Rozhovor: Alexandra Power: „Milujem brutálnu hudbu a umenie!“

You always be in my heartMetal môžeme nájsť aj v umení. Neveríte? Uveríte! Napadla mi myšlienka, že vyspovedám veľmi šikovnú umelkyňu – Alexandru Power, ktorá ukrýva vo svojom portfóliu aj portréty legiend metalu – Peter Steele, Cliff Burton, Quorthon či Chuck Schuldiner. Aký má teda vzťah k metalu, čo ju motivuje pri tvorbe, alebo ako prebiehala jej výstava na grindovej akcii? Všetko Vám táto milá a šikovná slečna rozpovie.

Ahoj Alexandra, vo tvojej tvorbe nájdeme kopu diel zameraných na metal. Portrét Petra Steela, Cliffa Burtona, Quorthona či Chucka Schuldinera. Prečo práve tieto ikony a aký máš vzťah k metalovej hudbe? Akých ešte umelcov nájdeme najbližšie pod tvojou značkou?

Ahoj. Začalo sa to vlastne tým, že ma nakopla inšpirácia a spontánne som nakreslila Chuckov portrét. Následne na to sa mi začali ozývať ľudia, ktorím sa páčil a aj takí, ktorí by ho chceli mať doma. Taký istý je aj príbeh Petra Steela a niektorých ďalších. Ostatné portréty som robila už priamo podľa priania. A na akých hudobníkov budem pracovať? Momentálne pracujem na Jeffovi Hannemanovi a určite by som sa chcela povenovať aj Jonasovi Renksemu z kapely Katatonia, keďže sú mojou srdcovkou. Akých ďalších budem ešte kresliť, to je aj na Vás. A aký vzťah mám k metalovej hudbe? Od pubertálnych čias veľmi blízky. Cítila som potrebu, aby hudba, ktorú počúvam mala šťavu. Postupom času sa mi začali stále viac páčiť tvrdšie a surovejšie žánre metalu. Čím extrémnejšie tým lepšie. Paradoxne nie sú moje diela poňaté vôbec brutálne. Po nejakej dobe som si na koncertoch a festivaloch, či už menších alebo tých zvučnejších, našla dobrých priateľov. Je to komunita, ktorú mám rada, má atmosféru a vyhovuje mi. Kto to zažil pozná a kto nie, má čo ľutovať.

steeleAko si spomínaš na tvoje začiatky, čo ťa inšpirovalo pri tvorbe?

Kreslím vlastne odkedy sa pamätám a keď si spomínam na svoje prvé práce, tak vlastne zachytávali to, čo aj tie súčasné. Portréty, figúry, ale mala som oveľa viac zvieracích kresieb. Najmä personifikovaných do ľudských postáv. Motivuje ma, že neustále môžem napredovať a skúsiť niečo nové, stále sa zlepšovať. Hlavne, keď vidím tie úžasné diela niektorých umelcov, tak sa chcem naučiť ešte viac a vidím, že mám obrovské medzery.

Venuješ sa tvorbe ako zamestnaniu, či máš pritom aj normálnu prácu, ktorá ťa živí?

Jasné, mám prácu, ako každý iný normálny človek a som rada, že aj v nej je kus kreativity, takže ma baví. V podstate som sa vždy snažila nájsť si niečo aspoň trochu spojené s umením. Moja tvorba sama o sebe by ma určite neuživila. Ale raz to tak možno bude, kto vie?!

chuckAko vlastne potom stíhaš prepojiť prácu a kreslenie?

Ťažko. Uvedomujem si, že tým vlastne trpia ľudia pre ktorých niečo robím, pretože časovo je to u mňa veľmi náročné. Ale kde je vôľa, tam je aj cesta. Je jedno, aké povolanie v živote vykonávaš, vždy si môžeš nájsť aspoň trochu času na to, čo ťa baví. Tvorbe sa venujem podvečer, po práci, väčšinou až do noci. Niekedy sú však po robote dni, keď sa mi fakt nechce zdvihnúť ani len ceruzku do ruky.

Vyštudovala si nejaký umelecký odbor, či si len samouk? Ako ťa to ovplyvnilo, poprípade, ako ti to pomohlo k zlepšeniu tvojej zručnosti?

Vždy som sa zaujímala o umenie a chcela som sa rozvíjať ďalej. Samozrejme, chodila som ako dieťa do základnej umeleckej školy a neskôr som sa rozhodla študovať umelecké odbory na strednej a aj vysokej škole. Škola ma veľmi posunula, to je jasné, nikdy sa ako samouk nenaučíš veci tak rýchlo, ako keď si vedený odbornou osobou. Počas štúdia si vo veľkej miere ovplyvnený vyučujúcimi a ich názormi, či si to uvedomuješ alebo nie. Mala som na každej škole perfektných profesorov, umelcov, spolupráca s nimi je úplne iná, ako s učiteľmi z „bežných“ predmetov. To asi nemusím vysvetľovať niekomu, kto študoval niečo umelecké. Na vysokej škole som mala prevažne konceptuálne zameraných profesorov, ktorí posunuli moje vnímanie a určite by som nikdy neuskutočnila také diela, ako som robila pod ich vedením. Ukázali mi inú cestu vo vnímaní umenia a spoločnosti, kde aj umelec môže byť rebel. Musím však uznať, že po škole sa venujem prácam oveľa viac, je to asi aj tým, že už robím veci spontánne a podľa toho, ako chcem, sú to veci úplne iného rozmeru ako na škole a vo voľnom čase ma nezdržuje učenie na skúšky a písanie seminárok.

QuorthonAlexandra Power nie je tvoje reálne meno. Prečo práve Power za menom? Má tvoja tvorba byť plná „sily“, či je v tom niečo iné?

Asi by som to mala vysvetliť, pekne od začiatku. Ešte počas štúdia som bola zvedavá, aký budú mať ľudia názor na moju tvorbu, tak som si na sociálnej sieti vytvorila skupinu pod pseudonymom Artalexia. Chcela som zostať v úplnej anonymite, mali sa tam zobrazovať len moje práce. Lenže postupom času začali pribúdať lajky aj nejaké tie ohlasy a tak som sa rozhodla vystupovať viac menej pod sebou. Vedela som však, že sa nechcem prezentovať pod svojím reálnym menom. A keďže mávam so svojím skutočným priezviskom občas problémy, lebo ľudia nevedia, ako ho vysloviť a napísať, tak som si dala ako pseudonym Power, pretože je to jedna zo skomolenín, ktorými som bola neraz pomenovaná. Navyše znie aj veľmi podobne ako moje priezvisko.

 

Aký štýl je pre teba najprirodzenejší? Sú to práve portréty? Pretože v tvojom portfóliu nájdeme aj psychedelické diela, či abstrakciu.

To je ťažká otázka. Všetky tieto veci vznikli na základe nejakej inšpirácie, múzy či pocitov, keď mám chuť dostať zo seba emócie von. Ale vo väčšine mojich diel, keď si všimneš, sú portréty žien. Takže to budú asi tie. Človek dokáže svojou mimikou a črtami tváre povedať veľmi veľa aj bez slov a to je to, čo ma na tom baví. A ženy sú zosobnením krásy, krehkosti, ale zároveň aj veľkej sily.

LemmyMôžeme si všimnúť, že si mala výstavy na metalových akciách – V Brne na Cos To řval, v Rožňave v Cold Light Clube. Ako vnímaš predstavenie svojej tvorby práve cez takéto undergroundové akcie? Aký to malo ohlas? Nemyslíš si, že budeš odsudzovaná kolegami z „bradže“, že volíš takýto štýl propagandy?

Najprv som sa nechcela moc prezentovať, aj keď sa to nezdá, som celkom hanblivý človek a čo sa týka tvorby, je to pre mňa dosť osobná vec. Chcela som sa viac – menej držať v sfére UG a výstavy som nejak neriešila. Potom však prišla ponuka od dobrého kamaráta Jakuba z brnenskej kapely Passion Of The Truth a ex-Spineless Fuckers, ktorý je zároveň aj organizátorom koncertov Cos to řval. Chcel svoju akciu spestriť a rozhodol sa dať mi priestor, čo si veľmi vážim, tak som to prijala. Tá udalosť totiž mala v sebe zahŕňať všetko, čo mám rada – umenie a brutálnu hudbu. Posledný koncert sa dokonca niesol aj v znamení benefície. Na naše prekvapenie sa výstava ujala veľmi dobre. Reakcie ľudí boli veľmi pozitívne, ľudia sa zaujímali a to je hlavné. Tento rok som sa zúčastnila Cos to řval opäť a ohlasy boli znova veľmi pozitívne, čo ma nesmierne teší. Dúfam, že Jakub počíta s mojou spoluprácou aj naďalej. Akcia v Rožňave sa vlastne niesla v podobnom duchu a medzičasom som mala tiež menšiu výstavu spolu so šikovnými kamarátkami – UltraElektrou a Dadou Dudákovou photography, v rodnom meste. Nemyslím si, že by som mala byť pre niečo odsudzovaná, na umení je krásne to, že každý si môže vybrať svoju formu prejavu a prezentácie. Je to len na tebe, čo chceš, za čím ideš a čo od toho čakáš. Rozhodla som sa vyvíjať týmto smerom, pretože táto subkultúra je mi blízka, mám v nej veľa priateľov a na galérie sa zatiaľ ešte necítim. Hoci, keď na niektorých výstavách vidím, aké veci sa tam prezentujú, tak si hovorím, že prečo by tam nemohli byť niekedy aj moje obrazy.

Cliff BurtonV tvojej tvorbe nájdeme aj grafické práce. Čo si myslíš o tomto „modernom“ druhu umenia? Môžeme očakávať v budúcnosti, že sa vyberieš takýmto smerom?

Áno, mám aj nejaké grafické obrazy a plánujem sa im venovať aj v budúcnosti, no nie je ich toľko, ako tých ručných prác a je to skôr na báze pokusov a omylov, proste učení sa. Technika ide nestále dopredu a posledné roky je veľký nárast ľudí, ktorí kreslia práve takto. Je jasné, že v budúcnosť bude patriť hlavne tomuto druhu umenia. Oba štýly majú niečo do seba, vo voľnom čase si však vyberám kresbu, maľbu, ku ktorým mám väčší vzťah. A trochu inému druhu grafiky a dizajnu, sa viac venujem v zamestnaní.

Nedávno si robila cover pre power metalovú kapelu Tarverp. Akou formou sa to riešilo? Ako si sa k tomu dostala a ako sa ti pracovalo na niečom takom? Máme to brať ako „jednorázovku“, či plánuješ aj v budúcnosti sa tomuto venovať?

S niektorými chlapcami z kapely Tarverp sa poznám už dlhšie. Zrejme sa im páčili moje veci, tak za mnou prišli s konkrétnymi nápadmi, ktoré chceli, aby som uskutočnila. Musím im týmto poďakovať, že si vybrali práve mňa. Priznám sa, že som mala pred týmto projektom veľký rešpekt. Chalani si pre mňa prichystali podrobné skice a ich želanie bolo veľmi presne špecifikované. Vmestiť sa do konkrétneho nápadu niekoho iného je veľmi zložité, pretože tvoje predstavy sú odlišné od toho, ako to má v hlave ten druhý. Takže sa mi tvorilo ťažšie. Chalani však boli parádni, vždy sa s nimi dalo dohodnúť a niečo skonzultovať. Nakoniec to však dobre dopadlo a boli sme spokojní všetci. V budúcnosti by som sa rada venovala aj takýmto prácam. Uvidíme, či sa ešte naskytne príležitosť.

Nožnicovoruký EdwardČo môžeme v najbližšej dobe od teba čakať?

Do budúcna chystám niekoľko menších projektov a aj jeden veľký posun vo svojej tvorbe (nechajte sa prekvapiť) a pár výstav, ale to zatiaľ nechcem prezrádzať, uvidíme, ako to celé dopadne. Každopádne, máte sa načo tešiť, stačí len sledovať moju tvorbu.

Ďakujem pekne za tvoj čas a držím palce do budúcnosti, nech sa ti projekty podaria a ceruzky poslúchajú. Chcieš niečo na záver dodať?

Ja hlavne ďakujem metalexpress-u za priestor, veľmi si to cením. Ľuďom, ktorí ma sledujú a podporujú taktiež ďakujem a sľubujem, že sa budem aj naďalej snažiť!

Odkaz na tvorbu:
https://www.facebook.com/AlexandraPowerArt/

Avatar photo

Autor: Bukaco

Zdieľaj