Reportáž: Legendary Voices of Iron Maiden, 8. november 2012, Košice
Po dlhšom čase sa na Košice usmiala heavy metalová tvár a vypustila zo svojich úst spevákov, ktorí sa čo-to zaslúžili o podporu a vývoj daného žánru. Prvý z nich Paul Di’Anno začínal ako spevák jednej z najvýznamnejších heavy metalových kapiel – Iron Maiden. Naspieval s týmto gigantom prvé dva albumy (Iron maiden, Killers), potom však dostal vyhadzov, vďaka svojej drogovej a alkoholickej závislosti, a nahradil ho jeden z najlepších hlasov metalu –Bruce Dickinson. Druhý a zároveň hlavný ťahák tohto heavy metalového sviatku je Blaze Bayley, ktorý s Ironom nahral dva parádne albumy z polovice deväťdesiatych rokov (The X Factor, Virtual IX). Pred koncertom som si kládol otázku – Dokáže nám aspoň jeden z týchto pánov, že nežije len zo slávy bývalej kapely, a mám nám čo ešte povedať ? Na túto otázku som hlavne hľadal odpoveď a nakoniec som ju našiel.
Tristana ako prvá predkapela nevystúpila z dôvodu smrti otca basgitaristu, tak sa čas posunul o hodinu a pol, a na pódium sa vrhli Česi SEVEN. Táto kapela ako jediná z českej republiky sa dokázala prebojovať k vyšším métam a to až k podpisu zmluvy s gigantom Nuclear Blast, očakávanie som mal vysoké. Setlist postavili zväčša na novom albume, no nechýbali ani veci staršieho dáta. Zvuk bol od začiatku až po koniec čitateľný a vyvážený, no kapela si ma už od začiatku nevedela získať, skladbám chýbali výraznejšie nápady a nový spevák zapadne pod kvantom podobných hlasov, ktoré možno počuť v danom žánre. Najvýraznejšou osobnosťou bol jednoznačne gitarista – Honza Běhunek., ktorý predvádzal dobrú prácu. Kapela si pozornosť hlavne získavala pomocou hrania s brúskami, alebo vzájomné hranie na nástrojoch jeden druhému aj poza chrbát. Ku koncu Honza spustil svoju inštrumentálnu jazdu, ktorá si určite našla svojich obdivovateľov. Celkovo musím povedať, že som čakal viac od kapely, ktorá je upísaná najväčšiemu metalovému vydavateľovi.
Po krátkej pauze prichádza na pódium tučnejší, holohlavý pán, ktorému tetovania siahali po celej hlave, trochu mi tým pripomenul Kerryho Kinga. Týmto pánom nebol nikdy iný ako Paul Di’Anno. Už po prvých „tónoch“ mi bolo jasné, že jeho alko-drogová minulosť si ho pamätá. Jeho spevácky výkon postrádal rytmiku, intonáciu, vlastne všetko, čo je pri speve dôležité. Miestami mi to pripadalo ako recitačné preteky a občasnými pokusmi o vysoké tóny, ktoré boli dosť mimo. No zato sa nám stihol pochváliť, že už dlho nemal sex a jeho manželka si na neho ešte dlho počká, taktiež niekoľko krát prejavil sympatie k motorkárskej skupine Hells Angels. Takže odpoveď na otázku z úvodu je nasledovná – Ujo Paul nám už nemá čo povedať a myslím si, že ťaží fakt len z úspechu svojej bývalej kapely, na spevácku kariéru sa mal už dávno vykašlať a mal jazdiť na svojej skutočnej láske – motorke, a nech si zoberie so sebou aj manželku, aby mu nebolo smutno.
Ani tento krát pauza netrvala veľmi dlho a na pódium sa vracia tá istá sprievodná kapela, ktorej musím vzdať hold, že zvládla obidve koncerty na jednotku. Po prvých tónoch prichádza vysmiaty Blaze Bayley, ktorý sa v momente vrhá na fanúšikov a podáva im ruky, tí ho držia na hranici pódia, kde odspieval začiatok koncertu, tak môžeme povedať, že začiatok koncertu spieval doslova na rukách fanúšikov, aj keď pri druhej skladbe „ Lord of the Flies“ spadol dozadu, čo ho vôbec nerozhádzalo a pokračoval s úsmevom. Na tomto pánovi bolo jasne vidieť, aké skúsenosti nabral na turné s Iron Maiden a tie sa skvelo odzrkadlili na práci s publikom, kde dokázal rozhýbať celé colloseum a prinútil ho spievať skoro všetky refrény. Ďalším plusom bola jeho chuť a skvelá nálada, ktorú rozsieval po celom publiku. Blazea to jednoducho strašne baví a pre toto sa narodil. Približne v polke koncertu si zorganizoval stretávku s fanúšikmi, kde sľuboval, že sa podpíše a odfotí s každým jedným fanúšikom, až kým nebude spokojný posledný. Milé gesto, ktoré sa pri takýchto koncertoch len tak nevidí. Vrchol večera pre mňa znamenal song „The Clansman“, kde to pod pódiom doslova vrelo a Blaze si vychutnával každý jeden refrén, ktoré spievalo publikom. Odpoveď na moju otázku je nasledovná – Blaze nadobudnuté skúsenosti s Iron Maidenom skvele využíva a na rozdiel od svojho kolegu Paula Di’Anna má slušné aj sólové albumy, ktoré skvelo fungovali naživo. Je to posol heavy metalu 80-tych rokov! Po koncerte dodržal do bodky všetko, čo sľúbil a fotil sa a podpisoval skoro 2 hodiny po koncerte.
Koncert z jednej strany priniesol sklamanie z už vyhoreného Paula Di’Anna, ale na druhej strane ma veľmi milo prekvapil Blaze Bayley. Keby každý jeden spevák sršal toľkým optimizmom, hneď by boli koncerty o triedu lepšie a každý by hneď zabudol na nejaké spevácky chybičky krásy. Na záver už len napíšem, že účasť prekonala moje očakávania, minimálne o polku. Budúcnosť metalu nieje až taká hmlistá.
Autor: Bukáčo
