Asi nie je náhoda, že práve TRIVIUM z floridského Orlanda a POWER TRIP z Dallasu zdieľajú pódiá na spoločnom európskom turné. Aj keď ide o žánrovo rozdielne formácie, obe kapely vydali minulý rok skvelé dosky, ktoré boli pozitívne hodnotené hudobnými kritikmi po celom svete. A práve táto rôznorodosť prilákala dnes do bratislavského MMC-čka množstvo fanúšikov z oboch hudobných táborov.
Support týmto dvom formáciám robilo mladé zoskupenie VENOM PRISON, ktoré otváralo aj celý dnešný program. Hudobníci pochádzajúci z anglického Južného Walesu sa na scéne objavili len prednedávnom (2014) a na konte majú zatiaľ jedno EPko a debutový album „Animus“. Síce majú na webe žánrové označenie death metal hardcore, ich surová a nasratá produkcia občas hraničí s grindcorom a nájde sa tu aj mnoho sludgových či blackových prvkov. Po vypočutí debutovej nahrávky som šípila, že dnes sa máme na čo tešiť, ale VENOM PRISOM žiaľ trochu utrpeli postavením otvárajúcej kapely večera čo sa týka zvuku, počtu fanúšikov a odozvy publika. Ale keďže hrajú dá sa povedať chaotickú zmes kadečoho s občasnými pomalými atmosferickými pasážami, radi väzbia, no proste ponúkajú dobre organizovaný chaos, tak to s tým zvukom nebolo najhoršie.
Z pódia šla poriadna zloba a to hlavne prostredníctvom vokalistky Larissy, ktorá v hrdle neukrýva žiadne zlato, ale poriadne železo. A k tomu ešte poriadne špinavé, či už ide o hlboké growly alebo vysoké ukričance, z úst jej šiel obzvlášť hnusný vokál. Taký, aký milujú hlavne oldschoolisti. Aj keď sa mi zdalo, že kapela hrá všetko s prehľadom, ich vystúpenie bolo dynamické, akosi mi to celé znelo veľmi chaoticky a nedávalo to dokopy zmysel. Márne som hľadala záchytný bod. Občas som zaznela vynikajúcu pasáž, ale asi aj ten nie dokonalý zvuk spôsobil, že to nevytváralo súvislý celok. Ich muzika obsahuje veľa zaujímavých pasáží a momentov, ale asi ešte potrebujú čas na poriadne stmelenie. Mohlo to byť priestorom, zvukom, momentálnym rozpoložením, lebo debutový album určite stojí za vypočutie, takže VENOM PRISON po prvom koncerte určite nezatracujem.
Mnohými ospevovaný POWER TRIP si isto zaslúži veľké pódiá, ale čo sa týka budovy YMCA viac by som si ich vedela predstaviť na skromnejšom randalovskom stejdži. Svojím druhým dlhohrajúcim albumom „Nightmare Logic“ posadili na zadok mnohých fanúšikov oldschool žánrov, či už hovoríme o death metalovo, thrashovo, či crossoverovo ladených priaznivcoch. Priznám sa, ja som dnes prišla viac-menej kvôli týmto maniakom do starej školy. Riffy ostré ako britva sa nám zarezávali do mäsa v strednom aj rýchlom tempe a crossoverové sekačky hneď od začiatku ich setu vyprovokovali v MMC-čku hromadný mosh. Aj keď kapela vyzerala byť v plnom nasadení, vokalista Riley sa dostával do varu pozvoľnejšie, zo začiatku pôsobil ako po mierne prehýrenej noci, len tak sa motal po pódiu. Ale jeho vtipné vsuvky medzi skladbami a neohrabané inštalovanie červenej ruže, ktorú si vyslúžil od slečny z publika na stojan mikrofónu to všetko prekryli. Miestami bolo vtipné ho sledovať, ale na druhej strane jeho spevu niet čo vytknúť.
POWER TRIP svoj setík odštartovali dvoma skladbami, ktoré otvárajú aj ostatný album a až dnes som si uvedomila jeden z ich nepopierateľných vzorov. Pomalé až stredné tempo a tie chytľavé gitarové riffy spolu s Rileyho tridsaťročným tričkom „Cause of Death“ vo mne silne evokovali OBITUARY. V istých chvíľach som čakala, že sa vynorí Tardy. Zrejme aj to bude dôvod, prečo oslovili toľkých metalových fanúšikov po celom svete. Každý si v ich hudbe nájde svoje oldschoolové legendy. Celé ich vystúpenie malo obrovské grády, z pódia šla neskutočná energia a takmer počas celého setu sa osadenstvo MMC bavilo všetkými možnými spôsobmi. Poviem vám, bola to riadna mela, ja som bola dosť ďaleko, ale taktiež som utŕžila jeden nečakaný kopanec, našťastie len do piva. Ale presne takto som si predstavovala mosh počas ich setu, poriadne to tam vrelo. Ja som nadmieru spokojná!
Na TRIVIUM sme si museli počkať ešte nejakú tú polhodinku, ale všetko išlo podľa plánu a takmer na chlp presne sa z pódia začali ozývať tóny skladby legendárnych IRON MAIDEN. Tento ťah bol trefou do čierneho, keďže celé MMC sa dostalo v okamihu do varu. TRIVIUM na čele s frontmanom Mattom Heafym čoskoro oslávia už dlhých dvadsať rokov na scéne a ich profilovanie sa do dnešnej hudobnej podoby si prešlo naozaj rôznymi albumovými obdobiami. Ostatná doska „The Sin and The Sentence“ je jedinečne chytľavá a po mojej dlhej absencií sledovania, čo nového chlapci produkujú, je tento album príjemným prekvapením. Po maidenovskom úvode zaznela z neho rovno titulná skladba a osadenstvo bolo okamžite vo vytržení. TRIVIUM z pochopiteľných dôvodom venovali väčšiu časť setlistu práve ostatnej nahrávke, ale keď hneď z úvodu zaznela skladba z druhej dlhohrajúcej dosky „Ascendancy“, z nostalgie som takmer aj slzu vyronila. Spolu so „Shogun“ patria tieto dva albumy k mojím najobľúbenejším. Vystúpenie plynulo veľmi odviazaným spôsobom, všetci hudobníci si ho užívali. Matt je skvelý šouman s výraznou charizmou, rozdáva úsmev na všetky strany a všetci mu úspešne a v totálnom ošiali zobeme z ruky. On keby hral aj Moravanku, tak ho všetci žerieme. A keď v prestávkach prehodil zopár fráz po slovensky, neviem ako vy, ale mne to úplne stačilo k ešte väčšiemu ošiaľu. Veď som len žena! Veľmi ma prekvapilo, že v súčasnosti sa o vokály pekne delia všetci hudobníci. Hlavne v novších skladbách Matt zväčša používal klasický spev, o corový growl sa staral gitarista Corey a občas zanôtil aj basák Paolo. Táto trojica drží v zostave TRIVIUM stabilne už od druhej dosky, jediným novým členom je bubeník Alex Bent, ktorý vďaka svojím kvalitám vôbec nezaostával.
TRIVIUM jednoducho našli recept na mainstreamovú metalovú muziku. Skladby sú totálne hitové, melódie a refrény zapamätateľné, každá skladby obsahuje nejakú spevavú rockovejšiu pasáž, ale vždy si zachováva tvrdý heavymetalový drajv. Stále hovoríme o metalcore, ale to kam TRIVIUM posunuli celý tento žáner a svoju produkciu je neuveriteľné. Počas setlistu bolo citeľné a rozoznateľné, či ide o skladbu z ostatnej dosky alebo z predchádzajúceho materiálu, ktorý ma až tak neoslovoval. Zhruba uprostred vystúpenia nastali momenty, kde som sa trochu nudila. Najväčšie vypalováky boli proste skladby z poslednej dosky. Na koniec dobre sadla stará odrhovačka „Pull Harder on the String of your Martyr“ a napokon aj titulná skladba z albumu „In Waves“ uvedená albumovým introm. Nakoniec sa nedá dodať nič iné, len veľké ĎAKUJEME agentúre Obscure Promotion, že takéto akcie u nás stále organizuje a verím, že dnešná vysoká účasť ich neodradí ani do budúcna.
Za fotky ďakujem Tomášovi Lichtlemu
