Report – Unearth – Bullet for my Valentine – Slayer – Bratislava, Aegon Arena – 17.8.2016

Slayer, Unearth, BFMV (12) webTohto týždňová streda (17.8.) patrila v Bratislave právoplatne označovanej thrashovej legende z Ameriky – skupine Slayer. Hneď po ohlásení udalosti, ešte pred niekoľkými mesiacmi usporiadateľskou agentúrou (Octopus Promotion), vzbudil koncert veľký záujem celej metálovej komunity. Lístky na sedenie, aj zvýhodnené lístky boli vypredané a podľa facebookovej udalosti sa v tento večer malo zísť až nad tisícku ľudí z rôznych kútov Slovenska, dokonca aj z okolitých štátov. Octopus Promotion samozrejme nič nenechali na náhodu. Plagáty a billboardy ste mohli vidieť v Bratislave, aj v iných mestách, v novinách, v zinoch, upútavka bola v rádiu Rocková Republika, narazili ste na tento koncert jednoducho na všetkých dostupných kanáloch. Slayer sa k nám do Bratislavy vrátil po štyroch rokoch. Ako supportujúce predkapely sa predstavili Unearth a Bullet for my Valentine. Posledná menovaná mala v Bratislave svoju premiéru.

Slayer, Unearth, BFMV (11) webUž pred avizovaným otvorením koncertných priestorov Aegon Areny o piatej sa okolie zaplnilo množstvom hudby chtivých fanúšikov. Pred vstupom do sály sa vytvoril pomerne dlhý rad. V línii ste mohli pozorovať vedľa seba staršie aj mladšie ročníky, počuť bolo kde tu aj češtinu či nemčinu. Po vstupe do miestnosti som zostala celkom prekvapená, čakala som totiž klasickú tenisovú halu s hľadiskom aj po bokoch. Po stranách boli natiahnuté čierne plachty a umiestnené bary s tekutým občerstvením. V strede kraľovalo vyvýšené pódium, nad ktorým sa striedali veľké vlajky účinkujúcich skupín. Celkovo tak tento zatemnený priestor vzdialenejšie pripomínal koncertnú sálu, podobnú napríklad Majestic Clubu. Keďže sa mohlo hrať len do 22:00, hracie časy museli byť dodržané a tak už o 17:30 na pódiu stáli Unearth.

Unearth sú jednými z prvých predstaviteľov metalcoru s prvkami thrashu a častými zachádzkami do hardcore (ide o subjektívny názor). Ich nekompromisné, rýchle tempá s gitarovými vyhrávkami, častými breakdownami, a hardcore vokálom a ich robia charakteristickými. Ja som ich videla dnes večer po prvý krát a tak som nemala možnosť veľmi porovnávať. Ešte pred týmto koncertom odohrali aj na českom festivale Brutal Assault a tak sa tí, ktorí ich videli, mohli tešiť na dvojitú porciu ich hudby za tento mesiac. Pri pódiu sa zhŕčila slušná hŕstka ľudí a pri niektorých piesňach sa vytvoril aj menší circle pit. Nemôžem si odpustiť aj trochu kritiky a to k zvuku. Celý set bol podľa mňa poznačený nevýraznosťou a rozhasenosťou nástrojov. Gitarové vyhrávky veľmi často zanikali, čo je škoda, pretože práve na nich stojí pre mňa jeden zo základných kameňov tvorby Unearth. Nakoľko počas setu Unearth nebolo v miestnosti ešte veľa ľudí, mala som možnosť „skontrolovať“ zvuk z viacerých miest v miestnosti. Tento nedostatok neuberal na energickom nasadení všetkých hudobníkov. Gitaristi si striedali strany, pobehovali, skákali, spevák sa nám prihováral a komunikoval! Besnota a nasadenie len tak sršalo! Najviac sa hralo zo staršieho albumu The Oncomig Storm (2004), niekoľko piesni odznelo aj z novších diel ako Darkness in the light (2011) a Watchers of rule (2014). Ako pikoška na záver setu bola, že sa zrazu gitarista s bezdrôtovou gitarou objavuje na stole s čapovanými nápojmi na ľavej strane miestnosti. Jeho hru si tak mohli detailne vychutnať pri ňom stojací fanúšikovia. Mnohí si ho však spočiatku ani nevšimli. Štyridsaťpäť minút hracieho času tejto skupiny bolo využitých naozaj naplno, škoda len toho zvuku.

Slayer, Unearth, BFMV (31) webBullet for my Valentine
mali pritiahnúť hlavne mladšie generácie a to sa organizátorom aj podarilo. Toľko ľudí v ich tričkách na jednom mieste som ešte asi nevidela. Pre mňa ich hudba nie je tou správnou šálkou kávy, takže som ich vystúpenie brala skôr ako predkrm pred hostinou (Slayer). Opäť treba vyzdvihnúť presnosť a dodržiavanie hracieho času, pretože svoj set spúšťajú okolo 18:45. Miestnosť sa pri tejto kapele zaplnila, v predných radoch stálo mnoho mladších ženských fanúšičiek (oproti Slayer), ktoré si hudba Bullet for my Valentine očividne získala. Bol to celkom zaujímavý kontrast, kedy sa na jednom koncerte stretávajú de facto dve, snáď aj tri generácie. Opäť ma zarazil zly zvuk, ktorý sa však niekedy v polke koncertu vylepšuje a na konci ich vystúpenia je až krištáľovo čistý. Zaujímavé z môjho pohľadu bolo, čo sa týka zvuku, že na pravej strane sa všetko zlievalo dokopy, niekedy až v nepočúvateľnú zmes, zatiaľ čo na ľavej strane boli jednotlivé nástroje zreteľné. Opäť mi zanikali gitary, niekedy aj hlas speváka. Hodinový set bol však sprevádzaný búrlivou reakciou hlavne z radov fanúšikov a tiež mu nechýbala dávka nasadenia. Bolo vidieť, že diváci a verní fanúšikovia hltajú každú jednu notu, každý predslov. Spevák bol tiež v celku ukecaný, no jeho waleský akcent oproti kolegom Unearth mi niekedy pripadal vtipne. Siedma pieseň nebola, namiesto toho sa pred nami blysol bubeník sedemminútovým sólom (náhoda s tými sedmičkami?). Odzneli hity ako Venom (posledný album), Your Betrayal, The Poison. Myslím si, že svojich fanúšikov určite nesklamali, mňa síce ich set až tak neupútal, no mal svoje kvality a myslím, že svoju cieľovku si našiel.
Slayer, Unearth, BFMV (34) web
Slayer je skupina, ktorá ešte v pôvodnej zostave s Jeffom Hannemanom (R.I.P) a Davom Lombardom patrí k priekopníkom thrash metalu. Aspoň pre mňa je jedným z najväčších symbolov thrashovej hudby. Na stenách domov, či na zelených školských laviciach na základnej škole som pravidelne nachádzala vyrytý nápis – SLAYER, pochádzajúci od starších spolužiakov. V tom čase som samozrejme ešte netušila o ich hudbe a už vôbec som nemyslela, že mi ich muzika učaruje, budem ju neskôr počúvať a uvidím ich niekoľkokrát aj naživo. Tak ubehlo 35 rokov a Slayer stále hrá! To si už samé o sebe zasluhuje obdiv, pretože sa im podarilo svojou hudbou osloviť niekoľko generácií. Či to dotiahnú až do 40tky je otázne, pretože práve v deň ich koncertu sa ku mne dostávali zatiaľ oficiálne nepotvrdené vyhlásenia, že sme videli v Bratislave ich posledný koncert. Nech už to bude akokoľvek, hudba Slayer-u tu zostane a my si aspoň máme na čo zaspomínať.

Slayer, Unearth, BFMV (56) webMnohí moji kamaráti a známi tohtoročný koncert porovnávali s vystúpením spred štyroch rokov, ktoré sa uskutočnilo tiež v Aegon Arene. Na tomto koncerte som žiaľ nebola a tak ho konfrontovať nedokážem. Moje posledné odsledované vystúpenie tejto legendy bolo na Topfest festivale v roku 2008. Tam som ešte videla aj Jeffa Hannemana a ich koncert mi dodnes utkvel v pamäti, pretože vtedy odohrali na výbornú, pre mňa hudobný zážitok de luxe. Od roku 2012, kedy sa tu páni ukázali naposledy sa zmenila bubenícka stolička, keď Dave Lombarda strieda Paul Bostaph.

Pred pódiom sa zhŕčilo množstvo ľudí, tento krát skôr starších ročníkov, priestor zhustol a sála sa oproti predošlým kapelám takmer úplne zaplnila. Už nebolo mysliteľné pobehovať si len tak z jednej strany na druhú. Pódium nemalo žiadne veľké teatrálne úpravy. Žiadne tróny, hrady, kulisy a podobne. V pozadí dominovala veľká plachta s logom Slayer. Hlavná zložka show pozostávala zo svetelných a občasných dymových efektov. Všetci sme netrpezlivo očakávali, kým sa počas úvodného „intra“ (Delusions of savior) dostavia na pódium hviezdy tohto večera.

Na pódium sa teda postavila súčasná zostava Slayer – dvaja veteráni King a Araya, na gitare Gary Holt a za bicími už spomínaný Paul Bostaph. Pri úvodnej piesni Repentless, z najnovšieho albumu som zostala doslova zaskočená. Na pánoch bolo vidieť značné nasadenie, no ich nástroje ako keby boli stiahnuté. Arayovú basu som zo začiatku takmer vôbec nepočula, ešte šťastie, že jeho charakteristický vokál znel ako z albumu. Slayer, Unearth, BFMV (55) webNaozaj neviem, kde sa stala chyba, či to bolo mojim umiestnením, na ľavej strane miestnosti, či zo začiatku zvukár „skúšal“, kde až môže zvuk posunúť, alebo či to bol úmysel. Druhá skladba, z opačného konca ich diskografie sa mi zdala už omnoho zvukovo vyváženejšia. Aj napriek všetkému, zhruba od polovice setu som si už asi zvykla na počiatočný šok a koncert som si začala užívať rovnako ako všetci ľudia okolo mňa v miestnosti. Dav vyslovene jasal snáď pri každej piesni, mnohí divoko, aj menej divo pokyvovali hlavami, či inak preciťovali tento hudobný zážitok. Atmosféra bola teda vynikajúca. Araya nebol oproti Unearth a BFMV veľmi zhovorčivý, ale to k Slayer proste patrí. Vzhľadom na ich vek už „nelietali“ po pódiu ako ich predchodcovia, no nedá sa povedať ani, že by boli statickí. Gitaristi sa čas od času premiestňovali po pódiu.

Čo sa týka setlistu, s výberom piesní som bola nadmieru spokojná a ich voľba si zasluhuje palec hore. Bol to prierez staršími aj mladšími kúskami, ideálne namiešaný. Z nového albumu sa objavila titulná skladba, už spomínaná Repentless, jej „pokračovanie“ You against you a When the stillness comes. Mňa osobne potešili staršie kúsky z ich tvorby ako Mandatory Suicide, Seasons in the Abyss, Hell Awaits, Rain in Blood, Black magic atď. Na konci koncertu odznela skladba Angel of death. Už pri prvých tónoch sa spustila plachta, na ktorej bolo napodobnené logo Heineken, namiesto neho však v strede kraľoval nápis Hanneman. Prišlo mi to trochu nostalgické, no veľmi pekné gesto zo strany skupiny. Keď táto pieseň skončila, starší pán vedľa mňa ešte zostával v akejsi eufórii a kričí, aby dali ďalšiu skladbu, že je len 21:54. Ukončenie koncertu a nalinkovaný program je však nekompromisný a nemenný, žiadna skladba naviac samozrejme nebola. Slayer sa lúčia obligátnym „thank you“, miznú v backstage a koncert sa dostáva do stavu minulosti.
Slayer, Unearth, BFMV (57) web
Zhrnutie pre tých, ktorým sa nechce tento report čítať. Koncert mal podľa môjho názoru svoje slabšie aj silnejšie stránky. Vyzdvihnúť treba perfektnú organizáciu, všetko išlo ako hodinky, taktiež aj v celku útulnú úpravu miestnosti a predovšetkým výkony všetkých kapiel. Za tú slabšiu stránku považujem zvuk, ale ako všetci vieme, je to často subjektívna záležitosť. Zaujímavosťou tohto podujatia bolo, že sa tu prelínali dva svety, jeden mladší, metalcoreový a druhý thrash metalový, reprezentovaný živými pamätníkmi z osemdesiatych rokov v podaní Slayer-u. Táto zaujímavá zmes ľudí sa navzájom akceptovala a pôsobilo to na mňa aj napriek netradičnému výberu predkapiel osviežujúco. Dovolím si na tomto mieste ešte krátke porovnanie. Oproti môjmu poslednému zážitku Slayer-u na Topfeste na mňa ich dnešné vystúpenie nezapôsobilo až tak silne. K profesionálnosti, dobrým hráčskym výkonom a energii, ktorú zo seba títo páni vydali nemám krivého slova. Ich vek a tisícky odohraných koncertov za život treba brať samozrejme do úvahy, pretože v tomto ohľade to bol obdivuhodný výkon hodný ich mena! Na pánoch som však aj napriek všetkému badala akúsi únavu. Keďže moje dojmy nemusia ani zďaleka súhlasiť s realitou, nenechajte sa nimi zmiasť. Na záver mi teda zostáva už len poďakovať Octopus Promotion, že k nám túto legendu dotiahli, pretože Slayer je proste Slayeeeer! Ďakujeme!

Výnimočne uvádzam aj set list Slayer, aby ste vedeli o čo ste došli:

Delusions of Saviour („intro“)

1. Repentless
2. Postmortem
3. Hate Worldwide
4. Disciple
5. God Send Death
6. War Ensemble
7. When the Stillness Comes
8. You Against You
9. Mandatory Suicide
10. Fight Till Death
11. Dead Skin Mask
12. The Antichrist
13. Die by the Sword
14. Born of Fire
15. Seasons in the Abyss
16. Hell Awaits
17. South of Heaven
18. Raining Blood
19. Black Magic
20. Angel of Death

Foto Galéria od Veroniky Klimonovej alias Werdza

Mrtvolka

Autor: Mrtvolka

Zdieľaj