Report – Gothoom open air – Revištské Podzámčie – 21.7.2017 – deň tretí

Piatok prehrmel a už je tu sobota, posledný deň festivalu. Program sa dnes začína celkom skoro, už o 9:30 hrá prvá kapela. Na rozdiel od predošlého dňa sa sobotňajšie ráno začalo ťažkými mračnami, ktoré signalizovali možno menšiu búrku. Keď som prichádzala do areálu, prietrž bola na spadnutie. Na pódiu už presne podľa plánu stála kapela Achsar. Pre mňa osobne dobrá kapela na rozjazd do celého dňa, ich skladby vieme myslím mnohí naspamäť, vďaka prestávkam na Gothoome v roku 2014, kedy im vyšiel aj posledný album Septentrionalis. Veselý a svieži metal v štýle Ensiferum, či Alestorm, prečo nie? Fanúšikovia sa zhŕkli pred pódiom a nebolo ich málo. Na Slovensku má Achsar celkom silnú základňu. Tentokrát nedošli ich vystúpenie podporiť miestne mačky (toto je skrytá anekdota, ktorú pochopia len niektorí ľudia znalí problematiky). Zhruba v polovici ich setu začína malá prietrž mračien, takže odchádzam radšej do bezpečia dáždnikov, sledujem celú kapelu len z diaľky. Našťastie dážď až príliš rýchlo ustáva a s ním končí aj Achsar.

Z Čiech prichádzajú Cranial Carnage so svojim death metalom. Asi to bude pravidlo, že druhá skupina na festivale spĺňa neľahkú úlohu plátača miesta? Zabite ma, ale nevidím v hudbe tohto zoskupenia nič originálne, nič čo by ma nadchlo. Rýchle klepačkové bicie, kanálový spev (rozumej growling, hlboký), ktorý síce má grády, ale celkovo pre mňa vyznieva muzika týchto Čechov ako horšia verzia známych brutal death metalových kapiel. Kompozícia typu zbúchajme rýchlo muziku, nech môžeme hrať, však ľudia to budú počúvať s radosťou. Naozaj sa na mňa nehnevajte, ale celé vystúpenie mi prišlo hudobne ako veľmi prvoplánové. Takže ešte raz, ospravedlňujem sa, za možno prílišnú kritiku, ale pre mňa to bolo proste slabé, bez nápadu. Celkom zaujímavý fenofén bol, že na hudbu Cranial Carnage sa dokotúľalo len niekoľko pár ľudí pod pódium, čo možno hovorí tiež za niečo.

Na rade je opäť Slovensko v podaní death metalových – Dehydrated. Osobne som bola celkom zvedavá na zvukovú stránku. Na festivale Flesh party v minulom roku sa im podaril naozaj zaujímavý old school zvuk. Tentokrát bol zvuk o porovnanie ostrejší a valivejší. Dominantné sú hlavne vokály Dragana, no aj ostatné výkony hudobníkov sa mi páčili, set teda naozaj vyrovnaný. V kapele búcha Elevo (Ex-Depresy), ktorého som videla dnes po prvýkrát. Skúsenosti človek nezaprie. Dehydrated pritiahli so sebou aj veľa podporovateľov, takže počas setu sa okolie pódia celkom zaplnilo. Už čoskoro sa môžeme tešiť na nový album a myslím si, že aj bude na čo.

Angerseed z Maďarska prichádzajú na Gothoom po druhýkrát, niektorí ich mali možnosť vidieť aj v roku 2013. Ide o rezký death metal, s gitarovými vyhrávkami, ťažko ich k niekomu prirovnávať, ale ovplyvnenie inými kapelami je tu samozrejme badateľné. Od istého času im vypomáha aj fenomenálny bubeník z Ukrajiny, Eugene Ryabchenko (minulý rok hral na Gothoome s dvoma skupinami, teraz hrá aj s Vital Remains), takže už len kvôli bicím stála kapela za vypočutie. Mne osobne sa najviac zaryl do pamäte práve spevák, so svojim špecifickým výzorom a mohutným vokálom, ktorý najlepšie vyznieva práve v hlbokých growlingoch. Nemôžem si však pomôcť, angličtina v jeho podaní má miestami prízvuk, kde pozornejšie ucho dokáže zistiť, že nejde o native speakera. V minulom roku im vychádza prvý full album, ktorý mal veľmi dobre ohlasy, odporúčam vypočuť. Ešte počas tohto roku sa dvakrát prezentovali aj na koncertoch, na Slovensku, takže sa nedá povedať, že by išlo o úplne neznáme meno. Dnešné vystúpenie poznamenalo hlavne málo ľudí pod pódiom. Možno to bolo teplom? V každom prípade škoda.

Dvanásť hodín, slniečko pripeká a na rade je temnota z Fínska. Poznáte tie bicykle s názvom Author? Nie sú nič moc, ale ísť s nimi do lesa môžete, ak sa chcete trochu potrápiť. Podobne to bolo aj s rovnomennou skupinou, ktorá sa nachádzala na pódiu. Warpainty museli byť, image black metalistov zachovaný, to áno, ale tam to asi končilo. Z black metalových spolkov, ktoré som mala na tomto festivale možnosť počuť, vyhrali u mňa prvé miesto od konca. Zvukovo to bola podľa mňa tiež pohroma, hudobne si nedovoľujem Author prirovnať k žiadnej veličine. Hráčske výkony podpriemer, celkovo aspoň z môjho pohľadu veľmi slabé vystúpenie. Viac si viem túto kapelu predstaviť v klubovom prostredí. Zaujímal by ma aj pohľad ortodoxných black metalistov. Predsa len však skupina u mňa vyhráva aj prvé miesto, a to za najtemnejší tourbus na festivale, ktorý bol po veľkú časť dňa odstavený v blízkosti pódia.

Francúzsko-portugalská grind-core „sebránka“ s názvom Grunt má tiež svoj špecifický image, ktorý má čo to dočinenia so S&M. Naposledy som ich videla na Fekal party v Prahe. Tam im to po hudobnej stránke veľmi nevyšlo, no show, ktorú predviedli nebudem radšej bližšie opisovať, keďže by sa mohlo niekomu urobiť nevoľno. Bola som teda náležite zvedavá na ich dnešný výkon aj na prípadnú show. Páni sa objavili v tradičných kostýmoch, ktoré z diaľky pripomínajú latex, no pri bližšom pohľade si človek všimne, že ide o čierne látkove overaly, v ktorých musí byť tiež poriadne teplo. S&M zmienky reprezentoval hlavne spevák a gitarista a žiadna show sa teda nekonala. Čo sa týka hudby, tentokrát to bolo o level lepšie ako naposledy, no aj tak by som mala niekoľko výhrad. Odzneli hlavne skladby z posledného albumu, ktorý sa mi zdá byť o poznanie temnejší, menej grindovejší. Spevák sa občasne pleskol o zem a z celej kapely najviac komunikoval s divákmi, ktorých pod pódiom pribudlo. Grunt teda konečne predviedol aj svoju hudobnú tvár, očarená som nebola, no potešená určite. Publikum celkom roztancovali, takže čo viac chcieť.

Priznám sa, že Holanďania z Burning Hatred vo mne nezanechali žiadnu pozitívnu, ani negatívnu spomienku. Táto kapela predviedla klasický európsky death metal, tak ako sa patrí. Nosnou štruktúrou celého setu boli skladby z minuloročného albumu „Carnage“.
Nasledujú skupiny, ktoré mi do dnešného dňa veľa nehovoria. Môžu byť prekvapením, priemerom, či úplným sklamaním. Štýl sa dá však celkom dobre vytušiť podľa názvov. Na scénu prichádzajú Womb of maggots a ako hovorí pomenovanie, ide o brutal death metal z Grécka. Hoci existujú už roku 2001, akosi o nich netuším. Pred pódiom sa to celkom zahusťuje ľuďmi a tak sa idem tiež pozrieť bližšie. Miestami riadne pritlačia páni na pílu a celkom im to žeriem. V pamäti mi zostáva hlavne spevák s naozaj brutálnym prasačím vokálom a výzorom Mexičana na dovolenke. Išlo teda o celkom zaujímavé spestrenie festivalu aj týmto extrémnym hudobným štýlom. Vinegar Hill z Rakúska je pre mňa ďalšia neznáma a priznám sa, že oproti južným susedom z Grécka ma až tak nezaujali.
Bol to pre mňa jeden z tých metal-core, kde spevák občasne zatiahne falošne a to je pre mňa jednoducho neakceptovateľné. Kapela existuje už od roku 2007, no naplno sa presadzuje až po roku 2012. Možno však svoje zohralo aj to, že predošlé kapely boli všetky extrémnejšie zamerané a tak sa mi táto kapela zdala byť bez sily, bez potrebného drive.
Hypnos si zamenil hrací čas s Moribund Oblivion, ako bolo oznámené. Česká stálica začína potvrdzovať svoje pomenovanie (Spánok). Album White Crow, ktorý vyšiel tento rok je o poznanie pomalší, s väčšou dávkou atmosféry, upúšťa od rýchlych death metalových temp. Niekto si povie, že už to nie je death metal, no pre mňa je to prirodzený vývoj, ak kapela nechce stagnovať s rovnakým zvukom a skladbami, hoci aj to je možná cesta. Samozrejme, nemohli chýbať staršie a rezkejšie kúsky z predošlých albumov, avšak dôraz sa kládol na prezentáciu najnovšej dosky. Páni z Čiech sú jednoducho ostrieľaní hudobníci a tak ich veľmi nevyvedie nič z miery. Death metal v ich prevedení má určitú gráciu starých časov a precíznosť.

Moribund Oblivion je jedna z mála aktívnych tureckých kapiel a ešte k tomu black metalová. Bola som náležite zvedavá, či sa budú niečím aj odlišovať od iných black metalových spolkov. V tomto ohľade sa žiadne prevraty nekonajú. Ide o priamočiary, no kvalitne odohraný black metal na starý spôsob. Demonical zato ukázali všetkým, ako sa hrá poriadny švédsky death metal. Na rozdiel od minuloročných kolegov Diabolical predviedli omnoho lepší výkon. Bez akýchkoľvek póz, švédsky death metal, taký ako znie z našich prehrávačov. Odzneli skladby hlavne z Death Infernal, no aj ďalších radových albumov.

Melodickejšiu a menej nátlakovú hudbu z Fínska došli reprezentovať Wolfheart. Spočiatku som bola trochu skeptická, no svojou melodikou a nevtieravosťou, bez teatrálností mi celkom ulahodili. Zároveň pripravili pôdu pre ešte jemnejšiu odnož metálu, ktorú hrajú Leprous. Dnes som ich videla po prvýkrát. Na to, že skupina existuje už od roku 2013, sú celkom aktívni, tento rok vydali posledný rádový album s názvom Tyhjyys, z ktorého nám aj zahrali.

Leprous, kapela, ktorá sa vám buď páči, alebo ju nenávidíte. Leprous, podľa jednej časti tu nemali čo robiť, podľa druhej fenomén, ktorý sem zapadol. Na pódiu vidím chalaniskov, ktorí mi výzorom pripomínajú chlapčenské kapely z 90tých rokov v kombinácii s upravenými hipstermi. Poďme však od dojmov a názorov k samotnému vystúpeniu. Vidím ich prvý krát a tak som predovšetkým zvedavá na hudobné prevedenie. Pri zapadajúcom slnku a prvej skladbe “The Valley“ už viem, že to bude jeden z vrcholov tohto večera. Nech je spev Einara Solberga miestami akokoľvek afektovaný, je bezchybný. Mám pocit, ako keby všetky skladby boli priamo z nahrávky. Naozaj geniálne hudobné prevedenie. Hudba ma pohlcuje a niet mi pomoci. Asi je trochu zbytočné riešiť playlist, pretože odohrali všetky svoje najväčšie „hity“ aj mojau najobľúbenejšiu s názvom Rewind. Myslím, že spokojní odchádzali fanúšikovia a tí, čo ich nepoznali sa možno chytili do ich siete. Azda nemusím spomínať, že celý set mi ušiel ako voda a zrazu zostalo prázdno, pauza, aby sme sa dostali späť do death metalovej reality.

Ďalšia kapela, ktorú vidím prvý krát – Morgoth. Keďže nemám s čím porovnávať, zostáva mi len napísať v stručnosti dojmy. Stará škola je proste stará škola a nemôžeme jej nič uprieť. Najprv som myslela, že po zasnenom Leprous ma len ťažko zdvihnú z nálady, ktorú navodili, naopak podarilo sa im to veľmi rýchlo. Bolo to podobné, ako keď som minulý rok mala možnosť počuť Asphyx. Spevák Karsten Jäger ma upútal svojim vokálom, ktorý je rovnako charakteristický ako napríklad už spomínaný Asphyx. Prihováral sa nám, vždy uviedol skladbu s nejakým tým komentárom, takže sa nedá povedať, že by bol skúpy na slovo. Ľudia sa mohli do sýtosti vyblázniť na staré hitovky z deväťdesiatych rokov, no hralo sa aj z nového EP s názvom „Ungod“. Tu mi utkvela v hlave predovšetkým skladba „Nemesis“, ktorá mi zostala v hlave ešte aj po vystúpení Morgoth a nevedela som sa jej dlho zbaviť. Tak ako aj predošlý deň, bola som maximálne spokojná s celým vystúpením.

Pre mnohých prichádza vrchol večera v znamení Unleashed – hlavného headlinera tohtoročného Gothoomu. Švédsky melodický death metal, okolo pódia sa to hemžilo divákmi, všetci boli zvedaví, čo predvedú. Priznám sa, že mne tentokrát vôbec nezapasovali po Leprous a Morgoth. To však nič nemení na tom, že podali parádny výkon a myslím, že sa im doslova podarilo strhnúť celý dav. Z ich bohatej diskografie sme mohli počuť skladby z rokov deväťdesiatich (album Shadows in the deep, Warrior, Victory atd…), no aj mladšie ako z albumu Odalheim, ale predovšetkým skladbu „Death metal victory“, ktorá ako keby bola z môjho pohľadu ich vlajková. Unleashed teda potvrdili a hlavne obhájili kvalitu aj rolu headlinera.

Podobne ako piatkový večer, aj sobotu zakončil funeral doom metal priamo zo severských krajín – Shape of despair. Krásne pomalé a ťahavé melódie sa nesú celým areálom ako predzvesť konca. Clivosť a smútok, ktorý ide z hudobnej produkcie je naozaj silný. Nie som veľkým fanúšikom tohto žánru, no práve festival Gothoom mi otvoril oči aj týmto smerom. Oproti minulému roku je záver festivalu omnoho príhodnejší.

Na záver mi zostáva už len poďakovať organizátorom za to krásne podujatie v ešte krajšom prostredí a dúfam, že sa takto vidíme o rok.
Fotografie budú do galérie pridané neskôr.
Momentálne si ich môžete prezrieť na našej FB stránke.
Pre MetalExpress fotila Veronika Werdza Klimonova

Mrtvolka

Autor: Mrtvolka

Zdieľaj