Recenzia – PENSÉES NOCTURNES – “ Nom d’une Pipe!“ (2013, Ladlo Productions)

PENSÉES NOCTURNES je hudobným dieťaťom francúzskeho fantasmagoristu vystupujúceho pod pseudonymom Vaerohn, ktorý  okrem vlastného projektu  pôsobí v ešte dvoch, pre väčšinu z vás zrejme neznámych, kapelách VALHÔLL a WAY TO END. Za relatívne krátke, päť ročné, obdobie fungovania tohto projektu sa nám monsieur Vaerohn už po štvrtý krát snaží predstaviť svoju víziu neoklasického, depresívneho black metalu. V prípade aktuálneho počinu  “Nom d’une Pipe!“ by som, ale prívlastok neoklasický, nahradil mne oveľa lepšie znejúcou škatuľkou – avantgarda. Aj keď práve tento pojem sa v súčasnosti stáva veľmi sprofanovaným, v tomto prípade ostáva zárukou originality a nových postupov. Už úvodná skladba Il a Mangé le Soleil vám napovie, že vychutnanie si tohto hudobného dielka bude z veľkej časti závisieť od vašej duševnej ne/vyrovnanosti a otvorenosti vašich hudobných rozhľadov. Čaká vás totiž výlet, ktorý vo vás nezanechá príjemné spomienky na raňajky v tráve, ale prevedie vás obludáriom tých najzvrátenejších predstáv. Ku podivu budete radi keď si tento trip budete môcť zopakovať znova a znova.  Celý album predstavuje jednu veľkú koláž tých najobskúrnejších hudobných tém, ktoré sú ale pospájané s takou majstrovskou dokonalosťou, že si niekedy ani nevšimnete, ako ste sa od výkladu s preparátmi zrazu ocitli v spustnutej záhrade, kde vám aspoň občasné svetlo prenikajúce cez koruny stromov pripomína, že vonku existuje aj krajší svet.  K black metalovej kostre sa tak pridáva neoklasika, jazz, kabaret a mnoho ďalších vplyvov. Veľký priestor dostávajú na albume okrem klasických metalových inštrumentov, hlavne akordeón, sláčikové a dychové nástroje. V neposlednom rade je potrebné vyzdvihnúť Vaerohnov hlasový prejav,  práve dramatickosť jeho vokálov dodáva celému albumu neopakovateľnú makabróznu atmosféru.  Od svojho debutu Vacuum, ktorého počúvanie je pre mňa doteraz labužníckym zážitkom, sa PENSÉES NOCTURNES posunuli do ešte nekonvenčnejších vôd, čo je v časoch “módnosti“ hudobnej stagnácie z môjho pohľadu veľké plus. Ostáva mi teda už len dodať: Len tak ďalej…

8/10 Martin Hatara

Autor: admin

Zdieľaj