Recenzia – EVOKEN – Atra Mors (2012, Profound Lore Records)
“ I will unlock the mysteries of the universe“ Ak hľadíš do priepaste, priepasť hľadí na teba, koľko fantázií prejde človeku hlavou nad otázkou čo bude až umriem, je to koniec? Myseľ vo svojej predstavivosti a zároveň obmedzenosti vytvára obraz každému kto nad tým uvažuje. A svojím spôsobom nad tým uvažuje každý. Téma čo by zrejme nedosiahla konca dokiaľ by sme neumreli. Je to len jedna z mála myšlienok, a tú už 19 rokov evokujú majstri a zakladatelia špecificky originálneho funeral doomu ťažkopadného, hlbokého no krásne konštruovaného a myšlienkami plného.
Upršané ráno, šedá obloha, nikde živej duše, v domácnosti ticho, len počuť ako kvapky dopadajú na rozblátenú pôdu, akoby už zem nevládla pohlcovať vodu si sadám do kresla rozmýšľajúc nad zmyslom života, nad tajomnosťou nekonečného priestoru a ako tak premýšľam po zahasení štvrtej cigarety… na čo som to vlastne myslel. Prirodzene mi hlavou prešiel akoby celý život no v dojmoch som ostal naďalej chladný, nedokázal som vidieť žiaden obraz, predstavivosť upadla hlboko to pohlcujúcej čiernej diery v podvedomí. V pochmúrnej nálade a uzkostlivo zmätený si púšťam nový album EVOKEN – Atra Mors, do povedomia sa mi dostal vlastne z cela náhodne napriek tomu že dianie kapely a ich famózne monumentálnej precítenosti sledujem pozorne už dlhú dobu v tomto prípade ma mierne šokovalo že je vonku novinka. Prestal som teda riešiť svoju nepozornosť nad tým a nechávam do seba plynúť prvé tony úvodnej skladby, ktorá nesie názov albumu. Začínajúci ambientný rozbeh čo by len pripomínajúc hmlistú planinu s nárazmi severného vetra točiacého sa dookola a nemal určený smer z ľahka zaznejú tlmené bubnové prechody s chladným klavesovým podmazom rozoznievajúc do prázdnoty pustiny a v tom sa roztvorí burácajúca gitarová stena o podobe snáď len bortenia sa kovovej konštrukcie zmietajúcu korózia a tlak v súlade s kopákom tlkotu zdeseného srdca. A v tejto agónií fyzikálnych zákonov sa zakradne monštrózny growling Johna Paradisa v ňom hľadať dno je už beznádejné. Toľka charizmatická úroveň vyznenia jeho hlasu, desí a fascinuje zároveň. Skladba ma tak až do konca nesmierne rozorvanú atmosféru, snaží sa do nej zamotať samotný chaos a vytvára tak vír hltajúc aj to posledné čo sa snaží prežiť. Má to kolosálne následky až ostane tma a do nej vplynú uhladené klavesy, kdež to čo bolo je preč a spomienka blúdi priestorom, kde možno nájde svoje útočisko a to prináša záver s typicky rozťahanou melódiou čo je v skladateľskej precíznosti kapely značne poznateľný element, feeling je skrátka jasný. Ostavám napätý a usadený hlboko a vyčkávam na zaznenie pokračujúc v hľadaní nepoznaného, resp. strateného. “
Descent Into Chaotic Dream “ Než začnem s povznášajúcou charakterizáciou dalšej perly, práve táto skladba si o niečo neskôr u mňa našla formu kde som sa v spánku ponoril do svojho sveta, kde len máločo pochádza zo skutočného, je inak tvorený, inak naplnený. Vystihujúca už len začiatok ako plynule zneje a doznieva gitara do podoby čo by jaskyňa vyprávala svoj príbeh a mala zmysel to dať do vyznenia melódie. A tak sa rozplývajúc s krásne hypnoticky znejúcim vokálom, kdež to podoba bicích má štrukturálne svojou prechodovou technikou nádych skôr typický pre Post – experimentalistov NEUROSIS. No to sa po chvíľke tohto úniku zmení a jak tak plynie pozvoľné tempo, pri ktorom je duša unášaná dostane sa do opäť spomenutého víru, ktorý ale zmenil svoju štruktúru do rozmerov a krás samotnej kozmickej nebuli. Zaverečná minúta, dva..je hotovým epickým balzamom, vyjadrenia zrejme budú vždy v rozpore, to chce proste vnímať a u každého čo sa nechá unášať týmto skvostom to zanechá svoje. Jak som tak úplne myšlienkami mimo realitu, následuje dalšia inštrumentálna melancholická vyhrávka “ A Tenebrous Vision“, obsahom sa rozplýva smutné piano majúci svojím znením minimalistickú štruktúru aj keď myšlienkovo skôr o smutných pohľadoch a konca všetkých dní, ako v podobenstve “ Turínsky Kôň „. Cez tento krátky citlivý spletenec zmyslu bytia nasleduje ďalšia, v poradí štvrté unášanie.
„Grim Eloquence“ je takou najtypickejšou skladbou, začína troška otrepanejším dojmom starej funeralovej sorty aj keď je z toho cítiť zámer, čo je v poriadku…ale samozrejme v tom a to by neboli evoken neostanú a prenesú sa do prekvapivo, na moment meditatívnej formy kde syntetizátor vyzneje viac industriálne aj keď samozrejme vo všetkej česti funeralu, chladne. Túto sondu by som bral ako návrat ku koreňom, kebyže som v momente jak to prišlo čo som popravde nečakal, najdokonalejšie vyznenie záveru, hotový melodický a gitarový nárek, z ktorého som sa musel hlboko nadýchnuť. Jak som tak teda rozdychával začala dalšia perla v poradí a tá ma definitívne presvedčila o skladateľskom perfekcionizme.
„An Extrinsic Divide“ jednoznačne silná pohrebná záležitosť je smutočným obradom samým. Každý album Evoken v sebe nesie zásadne hymnu, a táto ňou je ak sú všetky skladby perlami funeral doomu, jedná je ta najviac. Ďalšie vyjadrenia táto balada nepotrebuje, tak ako sa praje úprimná sústrasť a ďalšie slová skrátka niesú. Ďalšia vsúvka podobne ako krátka „A Tenebrous Vision“ je „Requies Auterna“ kde si miesto troška prevezme akustické prevedenie a husle, je to ako sa stratiť vo svete čo začal od začiatku, hľadať sa na inom mieste.
„The Unechoing Dread“ predposledné hudobné citové dobrodrúžstvo mi pripomenulo časy albumu Quietus, patrične jeden z najlepších albumov vôbec… zovretý, skľúčený sediac a vstrebávať celú tu veľkoleposť, stratenosť v nájdení, nájdenosť v stratení medzitým sledujem čo sa deje okolo no nevedel som to nijako ani opísať hoc sa zrak upieral k oknu, záverečná “ Into Aphotic Devastation“ s dojemným plačom huslí v klávesovom podmaze a skrátka originálne a už samotne vystíhujúco definujúce silne efektívne nazvučené a doznievajúce gitary, stredne zahratý motív opäť v pokľudnom znení kde sa chod melódie upiera do viac vyprávajúcej polohy. Tieto diela sú vyslovene zhudobnené básne, smutné zmyselné, zamýšľajúce, úplná hudobná poézia a romantika už ako si ju kto vezme. Evoken naďalej potvrdzujú svoje majstrovstvo, kvality, ktoré im nikto nemôže vytknúť. Kam ma zaviedol posluch dalšieho silného materiálu…ostane vo mne a určite v každom, kto sa v tejto tajúplnej symfónií ponorí… Silná osobná záležitosť nemajúca vady pri vneme a vcítení sa do vyprávania. UMENIE.
Marcus: 9,5/10
