Recenzia – PESTE NOIRE – Peste Noire La Mesnie Herlequin 2013
V poradí piaty album francúzskych dekadentov Peste Noire bol celkom očakávaný. Po menších problémoch s tlačením bookletov vychádza novinka jednoducho nazvaná „Peste Noire“ pod vydavateľstvom La Mesnie Herlequin ktorý má pod palcom hlava kapely Famine. Kto nepozná tvorbu tejto svojráznej kapely, treba povedať že od svojeho začiatku používa veľmi originálne nápady a postupy. Aj keď sa používa na nich škatuľka „black metal“, samotný Famine nazýva svoju hudbu dekadentným farmárskym punkom a nemilosrdne sa vysmieva všetkému a všetkým.
Pokúsim sa trocha priblížiť čo sa zrodilo v zatuchnutých pivniciach páchnucim lacným vínom, močom a zvratkami.
Na začiatok musím povedať, že zvuk je oveľa špinavší a surovejší ako na predchádzajúcom albume. Otváračka albumu „Le Retour de la Peste“ privíta poslucháča pokrivenou, groteskne znejúcou melódiou s klávesmi čo znejú ako z c-ečkové filmu a s veľmi diktátorsky znejúcimi samplami nejakého prejavu. Ako skladba jemne graduje, spustí sa harmonika a spúšta sa úpadkové, temné, kabaretné divadlo. A skladbou „Démonarque“ sa spúšťa hlavné dejstvo. Démonické chrchlanie do mikrofónu, klepačky ale aj neskutočný spevavý refrén s harmonikami, ženským spevom nasledovaný precítenou vybrkávačkou a hrou na hurdy gurdy (stredoveký nástroj). V pomalom tempe skladba aj končí. Následujúca skladba mi svojou atmosférou a postupmi evokuje debut kapely „La sanie des siecles…“ – melancholické gitary, precítené spevy a akustika. Celú atmosféru skladby podčiarkuje ženský spev a decentné použitie trúby. „Niquez vos Villes“ svojím začiatkom viac menej nadväzuje kde skončila predchádzajúca skladba. Ale tu už sa melanchólia začne lámať, prejde do zlovestnejších pasáži a – nežartujem -, na malú chvílu Famine rapuje. Celá skladba vyvrcholí do nasraného black/thrashu s kakofonickou trúbou a polámaným sólom. „Le Clebs Noir – De Pontgibaud“ je zase viac grotesknejšia chvíľka albumu. Pochmúrne béčkový sound klávesov, ozývajúce sa zlovestné tóny gitár a škrek duševne narušeného klauna. Osobne mi to prišlo ako pomyselné medzidejstvo. „Ode“ je takmer kompletne akustická skladba, ktorá sa rozbehne asi iba tak na minútu. Okrem akustickej gitary a narušeného spevu tu opäť zaznie stredoveký nástroj hurdy gurdy. Predposledná „La blonde“ je z polky skladby punk rock zo všetkým čo k tomu patrí. Príjemný melodický riff, chytlavý spavavý refrén a rockový rytmus. Viem si ju predstaviť hranú v rádiách ak by nevygradovala do pokrivenej black metalovej mlátičky. Záverečná „Moins Trente – Dégres celsius“ mi opäť evokuje debut kapely. A asi „najnormálnejšia“ z albumu ktorá znie tak ako znejú všetky uzatváracie na albumoch Peste Noire – smutne, rozlúčkovo. Tu nezaznejú žiadne grgy, trúby ani kakofónie.
Albumu názov sedí ako riť na šerbel. Má všetko čo kapela Peste Noire predstavovala a predstavuje. Black metal, odkazy na stredovek, punk/rock, groteskné nápady, choré spevy, (ne)tradičné nástroje, rôzne nálady a hlavne pestrosť. KPN by som prirovnal k Salvádorovi Dalímu – Vlastný, nezameniteľný štýl ktorá posúva hranice.Pritom sa snaží nasrať čo možno najviac ľudí, pobúriť a pohoršiť.
Pre mňa absolútna pecka.
P.S. Album určite nie je na jedno (prvé) počutie.
Pedro 10/10
