Hoci album nepatrí medzi novinky z tohto roku, práve kvôli závalu nových počinov sa mi podarilo k nemu prepracovať až v týchto dňoch. Johny Stefeček rozdelil svoj projekt – „poéziu v telegramoch“ na tri časti, alebo ak chcete na trilógiu. Predmetom tejto recenzie je záverečná kapitola s názvom Melancholy. EP vyšlo na sklonku jesene a zimy, kedy sa na nás naozaj valí melanchólia, príhodnejšiu dobu už len ťažko vymyslieť. Na projekte sa zúčastnil za bicími Paul Ortiz z Veľkej Británie a so saxofónom vypomohol Jørgen Munkeby z Nórska (aj Shining).
Čo nám stihne povedať Johny Štefeček za 17 minút vo svojich telegramoch a dá sa vôbec za 17 minút príbeh, hoc i v telegrame uzavrieť? Nahrávanie, mix, mastering si zobral pod palec uznávaný pánko – Roland Grapow. Nahrávka má k tomu zodpovedajúci zvuk. Jediné, čo mi trochu vadí je zvuk bicích, je to však asi otázka vkusu. Hodil by sa mi viac trochu valivejší, hutnejší zvuk.
V úvodnej skladbe „Breathing“ sa nám predstavuje spočiatku len saxofón samostatne, až neskôr sa pripájajú gitara, spev, bicie a príbeh sa môže začať. Využitie saxofónu v prvej skladbe bolo naozaj dobrou voľbou, dodáva to na zaujímavosti celého projektu. Druhá skladba s názvom „Relationship Dynamics“ pre zmenu neobsahuje žiadny spev, je to inštrumentálka. Trojka s názvom „If“ trochu pridáva na melanchólii, aspoň z môjho pohľadu tu cítim akýsi nepokoj. Prichádza uzatvorenie trilógie, aj celého EP v podobe štvrtej skladby s názvom „Bulgakov“. Hoci v skladbe sa spieva – „circle is closed“ (čiže kruh je uzavretý), nestretnete sa tu s pompéznosťou uzatvorenia. Či je to na škodu ťažko povedať. Možno trochu výraznejšie uzavretie by predsa len nebolo zlé.
Väčšina skladieb sa nesie v stredných tempách, Johny spieva len s čistým vokálom, čiže ak očakávate aj murmur, toho sa tu nedočkáte. Nájdete tu veľa melódii, zaujímavé nápady a ako som už spomínala, saxofón dodáva tu správnu dávku melanchólie, pripomenutie si aj jazzu, no v podaní Poetry in telegrams nadobúda iný rozmer. Hudba mi pripomenula trochu Leprous, či podobne progresívne ladené spolky pre tých, ktorým by nestačili vyššie uvedené charakteristiky.
Prebal albumu sa nesie v podobnom duchu, ako celá trilógia, poviem to v stručnosti – v jednoduchosti je krása! Niekedy stačí len jeden malý obrázok, aby sa vyjadrila myšlienka a to sa autorom coveru podarilo. Aj napriek tomu, že Johnymu je dobre rozumieť, trochu mi chýbajú texty. Vzhľadom na to, že ide o EP, nech je mu tento malý nedostatok odpustený :).
Vo svojom žánri ide o kvalitný počin a dúfam, že sa od Johnyho a jeho vždy zaujímavých hostí dočkáme aj tento rok nejakej novinky.
Hodnotenie 9/10
