk jednoducho nepočuje, ale vokály mi v určitých partoch aj napriek mojej hudobnej hluchote, spôsobujú vyrážky na zadnici a priam fyzickú bolesť. V druhej polovici setu to chalani vyrovnajú, takže zatiaľ nekolabujem.

Za hodinku sa Kampfar prerežú svojou tvorbu od kultovej demo skladby Hymne (1995) po minuloročný album Profan. Veľká škoda, že napriek škemraniu publika nezanôtili skladbu Mare. Nuž, setlist je zákon! Vždy ma inak veľmi fascinuje ten prerod z pódiovej beštie na krotké útle stvory v civile. Dolk aj Jon, odlíčení, v mikinách, sa po koncerte ochotne pristavujú pri fanúšikoch a nechávajú sa vyblýskať do srdiečkových rámčekov nad posteľ.  Skrátka, subjektívne a absolútne nekriticky – Kampfar sú láska!

Okolo pol desiatej prichádza konečne obveseliť netrpezlivých bratislavských blackmetalistov, a jeden gotický párik, posledný a hlavný ťahák vzišlý z 90.tych rokov, cenami ovenčení Borknagar.  Na pódiu sa to nimi len tak hemží, keďže sa tam stretávajú dvaja kohúti na smetisku – okrem hosťujúceho vokalistu Atheru z Chrome Division, aj pôvodný vokalista Vortex, ktorý sa poriadne utrhne z reťaze pri vykopávke Dauden, ešte z ich prvého a (pozor, krajne subjektívny názor, takže utri nadávku z papuľe) posledného počúvateľného albumu Borknagar.

Vortex si stihol ešte v roku 1999 odskočiť z Borknagar do Dimmu Borgir, no našťastie sa po 10. zimách vracia späť na miesto činu k pôvodnej svorke.  Niekedy by som rada stretla aj jeho pani manželku, Lise Myhre, ktorá je autorkou vcelku podarených a často trefných kreslených stripov s čiernovlasou sympaťáčkou Nemi.no.

A už sa pomaly preštrikovávam k finálnemu verdiktu. Musím sa verejne priznať, že Borknagar nie sú tak úplne môj šialok kávy, každopádne, skladám svoj pomyselný širák, keďže páni odohrali úctyhodných 14 skladieb, ako cca 90 minútové defilé ich tvorby od skladieb z albumu Borknagar, The Olden Domain,  The Archaic Course, Quintessence po Urd a najnovší Winter Thrice (2016).

Finálne táraniny na záver: severská trojka v Randali bol štandardne dobrý koncert v Bratislave so štandardne zlým zvukom. Každopádne, podobné kapely na slovenskej hrude vždy potešia dušu, srdco i oko každého metalového pampúcha a je absolútne jedno, či sa trepeš do hlavného mesta z východného bloku alebo si domáci pecivál, ceny a metal ostáva jednotný!

Za odbornú konzultáciu k Borknagar ďakujem Mitchovi

A za špinavé punkové foto vďačím sebe :)))

Paranoia

Autor: Paranoia

I am free of all prejudice. I hate everyone equally.

Zdieľaj