Recenzia – ENTOMBED A.D. – „Dead Dawn“ (Century Media Records, 2016)
mar03

Recenzia – ENTOMBED A.D. – „Dead Dawn“ (Century Media Records, 2016)

Meno Lars Göran Petrov alebo zvyčajne hovorovo skrátený L-G by mal iste každý pravoverný smrtonoš poznať. Najviac blízky patrične ostáva staroškolákom deväťdesiatkovej zlatej éry, kedy spoločne s nesvätou trojicou parťákov spravili dieru do sveta debutom a dnes už legendárnou modlou „Left Hand Path“. Získali tak veľmi honosný podiel na tom, aké renomé si v produkcií a zvuku Švédsko nieslo, nesie a stále bude niesť, o kvalitách vtedajších aj súčasných smrti-železiarov nehovoriac. Ako tak  zub času postupne kresal a hlodal do vývoja kapiel, niektoré sa preorientovali iným smerom, iné sa v tom cykle stratili a už sa nenašli. Entombed sa ale natoľko utvrdili v nekompromisnosti, že to v nich  prežilo celých 25 rokov. „Vernosť svojmu až za hrob“ je pre nich kľúčový a nepriestrelný výrok, aj keď ním trocha mierne škrtla nie tak dávna situácia v nezhodách s gitaristom Alex Hellidom. Zašlo to až k právam na lógo a názov (tieto ťahanice škoda rozpisovať),  aj keď ho nateraz vlastní Alex a zrejme sa to už nezmení, k nesmrteľnému Petrovovi sa zbytok bratstva napriek všetkému, čo sa odohralo, pridal. Čo sa vlastne týmto  zmenilo? Pravdupovediac nič zásadné ani otriasajúce. Lars a spol. si šikovne k názvu pridali iniciály A.D., smelo sa uspokojili s jednou gitarou a sranda mohla pokračovať ďalej. Pod touto drobnou zmenou bol ukutý kotúč „Back to the Front“ a z môjho dojmu ho beriem ako taký spomienkový, úprimný denník s výrazným nápisom „DEATH´N ROLL patri nám!“ Odkaz na časy „Wolverine Blues“ je absolútne jednoznačný a rozhodne toho nebolo dosť. Veď prečo vlastne, keď to má vždy také grády rozhýbať krčné stavce a potrápiť potné žľazy. „The Winner has Lost!“ si štamgast „Petrombed“ vychrlievá zo svojho hrdelného chlieva v nedávno uverejnenom videoklipe k vydaniu čerstvej pachoty od Century Media, „Dead Dawn“. Piť a užívať sa musí a ak je dobrá partia, tak tomu ešte duplom pridať a roztáčať sa až do nemoty. To nám dáva aj štvorica v pohyblivých obrazoch najavo, kde sa zhromaždia v lokálnej krčme a degustujú rôzne pivné lahody. Opäť iste žiarovka osvieti, že si zrod tohto desať stopového kolečka o trvaní 40 minút, prešiel hromadou veselej atmosféry. Následovne: kompozične je všetko na voľnej úrovni,  jednoduché a tempom  prežité náklepy si to súlad v súlade ostro režú skrz efektom uhladené, no svalnatejšie riffovačky v osvedčenom tempe „roll, roll“, basa to celé ešte zdôrazní  a dostáva sa tak grandiózny pretlak dynamiky stôp. Larsové nasrané frázovanie to kompletne zaklincuje, áno chlapík má stále v hrdle poriadnú zlobu  a myslím, že ešte mu to niečo vydrží. Naživo ukázal, ako vie stále lietať po pôdiu, celý vo vytržení a plný až neuveriteľnej energie. Tento, na osvedčenú  istotu staviací proces, taktiež treba vedieť ako správne vystužiť, aby vás to dokázalo nakopať. Album...

Čítaj ďalej
Recenzia – BRUTUS – „Murwgebeukt“ (Rising Nemesis Records 2016)
jan08

Recenzia – BRUTUS – „Murwgebeukt“ (Rising Nemesis Records 2016)

Nizozemsko, aké ho poznáme. Ošľahané veternými mlynmi, obrastené tulipánmi, voňajúce zrejúcim syrom a s podmorskou polohou. To sú akési základné body, väčšinou pre cestopiscov a turistov v kocke. Pre nás, hudobných štamgastov, ktorí sa radi pitváme v kovošrotovej teritórií, by sme na tejto hrude nepochybne poväčšine objavili starý dobrý thrash a death metal, plus s týmito dvoma pevnými skupenstvami sa sem a tam niečo primieša z novo-generačných zlúčenín. O rôzných metalurgických experimentoch tu dnes reč nebude, pôjde sa na istotu a osvedčené obrábanie na nekompromisný  spôsob. S brutal deathom dnes praská jeden kovozásobník za druhým, väčšina ho zbiera vo veľkom a uskladňujú si ho niekde v suteréne, aby im na neho nikto iný nešahal aj keď vlastne ide o jedno a to isté zloženie, tvarovo si ho ale inak vykrúcajú a lisujú.   Quarteto z holandského North Brabantu so staroškolský rozbitým lógom, (štýlovo a la starý Autopsy alebo  Necrony) nesúci názov BRUTUS sa sformovalo pred 16-tími rokmi, má na konte promo, jeden živák, dlhohrajúci kotúč „Slachtbeest“, na ktorom je vrytá 2003-ka a svoj veľmi čerstvý, januárový pod vydaním Unique Leader,  „Murwebeukt“. Za tú šestnásticu svojej existencie sa toho od nich veľa nenazbieralo ale rozhodne sa snažia o tie trpezlivejšie časové intervaly. Koniec koncov, sú si iste vedomí ako to na scéne je a čoho je dostatok, nuž aj v tom quante sa nájde dosť nie príliš podarených väzieb na skĺbený celok. Ich prípad to ale myslím nebude, keďže sa nejedná o nejaké naivné, nezrelé individuá ale s rozhodnutím sa držia v tradičnejších a scénovo nižších polohách zemských. To im na ich muzikantskom prejave nijako neuberá a sú verní hodnotám undergroundovej ceny za prístup. Ich novotina sa tak aj v týchto zásadách naďalej uberá a prináša nám porciu špinavej, nekompromisnej smrtivlády plnej mäsa, gore, vrážd…ja viem, všetko také tu už bolo asi až nespočetnekrát ale tento chliev si stále vie nájsť svojich priaznivcov a inštrumentálna zložka BRUTUS nevyznieva nijako primitívne ale v podstate štandardne a v niektorích polohách až nad. Zaujímavú rolu tu zohráva celkový zvuk tohto šestnásť-skladbového monštra, je výraznejšie skombinovaný s hrubosťou a špinou, čo dáva priamú autenticitu atmosféry a nemodeluje ju s nejakými plastovými formičkami. Texty a názvy sú v rodnej holandštine, vokálne sú podporené dvojicou gitaristov s viacmenej dobre zrozumiteľným frázovaním, sem tam si odskačujúcim do Barnesovho brechotu, obe gitary majú slušné väzby jedna na druhú a spoločne tvoria feeling hodný riadnej zloby, minimom sa rozhojdajú aj do slamu a basa to už len celé umocní. Bicie by som na určitých miestach zvýraznil, inde znížil ale aj napriek takej chvíľke hluchších miest sú obstojne udržateľné so zvyškom. Treba brať na vedomie aj fakt, že niektoré zvučné...

Čítaj ďalej
Recenzia – BATUSHKA – „Litourgiya“ (Witching Hour Productions 2015)
jan07

Recenzia – BATUSHKA – „Litourgiya“ (Witching Hour Productions 2015)

Rok 2015 nám utiekol dosť bleskovo až sa môže zdať, že čím ďalej, tým viac sa to uberá rýchlejším tempom. Bolo to vskutku veľmi pestré a bohaté obdobie, ktoré za sebou zanechalo plody práce na metalovom poli a s dozberom je myslím aj viacero spokojních. Ako sa už tak blížil koniec roka, niečo sa nám predsa ešte len urodilo. Nejaké to EP, kompilácie ale zrejme len málokto očakával, že zrazu z čista jasna vyrastie akási v jadre čerstvá odroda. O túto nečakane prekvapivú no skvele načasovanú rafinovanosť sa postaralo poľské vydavateľstvo Witching Hour Productions, (ktoré už čo to vydalo kapelám ako Vader, Azarath, Hate,) keď pustilo do sveta „Liturgiu“ krajanov, zatiaľ personálne neznámich Batushka. Akú novinu nám toto nové zoskupenie odeté v ornátoch pravoslávneho duchovenstva starej Rusi prináša? Je viac než pestrá už len tým, čím som naznačil v otázke a to je tématická originalita, kedže ako som tak skúmal a skúmal, nenašiel som už prakticky žiadnú kapelu, ktorá by sa tak horlivo oddala konkrétne tejto záležitosti balancujúcej na pozadí Cárskoruského obdobia rokov 1547 až 1917. Textovú stránku som doteraz  neprebádal, resp. teda som ju ešte nikde nevidel zverejnenú ale podľa iných indícií, akým je pestrý obal albumu a jeho atmosféra si môžem trúfať povedať, že pôjde o ranné obdobie, v ktorom prijal titul prvý cár Ruska a samovládca Ivan Vasilievič Hrozný IV. Prečo práve toto obdobie? Kapela sa žánrovo začala pohybovať na hrane black metalového základu a doomovej esencie. Je to nezvyklá kombinácia ale o to viac potešujúca, pretože sa snaží príjsť s niečím neobyčajným a tak sklbuje do seba dve temné atributy, na jednej strane rúhačská a nenávistná forma pokory a na druhej tragický dopad činov, zatratenie. Misky váh sú tak v Batushke na vyrovnanej úrovni, dejstvo je tým dramaturgicky a kompozične veľmi precízne vyformované. Som presvedčený o tom, že im nejde o žiadne povrchné či pompézne pózerstvo ale ich znalectvo tématiky a veľmi dobrá hráčska pracnosť sa prikláňa k filozofickým a duchovnejším hodnotám. Za Ivana existovala v Rusku organizácia, ktorá činila okolo 300 mužov. Založili svoje „mnišské bratstvo“, ktoré bolo veľmi úzko spojené so satanskými rituálmi a zhromaždeniami, kde sa praktizovali sexuálne orgie, mučenia a samotný Ivan sa ich aj účastnil. Toto obdobie bolo veľmi deprimujúce a ťažké pre väčšinu obyvateľstva ako uvádzajú pramene a pokračovalo to aj po jeho smrti. V historiografií Rusi  dostalo označenie „smutná doba“. Význam slova Batushka značí ľudové pomenovanie „Cára“, dôležitú a váženú osobnosť. V zhrnutí sa nám títo novici snažia poukázať na svätskosť skĺbenú s hrôzovládou, ktorá není žiadným vymysleným, knižným príbehom ale skutočnosťou a tak ich debut silnie každým posluchom viac a viac. Litourgiya je prednášaná do Yekteníy od 1 po 8....

Čítaj ďalej
Recenzia – FIVE FINGER DEATH PUNCH – Got Your Six (2015, Prospect Park)
nov29

Recenzia – FIVE FINGER DEATH PUNCH – Got Your Six (2015, Prospect Park)

  Vybrať si na recenziu kapelu, o ktorej vlastne iba viem, že existuje a nikdy som od nej nič nepočul ? Nuž, tak aj takýto pikel som si na seba ukul. Vpodstate iba viem, že je tam gitarista Zoltán Báthory a tým všetko, čo o nich viem skončilo. Pozrime sa teda, ako sa mi zapáčil prvý kontakt s touto kapelou. Už sa mi podarilo zistiť, že je to šiesty riadny štúdiový počin za dobu existencie kapely. Prvý posluch dopadol tak, že som to v polke vypol, lebo ma to nudilo. Krásne to začína, že ? Tak som si dal odstup od toho a radšej si to pustil vo väčsej pohode a vo väčšom kľude, ako prvýkrát. Tak sa tomu pozrime trocha lepšie ,,pod zub”. Prvé, čo som vyskúmal vďaka múdremu internetu, že kapela hrá groove metal. Hovno. Je to nejaký úderný, stále primitívny metalcore. Trocha ma prekvapila kombinácia rytmiky, ktorá mi evokuje niečo na štýl Roba Zombieho s growlom raziace do nejakého ,,HC”, to sa však vždy presekne s nejakou melodickou metalcore pasážou, ktorá bohužiaľ nikdy neprekýpa nejakou originalitou. Môžem tak pochváliť sóla, tie sú asi tou najlepšou výplňou týchto pasáži, sedia pekne, dobre kompozične. Rozoberať to (album) song po songu ? Neviem. Stále mi to príde ako hudba vhodná do nejakej akčnejšej závodnej hry, čiže asi by som songy pomenovával Flatout song 1, Flatout song 2, atď. Najhoršie je, že songy sa podobajú štruktúrou ako vajce vajcu. Tvrdá úderná pasáž, nejaký mäkký refrén s čistým vokálom, to sa zopakuje, nejaký bridge (ak vôbec), sólo a zasa to isté. Bohužiaľ ich ani neviem nejak jeden od druhého odlíšiť, kapela si proste razí svoju zabehnutú koľaj a aj tie zmeny v rytmike, alebo nejakých tónových postupoch mne osobne nestačili na to, aby mi to neprišlo jednoliate. Pre niekoho toto môže byť práve výhoda, pre mňa skôr mínus, lebo takto som si nezapamätal ani jeden jediný song, že by som si povedal: ,,…aha toto je FFDP”, keď by niekde zahral. Proste absencia nejakej ,,hitovky.” Čo už, tak som proste stratil 48 minút môjho života posluchom niečoho, do čoho som teda vkladal dosť vysoké nádeje (vzhľadom na všeobecné svetové ohlasy), ale očividne to buď nieje hudba pre mňa (a to naozaj niesom nejak žánrovo obmedzený a naozaj mi doma nehrá iba metal a rock), alebo som už moc starý, alebo proste iba hluchý. Čo vyzdvihnúť ? Hudobníci sú vyhratí, tu nieje argument, páči sa mi veľmi práve zvuk gitár, ktorý je hutný, surový, perfektný k tomuto albumu je zvuk kopákov, ktoré naozaj tlačia a teda tlačia riadne a ženú ten album zdatne dopredu. Spevák (podľa toho, čo som si námatkovo pustil predošlé...

Čítaj ďalej
Report – Therion, Tristana, Symphobia– 18.10.2015, Bratislava, MMC
okt24

Report – Therion, Tristana, Symphobia– 18.10.2015, Bratislava, MMC

V nedeľu, keď sa Bratislava začala ponárať do podvečernej hmly, nastal čas vydať sa za švédskou temnotou s názvom Therion. Koncert sa konal v hale MMC a odštartoval sa krátko po pól siedmej hodine. O tomto čase, bola pred klubom už dlhokánska rada na lístky a posúvala sa veľmi pomaly. Na symfonickú metalovú legendu, prišlo pomerne veľa fanúšikov a počas celého koncertu sa hala neustále plnila. Ako prvá sa predstavila nitrianska kapela Symphobia. Tá zaskakovala za poľských Lacrima, ktorí z rodinných dôvodov nemohli vystúpiť. Spočiatku som bola síce sklamaná, že sa nedočkám závanu temnoty od severných bratov. Kapele sa však podarilo celú show príjemne naštartovať svojimi melodickými rifmi, energickými sólami a celkovou pozitívnou energiou, ktorá sa z pódia niesla. Bicie s gitarami nakopli celý večer, aj keď na to trocha doplácala basgitara a hlavne klávesy, ktoré som počula snáď len sólo a občasne pri pravom repráku. Spev mi mierne zanikal v nižších polohách, ale rozhodne to nebolo nič, čo by mi po zvukovej stránke vyslovene vadilo. Dokážem ako divák oceniť keď hudobníci pôsobia dojmom, že ich hranie pred ľuďmi baví. Podarený úvod večera. Ako druhá z kapiel vystúpila Tristana, pôvodom z Považskej Bystrice, ktorá na metalovej scéne pôsobí už dlhší čas. Bannermi poctivo vykryli bicie headlinerov a po nastavení poriadne skresleného zvuku, sa mohlo ísť rovno na vec. Lahodne agresívna basa svojim drnčaním dopĺňala nemenej lahodnú gitaru a samozrejme bicie, ktoré energicky pumpovali celý set. Vokálom nemám čo vytknúť a hoci nepatrím k fanúšikom žánru, kapela na mňa zapôsobila dojmom poctivo odohraného vystúpenia, plného vážnych výrazov a drvivých rifov. Chlapi skrátka zahrali ako páni. Krátku prestávku som strávila v kruhu pristojacich okolo Paolla Valergy, ktorý nám vysvetlil koncept pravidiel spoločenskej hry Therion a s ľútosťou oznámil, že väčšinu merchu už pobrali v zahraničí. Nedočkavo som stála zatlačená davom čakajúc, až to na nás odpáli headliner. Stačilo, aby zazneli úvodné trubky zo skladby „ Blood of Kingu“ a osadenstvo bolo vo vytržení. Členova kapely sa objavili na pódiu na čele so spevákom, ktorý bol pripravený rozbaliť show vo veľkom štýle. Therion to poriadne odpálili. Bicman šľapal ako hodinky a vlastne ani nemal na výber, prihliadnuc ku všetkým tým trackom. Vystúpenie mi prišlo výborne nazvučené, za obrovskú prednosť kapely však považujem trojicu spevákov – tenora Thomasa Vikströma, jeho dcéru Linnéu a taktiež novú sopranistku Chiaru Malvestiti, ktorá ma úplne dostala svojím silným hlasom. Ich spev sa rozliehal po celej budove a prerazil až na toalety. Či už Thomasova verzia „Son of the Staves of Time“, Linnéina verzia „Raven of Dispersion“ alebo Chiarin „Son of the Sun“ – všetky boli podľa mňa výborné odspievané. Výrazný dojem na mňa urobil aj gitarista Christian...

Čítaj ďalej