Veil Of Maya – Eclipse
Neubehli ani celé dva roky od ich predchádzajúceho počinu [id] a táto mladá partia pochádzajúca z Chicaga nás opäť hluší novým materiálom nesúcim názov Eclipse. Aj práve krátky časový úsek mohol mať na svedomí zdanie, že je to doba krátka po ktorej sa vracajú. Avšak pri materiáloch, ktoré majú v priemere tridsať hracích minút to určite nie je na škodu. Každopádne kapela potvrdila, že si aj naďalej podľa nej môžete vymeriavať dvojročné úseky a nič nezmeškáte.
Veil of Maya patrí medzi stále mladé spolky moderného technického progresívneho deathcoru posypané prvkami death metalu. Avšak posledné tri albumy spolu s novinkou Eclipse ich vynášajú na piedestál tohto žánru. Sú stále neuveriteľne technický, čoraz nápaditejší a neustále napredujú. Na rozdiel od väčšiny kolegov, gitarista VoM Marc Okubo stále ostáva verný starej dobrej šesť strunovej gitare, ale zvuk je tak razantný a zuby vybíjajúci, že je to aj tak nepodstatné. A aj práve tento aspekt robí z kapely jeden z najväčších paradoxov moderného metalu. Totižto, basová gitara v podaní Dannyho Hausera má strún sedem, teda viac ako gitara a pôsobí monštrózne. Rozdiel od minulého albumu je aj napríklad v producentovi. Na [id] to bol ešte mozog The Faceless, Michael Keene a na Eclipse ho nahradil mozog síce tiež, ale tento krát stojaci za zoskupením Periphery, Misha Mansoor. Po typickom intre 20/200 sa kapela do vás netypicky pustí neľútostnou klepačkou a riffovaním v skladbe Divide Paths. Samozrejme nechýbajú ani sekačky, pri ktorých sa nemôžete ubrániť pokyvkávaniu hlavou či celým telom (poniektorí jedinci tzv. „plavci“ sa nemôžu neubrániť trápnemu „plávaniu“ v hľadisku a bezhlavému rozhadzovaniu rúk a nôh na všetky strany, čo sa snažia dať najavo, to nikto nevie, možno im len tieto končatiny zavádzajú, takže jedine, sťať!). Čo vždy bolo, ale na tomto albume je ešte vo väčšej miere, je pravdepodobne využitie klavíra, či klávesových zvukov. Sú naozaj v hojnej miere a nebojím sa povedať, že doposiaľ v najväčšej. Album má tendenciu ako aj všetky predchádzajúce plynúť veľmi kompaktne, ale najmä rýchlo. The Glass Slide je ukážkou typického hudobného kúsku, ktorý definuje kapelu už od ich dokonalého počinu The Common Man’s Collapse. A v druhej polovici sa preukazuje ako jeden z najemotívnejších kúskov kapely vôbec. Prekrásne idylický minimalistický klavír. V takej Numerical Schemes sú klávesy v úvode tak špecifické, že vám nedá nespojiť si tento prejav s Born of Osiris. Tí rovnako patria do tejto školy a triedy mladých talentovaných zoskupení.
Veil of Maya nemá tendenciu sa nejako výrazne hudobne posúvať, zvuk prechádza najväčšou premenou, čo je určite odôvodnené neustálym striedaním producentov. Kapela však svoj typický prejav piluje a rozvíja, avšak nejakých experimentov sa určite nedočkáte. Je to silný album, ktorý fanúšikov určite poteší a možno ďalších priláka. Pokiaľ ste fanúšikom nikdy neboli a tento hudobný štýl, či táto kapela vám nesedí, tak rovnako tomu určite bude aj pri tomto albume. Definitívne by však nemal chýbať v diskografijnej zbierke.
8/10 Tomáš
01. 20/200
02. Divide Paths
03. Punisher
04. Winter Is Coming Soon
05. The Glass Slide
06. Enter My Dreams
07. Numerical Scheme
08. Vicious Circles
09. Eclipse
10. With Passion and Power
