Recenzia – Asphyx – Incoming Death – Century Media Records

indexTHIS IS TRUE DEATH METAL, YOU BASTARDS… tento výkrik Martina van Drunena v úvode titulnej skladby z predchádzajúceho albumu by v skratke úplne stačil na opis aktuálneho zárezu v diskografii tejto death metalovej ikony. V prípade týchto Holanďanov (aj keď už iba z troch štvrtín, ale nepredbiehajme) platí, že čím sú starší, tým sú proste lepší.

Od posledného albumu Deathhammer prišla zmena na bubeníckom poste, kde posledného zakladajúceho člena Boba Bagchusa nahradil, čo do telesných proporcii, obrovský Nemec Stefan Huskens (okrem iných bubeník thrash/blackových nemeckých antikristov Desaster). Ten síce v kapele búcha už zhruba nejaké dva roky, ale prvým dlhohrajúcim albumom pod vlajkou Asphyx je práve aktuálny album. A aký teda je?

Zmyslový orgán, ktorý prvý spozornie, nie je ucho, ale oko. Krásny a prepracovaný obal z dielne Axela Hermanna, v podstate dvorného umelca Asphyx, ale okrem nich sa prácou z jeho dielne pýšia aj Bloodbath, Demolition Hammer, Moonspell atd. Z obálky teda dýcha smrť, rozklad a podobné atribúty charakteristické pre Asphyx.
skupina
Prvou skladbou je song s názvom Candiru. Pri prvom počutí ma táto skladba príliš neohúrila, ale zhruba v polovici sa zlomí do pochodového tempa, ktoré vás núti si podupávať nohou do rytmu. Úvodná vyhrávka druhej skladby Division Brandenburg mi silne evokuje Marduk okolo albumu La Grande Danse Macabre a nie je jedinou vecou, ktorá pripomína jednu z legendárnych kapiel black metalového ranku. Dostávame sa k môjmu favoritovi celej novej zbierky, a to k songu Wardroid, ktorá ma hitové ambície. Van Drunenove zrevania na konci pripomínajú zviera vedúce na porážku. Apropo van Drunenov vokál mi príde z trojice albumov po návrate do náručia Asphyx jednoznačne najsilnejší práve na novom albume. Nasledujúce dve pecky The Feeder a It Came from the Skies sú klasické rezačky v štýle Asphyx postavené na mocných riffoch. The Grand Denial nám dáva pocítiť doom metal a tvorí akýsi predel albumu. Incoming Death a Forerunners of the Apocalypse určite bez problémov zapadnú do koncertného playlistu. Najmä druhá menovaná má tak silnú melódiu, ktorá sa do vás proste zavŕta ako zubárova vŕtačka do ďasien. Subterra Incognita prináša opäť zmiernenie tempa. Na konci zaznie klavír, ktorý nás uvedie do pohody pred masakrom Wildland Fire. Na úplný záver si van Drunen a spol. nechali najdlhšiu skladbu albumu Death: the Only Immortal. Neviem ako iným, ale mne ten úvod dosť pripomenul blackovú legendu Immortal. Samozrejme, že zostatok je klasický Asphyx.

Celkovo hodnotím tento album na výbornú. Myslím, že viac ako dobre nadväzuje na vysoko cenené posledné dva albumy Death… the Brutal Way a Deathhammer a patrí medzi to najlepšie , čo sa tento rok urodilo nielen v death metale.

Hodnotenie 9,5

Autor: Mrkva

Mrtvolka

Autor: Mrtvolka

Zdieľaj