Reportáž: PROTEST THE HERO + F.O.B., REANIMA 2.7. 2011, Bratislava, Randal
Koncert ktorý sa uskutočnil v sobotu 2. júla v klube Randal bol pre mňa jednou z najočakávanejších tohtoročných akcií. Bratislava totiž mala privítať kanadských Protest The Hero. Tak sa pozrime ako táto akcia prebiehala a aké pocity zanechala.
Koncert s miernym oneskorením otvorila rakúska ReAnima, ktorú som poznal len zbežne z jej stránok na myspace. To nebol až taký problém lebo zvuk bol relatívne solídny, ale štuple do uší určite neuškodili. Jednalo sa o priamočiarejší death metal, ktorý často koketoval s mathcore-ovými prvkami a sem tam prihodili nejaký ten math breakdown. Kapela sa snažila od prvých tónov rozbesnieť „dav“ živých sôch. Problém však ani nebol v tom, že by ich hudba nebavila či nedostávala do varu, ale skôr ten, že mala malú fanúšikovskú základňu. Na pomoc však pribehol niekedy po tretej skladbe jeden headbanger s pivom v ruke. Čo kapele musím vytknúť boli dvaja speváci, na môj vkus až príliš nepraktické najmä ak ani jeden z nich nehrá na žiadny hudobný nástroj. Myslím si, že nájsť jedného speváka na growl aj na rev nemôže byť až taký problém, a ak áno, táto kapela by si úplne plnohodnotne vystačila i s jedným z týchto dvoch typov vokálov. Čo ešte mierne bilo do očí bol bubeník, ktorý zaostával za spoluhráčmi (síce im určite stíhal), hral však po celý čas silou čo sa veľmi jasne prejavovalo na výrazoch v jeho tvári, najmä pri klepačkách, ktoré tým pádom extra rýchle nejako neboli, a ak nezmení techniku, ani nebudú. Inak ale, vcelku kvalitné vystúpenie.
U českých F.O.B. bolo využitie členov praktickejšie, avšak hudobné smerovanie môjmu srdcu mierne vzdialenejšie. Môže to byť i tým, že zvuk sa zhoršoval s každou ďalšou kapelou na pódiu. Kapela sa zaraďuje k trash/death metalu, s čím nebudem nesúhlasiť, i keď sa samozrejme jedná o moderné prevedenie a kde tu začujete prvky aj nu-metalovej scény. Výrazne to však oživoval melodický vokál speváka Máru, ktorý má evidentné zaľúbenie vo vokalistovi amerických P.O.D. Sonnym, ktorého choreograficky veľmi efektne imituje a taktiež sa mu približuje svojim účesom. A dokonca vám možno jeho spev pripomenie Corey-ho Taylora v jeho čistých polohách. Čo však bolo najhoršie, že aj tento oživujúci moment sa strácal v tej vlne hluku ktorú v ten večer klub produkoval. Priaznivci takéhoto žánrového ladenia by však určite mali navštíviť stránky kapely na bandzone, či iných hudobných serveroch a nechať rozhodnúť štúdiové verzie skladieb.
A po dlhšej prestávke konečne prišli na rad hviezdy večera. Bohužiaľ s nimi prišlo aj najhoršie ozvučenie večera. Pre človeka neznalého tvorbu kapely by možno v ten večer stačilo ostať doma a zapnúť si vysávač. Aj keby ste si ponožky napchali do uší, tak vám to bolo málo platné. Mohlo to byť aj mojim nestrategickým postavením, ale nevsádzal by som na to. Prejdime však k prezentácii. Rody vypĺňal pauzy medzi skladbami svojimi „stand-up“ vystúpeniami a zabával celé publikum vtipmi či výrokmi na adresu fanúšikov, ktorí mali kompulzívne nutkanie neustále revať. Prečo nie, neurózy sú klasickým materiálom na kvalitný stand-up. Počas skladieb ho nahrádzal svojou kreatívnou mimikou basák (súdiac podľa trička zanietený hinduista) Arif, pri pohľade na ktorého sa vám vždy ako zázrakom vyčaroval úsmev na tvári. Hlavný gitarista Luke, ktorého som po celý koncert sledoval s tesnej blízkosti sa vyznačoval perfekcionizmom a veľmi stoickým hraním. Pri každej vyhrávke či sóle podišiel k odposluchu aby si bol istý svojou presnosťou. A teda môžem potvrdiť, darilo sa mu to vskutku precízne. Sprievodný gitarista Tim si upíjal z pohára s bielym vínom a bubeník Moe svojim zovňajškom ukážkovo prezentoval svoje meno, ale nezabudol ani kvalitne odohrať set.
Kapela sa zamerala na svoj ostatný počin Scurrilous ktorému sekundoval v tiež vysokom množstve materiál z albumu Fortress, a dokonca zaznel aj raritnejší kus z debutu Kezia v podobe Blindfolds Aside. Koncert samozrejme otvárala C’est la Vie, zaznela moja srdcová Tapestry a chýbal mi už len Tandem ako čerešnička. Ten mi však vynahradili skladbami ako Bloodmeat, Bone Marrow, Sequoia Throne či Goddess Gagged. I keď tých skladieb nebolo veľa a ani celková minutáž vystúpenia nedosiahla ani len celých 60tich minút, stále sa jednalo o vynikajúce predstavenie.
A tí, ktorí ste sa z akýchkoľvek dôvodov na koncert PTH dostaviť nemohli, si ich najbližšie zrejme budete môcť pozrieť už len vo Viedni. Akciu totižto ukončil opitý bratislavčan (rozumej dedinčan), ktorý zaútočil odzadu na tour manažéra kapely pritom ako si niesol notebook a nejaký „gear“ do tourbusu. Tak si opäť mala možnosť zahraničná kapela vytvoriť obraz o tejto našej malej krajine. Ale nezúfajte si, vo Viedni ich aspoň budete mať s kvalitnejším ozvučením.
Vidieť Protest The Hero naživo je nutnosť a ja som rád, že som mohol byť svedkom tohto vystúpenia.
Tomáš
Osobný setlist Luke-a Hoskin-a.
