Samsara – When the Soul Leaves the Body – Slovak Metal Army, 2017

Samsara, termín východných náboženstiev, označujúci neustály kolobeh vzniku a zániku, v ktorom žijú bytosti. To iba tak na okraj, keby niekto chcel vedieť odkiaľ ten názov kapela vzala. Každopádne, my tu máme Samsaru ako hudobné teleso, hrajúce doom metal, povedzme na spôsob My Dying Bride. Kapela síce vznikla už v roku 2009, ale svojho debutu sa kvôli zmenám v zostave a podobným problémom dočkala až v tomto roku. A to debutu s veľkým D.

Kapiel hrajúcich doom metal na našej rodnej hrude nie je nejak extra veľa a preto každý takýto album by si zaslúžil pozornosť. A to sa debutu Samsary myslím vcelku dostáva. Kvantum ľudí si tento album chválilo a aj mi ho odporúčalo a aj keď nie som veľmi vysadený na tento štýl a mimo väčších kapiel typu už spomínaných My Dying Bride, Draconian, starej Anathemy… ide v podstate mimo mňa, tak tento album má kvality na rozdávanie. Osem rokov čakania na debut bolo v tomto prípade zrejme pozitívom, pretože skladby sú vypiplané do detailov. Od úvodného udretia do činelov v titulnej skladbe When the Soul Leaves the Body vás hudba posadí na prdel, za predpokladu že už ste nesedeli. Neviem ako to kapela urobila, ale z každej skladby mám taký pocit, že tie tóny poznám. Ok, síce som ich videl pred pár dňami na Gothoome, no resp. počul pretože som sa ich hudbou iba nechal unášať za letnej noci, ale aj tak. Keď sme už pri prvej skladbe, tá vybrnkávacia akustická pasáž je proste dokonalá a dá vám na minútku aj uprostred metalovej skladby čas rozmýšľať. Možno to bol zámer, ktorý sa u mňa stretol s nadšením. Album teda na ploche bezmála hodiny prináša šesť skladieb, každá okrem temného recitatívu …It´s Close, trvá cca 10 minút. Takže hudobné nápady krásne pomaličky plynú. Síce je album vyvážený a žiadna skladba výrazne nevyniká nad druhou, tak pre mňa sa stala favoritom posledná In Anxiety, asi kvôli zborom, ktoré krásne dopĺňajú Tiborov growling. Apropo Tiborov vokál je myslím kategória sama o sebe, hlas hlboký ako čerstvo vykopaný hrob.

Nedá mi nespomenúť cover, za ktorým stojí grafička a dizajnérka Gogo Melone. Socha Márie s lícami poznačenými krvavými slzami, ktorej doprovod robia dvaja havrani. Určite jeden z najkrajších obalov na našej scéne tento rok. Jedno mínus dávam za chýbajúce texty v booklete, ktorých absencia je určite na škodu. Inak som bez výhrad a Tiborovi prajem ustálenú zostavu a ďalší podobne silný album skôr ako za ďalších osem rokov.

Hodnotenie: 9/10

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj