Deathspell Omega – Paracletus
Francúzko – krajina vína, umenia, gastronómie, kultúry a v poslednej dobe aj kvalitného black metalu. Pre niekoho je spojenie Francúzka a black metalu nezvyčajná, ba priam exotická a niekto je zase s francúzkou tvorbou veľmi dobre oboznámený, nič to nemení na veci, že francúzske kapely (nie len black metalové) majú vo svojej tvorbe niečo špecifické, niečo iné čo im dáva svojské čaro. Je to možno zapríčinené práve pestrou umeleckou minulosťou tejto krajiny, kto vie. Presne toto čaro má aj novinka kapely Deathspell Omega – Paracletus.
Štýl by som asi charakterizoval ako avantgardný black metal, pretože od prvých tónov sa to absolútne nepodobá na nič čo som zatiaľ počul. Pošahanosť nad pošahanosť. Prvá vec čo ma hneď zaujalo bolo nazvučenie gitár. Majú celkom čistý aj keď mierne skreslený zvuk a absolútne žiaden „overdrive“ efekt aký používajú iné metalové kapely. V kombinácii s temnou bublajúcou basou a arytmickými bicími ktoré striedajú bezbožné sypanice na vás vychrlia zmes disonantných riffov, ktoré pripomínajú šialenú cirkulárku. Ten človek čo skladal riffy na tento album sa musel pohádať do krvi s „klasickými postupmi“ a melodickosťou. Každá skladba ako keby nadväzovala na tú pred tým, ale pri počúvaní albumu som nemal pocit že by sa vzájomne vykrádali. Ba naopak, album budí jemný dojem že ide o jednu gigantickú, šialenú nekonvenčnú skladbu. Najvýraznejšie je to asi počuť medzi skladbami Dearth a Phosphene.
Prvá z menovaných sa začína pomalou a ponurou melódiou, pokračuje temným basovým prechodom podkresleným rušivými zvukmi a na záver sa rozbieha. Keď sa spustí Phosphene, človek to ani nepostrehne kým mu to nenapíše jeho prehrávač. Okrem toho že disonancia tvorí hlavný stavebný pilier skladieb, má album veľmi pochmúrnu a temnú atmosféru miestami prechádzajúc až do beznádeje. Pri tom tu nie sú použité žiadne postupy alebo depresívne spevy ako pri suicide black metalových kapiel. Na albume sa často striedajú rytmy v skladbách a okrem arytmií a klepačiek sa tu nájdú aj pomalé ale za to výsostne atmosferické vyhrávky. Čo sa spevu samotného týka, nie je nejak extra svetoborný, proste stredný škrek kombinovaný s niečím, čo pripomína vrieskanie šialeného človeka.
Texty sú aj v rodnej francúštine aj v angličtine. Na to aká je francúština mäkký jazyk, treba povedať že v kombinácii s hudbou Deathspell Omega pôsobí nehorázne temne, ale zároveň vznešeno. Niečo na štýl Hannibala Lectera z mlčania jahniat. A frázovanie a spev vás bude presne ako Lecter pomaly porcovať a bude si to vychutnávať, rovnako ako keď bude pluť nenávisť a zúrivosť na všetky strany… Na opis tohto albumu slová nestačia, musíte si ho vypočuť. Ak ste prívrženec čierneho kovu a/alebo netradičných a avatgardných postupov poprípade post metalových vecí, album by sa vám mal páčiť. Ak ste prívrženec melódii a klasickej rytmiky, zbytočne ste čítali túto recenziu.
Deathspell Omega – Paracletus
- Epiklesis I
- Wings of Predation
- Abscission
- Dearth
- Phosphene
- Epiklesis II
- Malconfort
- Have you Beheld the Fevers?
- Devouring Famine
- Apokatastasis Pantôn
WEB: http://www.myspace.com/deathspellomega
Pedro – 10/10
