Reportáž: Slayer, Gojira, 11. júna 2012, Bratislava

Po ukončení festivalu Sonisphere roku 2010, som si dal záväzok, že Slayer si budem musieť zopakovať. Taký energetický set sa len tak nevidí. S prehľadom prekonali a rozdrvili sety, tak úspešných kolegov ako sú: Metallica, Megadeth alebo Fear Factory. Toto všetko sa udialo v júni 2010 a v apríli 2012 prichádza skvelá správa: Slayer vystúpia v júni v Bratislave! A k tomu si ako hostí zavolali Francúzov Gojira. Toto spojenie mohlo, ako sa dozviete nižšie, aj dokázalo predviesť výborný metalový zážitok.

Príchodom pred NTC som začínal byť dosť skeptický. Toľko ľudí došlo na Slayer?  Už len toľko ľudí má záujem o starých thrasherov? Zlého pocitu som sa nezbavil ani po vstupe do haly. Dostať sa úplne k zábradliu, nebol žiadny problém, čo sa nestáva veľmi často pri takomto veľkom koncerte.

Gojira prichádza na pódium bez veľkého meškania, až som bol celkom prekvapený a rázom som utekal pred pódium, kde to bolo stále vypriahnuté. Zvuk nebol ešte správne vykryštalizovaný, hlavne vokál skoro počas celého koncertu nebolo počuť, ale zato na hlasitosti sa nešetrilo. Joe Duplantier zvládal svoje komplikované party bravúrne a pri tom si zaskočil ku svojim kolegom zahrať nejaké to sólo. Na začiatku svojho setlistu stavili karty na piesne z ich debutového albumu „Terra Incognita“, ktoré nevyzneli až tak dobre, už len vďaka zvuku, alebo kvôli ich neznámosti pre publikum. No následne tretia pieseň „Backbone“ z ich doposiaľ neprekonaného albumu „ From Mars To Sirius“ doslova obrátila karty. Z pódia vyprskla toľká energia, že som mal čo robiť, aby mi hlava ostala na krku. Koncert pokračoval v podobnom duchu, kde zazneli piesne (Remembrance, Wisdom Comes) z druhého albumu „The Link“, ale aj z posledného albumu „The Way Of All Flesh“ (Oroborus, Toxic Garbage Island). Ku koncu po skandovaní „ Gojira, Gojira…“ , nie zas takom, ako ho poznáme z DVD „The Flesh Alive“, prišla Joe-ho partia naspäť a predviedla nám novú pieseň „L’enfant Sauvage“, ktorá naživo veľmi dobre zafungovala. Po nej prišla už len pieseň „Vacuity“ , pri ktorej bolo konečne riadne počuť spev.  Gojira predviedla veľmi dobrý koncert, aj keď nie s veľmi dobrým zvukom, čo už ich chyba rozhodne nebola, tak preto musím povedať, že Gojira je právom stavaná ako jedna z vlajkových lodí moderného prog. metalu, nie len vo francúzsku, ale aj vo svete.

Ľudí začínalo konečne riadne pribúdať, nebol som síce úplne spokojní, ale bolo ich o dosť viac ako pri Gojire. Po nie príliš dlhom čakaní začína znieť intro z ich posledného albumu „ World Painted Blood“ a na scénu prichádzajú legendárni členovia Slayer, až na Jeffa Hannemana, ktorého nahradil Gary Holt z Exodus. Zvuk sa pri prvej piesni doladil, ale zase na hlasitosti sa nič nezmenilo, čo však veľmi nevadilo a tak sa mohla začať poriadna show.  Už začiatok koncertu sa niesol v krkolomnom tempe, kde málo koho nechal Slayer chladným.  Našli sa samozrejme aj takzvané “ živé sochy“ , ktoré sa počas celého koncertu ani nepohli a ku tomu boli značne podráždení pri vzniku, čo i len malého kotlu v ich blízkosti. Kotol vytvorený približne v strede publika práveže skvele dopĺňal atmosféru koncertu. Setlist sa niesol v duchu najväčších peciek počas celej ich kariéry (War Ensemble, Chemical Warfare, Mandatory Suicide, Seasons in the Abyss, Hell Awaits, Dead Skin Mask). Taktiež zazneli veci z ich posledného albumu „ World Painted Blood“ okrem spomínanej úvodnej rovnomennej fošni to boli: „Hate Worldwide“ a „ Snuff“ , možno zamrzela absencia pecky „Disciple“, ale to im môžeme odpustiť.  Tom Araya spieval výborne aj keď počas skladieb prehodil len pár slov. Gary Holt hral ako o dušu, až mi pripomínal Kerryho Kinga za mlada. Kerry tiež neostal v hanbe a predvádzal skvelý, na svoj vek, až úctyhodný výkon. Po energetickej „ Angel of Death“ nasledoval piskot a vreskot publika, ktorý si žiadal prídavky. Bez veľkého čakania sa Slayer vrátili na pódium a spustili parádnu „South Of Heaven“. Na úplný záver prišiel skutočný vrchol koncertu „Raining Blood“. Táto nesmierne úderná skladba poskytla toľko energie, že som hádzal hlavou ako o dušu a nezastavil som sa až do jej konca.

S koncertom obidvoch kapiel som bol nadmieru spokojný, aj keď zvuk mohol byť lepší. Ľudí sa nakoniec nazbieralo celkom dosť (okolo 2000), aj keď počas setu Gojiri, ich tam veľmi veľa nebolo, čo mohlo zapríčiniť aj to, že pre starších fanúšikov Slayer  je meno Gojira nie príliš známe.  Na úplný záver si prajem, aby bolo takýchto koncertov, čo najviac!

Autor: Bukáčo

Fotoreportáž: Marius Sachtikus Photography.

[nggallery id=12]

 

Autor: admin

Zdieľaj