Recenzia – HAIL OF BULLETS – “ III: The Rommel Chronicles “ ( Metal Blade Records 2013 )

“ Pot a drina chránia krv “ ( Erwin Rommel ). Tento výstižny výrok vyjadril ešte za ťažkých čias druhej svetovej vojny, dnes už legendárny poľný maršál a jeden z najlepších nekonvenčných bojových taktikov, po ktorom sú dodnes jeho metódy známe v oblasti armády. História je silným čerpacím prameňom a inšpiráciou pre každého, kto sa horlivo ale aj laicky o potvrdené fakty zaujíma, vášnivo sleduje dokumentárne cykly a v podstate by bol najradšej svedkom, keby to mohol zažiť resp. pravý opak, radšej nikdy. V dnešnej dobe existuje spústa znalostí či už sú potvrdené ako fakty alebo podané na tej konšpiračnej úrovni, každopádne zvedavosť a záujem nepustí a tieto poznatky sa hrdo interpretujú do rôzných foriem umenia ako obrazy, film a to podstatné o čo sa tu jedná je hudba.

Verným príkladom, ako sa krásne dá do extrémnej muziky vtlačiť zmyselnosť udalostí, čo sú v historických análoch zapísané natrvalo, je holandská smrtiaca mašinéria hrdo a oddane nazývajúca sa HAIL OF BULLETS. Samozrejme mohol by som tu písať o ďalších mnohých iných, čo sa opájajú militarizmom ale v rámci vlastných možnosti je to skôr okrajový element využitia vojnovej tématiky do death metalu. Žezlo držia BOLT THROWER no ubehol už nejaký čas, čo sa títo veteráni zrejme nadobro odobrali do výslužby teda aspoň čo sa vydávania týka a bolo načase to predať ďalej. Legenda ostane legendou na svojom vydobytom vrchole, nápady sú však stále v pohybe a tak je nutné ich posúvať a využívať. No poďme ale späť k “ pozdravu striel “ a k ich veľmi prepracovanej tématike druhej svetovej vojny, ktorú podávajú vyložene profesorsky smrtiaco staroškolsky. Veľký rafinovaný a oddaný prístup týchto pánov je z cela jasný, pretože hrajú to čo je pre nich už život sám, hrajú čo im ide najlepšie a vyslovene tým spôsobujú rozochvenie vôd dnešnej death metalovej scény, kapiel je obrovská spústa a veľmi rýchlo sa v tom dá stratiť, prísť dnes s niečím originálnym je už prakticky bolehlavová záležitosť. Či už sú HOB originálny o tom niet pochyb, samozrejme je na to viac uhlov pohľadu no ak mám hovoriť za seba je to jednoznačne, pretože sa nedajú s nikým spliesť, štrukturálne je to samo o sebe starý poctivý death metal z najlepších čias podaný v dnešnej záplave rôzných zvukových krás a solidných produkcií ale to čo je ich silným atributom toho, že doslova svojím prejavom zatlču do zeme je efektivita, už čo to odohrané, skúsenosti a chuť hrať. Majú za sebou vydané dva vynikajúce koncepčné albumy a to prvotina „…Of Frost And War „(2008), pojednávajúca o udalostiach východného frontu, krutej ruskej zimy až po pád Berlína a druhá vydaná spomienka “ On Divine Winds“ (2010), sústreďujúca sa na útok Pearl Harbor a konflikty s Japonským cisárstvom. Všetko krásne zabalené v úžasne výpravnej štruktúre, že si až poslucháč tie udalosti vie v hlave predstaviť a ocitnúť sa nachvíľu na frontovej línií. Medzi dvomi albumami sa stihlo vydať ešte EP „Warsaw Rising „( 2009 ), ako poukázanie na ťažké časy Poľského národa a toho, koľko obetí to prinieslo. HOB všetky tieto pramene rozvíja do ťažkotonážnych gitarových polôh dua Paul Baayens ( ASPHYX, THANATOS) a Stephan Gebédi ( THANATOS, ex – LEGION a SECOND HELL ), presne vysekundovaných, famózne vydrivevovaných bicích Ed Warbyho ( GOREFEST, AYREON, 11TH HOUR), chladne a dusivo zúrivou basou Theo Van Eekelena ( GRAND SUPREME BLOOD COURT, ex – THANATOS a HOUWITSER), no a celá táto vygrádovaná, brutálna, ničím nezastaviteľná mašinéria vedená beštiálne chrčavým murmurom Martina Van Drunena (ASPHYX, BOLT THROWER, PESTILENCE, BUNKUR, COMECON). Vzdorovať sa nevyplatí, v tomto podaní ide o absolutne odrovnávaciu vec. Mojím zvykom je stále predtým než začnem rozoberať nový album kapely o nej dať aj trocha viac najavo ohľadom toho čo sú, čo si už odohrali a s čím prišli. Gesto, ktoré takým pánom zaručene patrí, pretože áno môžu a sú vzormi.

Neprešla moc dlhá doba od posledného spomenutého “ On Divine Winds “ a chlapi sa nám hlásia s dalším materiálom, tentokrát ešte dôraznejšie vygrádovaným názvom až do monumentálnej podoby: “ III: The Rommel Chronicles “. Ako som už v úvode začal a spomenul meno veľmi rešpektovaného poľného maršála a výrok čo vyslovil naozaj veľmi silno dáva súvis s tým aký nový album je. Čas ubehol a prekvapenie je na svete, už len preto že album vyšiel von v mesačnom predstihu, keďže bol pôvodne naplánovaný až koncom novembra, písalo sa o tom, bolo mi to už známe až kým sa neobjavil teaser trailer a v ňom udrelo dvojčíslie 25 a mesiac október, nepochybne veľmi príjemný šok a ešte ani nestihol utíchnuť a von bola prvá skladba z pripravovanej novinky “ Pour le Mérite „. A tak mi bolo sakramentský jasné že je sa načo tešiť, dojem a môj vytvorený názor, že HOB proste nikdy nesklamú sa mi len utvrdil do absolutného presvedčenia. Netrpezlivosť pánovala pár týždňov no našťastie to utieklo ako som chcel a album je k dispozícií a začína sa predávať, divízia už pilne derie turné na podporu novinky. A tak s roztraseným nádychom som kliknutím mišou spustil na winampe „play“. Ako koncept bola na album opäť starostlivo zvolená veľka a významna téma druhej svetovej a ten veľký význam tomu nedávajú frontové línie a boje ale osoba čo sa pod úspech a doslova taktické kúzla výrazne podpísala a to Erwin Rommel, čo si pre svoju húževnatosť a rešpekt v oblasti bojov vyslúžil prezývku „púštna líška“. Nuž pusťme sa ale do formulovania skladieb, celý koncept začína stopou „Swoop Of The Falcon“, mierne z ticha počuť len jak sa púšťou víry piesok po nekonečnej pláni dún, v echu zazneje hymnický podaná zvuková frezka na počesť vyrobeného leteckého motora „Falcon“, hymnus stíchne a s celej sily sa nám vyvalí masa natlakovaných gitár s rytmicky prepleteným riffom, kopákovou paľbou, burácajúcou basou čo by aj úder hromu sa tomu radšej vzdialil, rozbehnutie hneď s čista jasna rozruší tektonické dosky Van Drunenov desivý chraplák, ktorý zo seba chrlí až je to neuveriteľné v jakej intenzite ten chlapík stále vie prejaviť. Takže začalo to pekne z ostra, riadná šupa medzi oči, song je nabrútalnený až to ide repromembrány dotrhať, čo svedči jak je to zvukovo ešte väčší masaker ako predtým. S rešpektom zvieram päsť, musím udrieť po stole a nahlas si povedať, kurva toto som potreboval počuť! Nasledujúca už spomenutá ako prvý song čo sa von ocítol ešte pred vydaním “ Pour le Mérite “ nezastaviteľne ženie ku predu, štrukturálne hlboké vyznenie pojednávajúce o vyznamenaní za udržanie síl a víťazstvo proti presile buší nepríčetne na sluch, derie čo sa dá, potom krásne strednetempovo ubije a následne vymrští do krás výpravnej melódie, ako hrdé víťazstvo a návrat z boja. Veľmi energicky poňatá stopa, svedčí to o oddanosti. S akým zápalom spaľuje a uvolňuje energiu, tak nasledújúci „DG-7″ to pohltí gigantickou úvodnou ťažkopádnosťou tu už fakt nemilosrdne, radšej uznať porážku. To s čím HOB pracujú doslova na profi úrovni je tlak. Absolútna zadupávačka, nekompromisná tak jak celkový smer kde sa uberajú. “ To The Last Breath Of Man“, troška predsa len povolí ten nános brutality do pozvolnejšieho rýchlejšieho tempa však zatočí do tradičnej old school jazdy ako sa patrí, pripomenie aj gesto nevzdávať sa a nedať sa zraziť na kolená, charakter má povzbudivý no stále nabrúseny. Piatá nesúca skratku „DAK“, čo vlastne znamená “ Deutsches Afrikacorps “ je militaristickým kopancom s pochodovou rytmikou, kde to až núti sa postaviť a pochodovať. Do polovice je vyhoblovaná akoby priprava na útok, zato v tej druhej sa rozbehne do totálneho bojového nasadenia, kvílenia strún, zmasakrovania toho zbytku, nebrať žiadných zajatcov. “ The Desert Fox “ vypráva už o spomenutej prezývke poľného maršála, a fakt ako výprava aj funguje. Veľka radosť počúvať ako stále vedia skomponovať nápady tak, že to zneje aj na sto posluchov neodolateľne. “ Tobruk “ sa vylieva o názve mesta v severovýchodnej časti Lýbie, kde bojovali aj československé jednotky, dáva najavo akýsi frontálny feeling kde to je proste o sekunde osudovej chyby, veľmi solidný bubnový Warbyho náklep v krásnom válivom doprovode oboch gitár v pekne vyznenej melodickej štruktúre a náhlym besným výpadom kde už to doplní Martin Van Drunen svojím jedinečným frázovaním a znalosťou dať si záležať na procese tvorby textov. Album nedá vydýchnúť, je tak napresovaný kvalitou a energiou, že sa to v kľude držať nedá, jak aj o tom svedčí ďalšia “ Farewell to Afrika “ krátka skladbička, no nebezpečne nakopnutá až sa trošička začiatkom vzdiali a pripomenie náhlivostné štruktúry NAPALM DEATH. Pomaly sa blížime k záveru a predposlednej “ The Final Front „, rýchla úderka s brutálne vydistorciovaným gitarovým masakrom, obhrublým, spoľahlivo devastujúcim. Mega náser nemajúc slabinu spôsobujúci trasenie v kolenách. Dostávame sa na záver výpravy a to epickým zakončením podobne ako na albume…“ Of Frost And War “ songou “ Berlin „, na Rommelových kronikách je to pojednávajúca ťažkopádna balada “ Death Of A Field Marshal „, epický začiatok striedajúc poriadne nahustené, stredné ubíjajúce tempo až je proste jasné, že sa jedná o donutenie vziať si život ako aj Rommel učinil. Po zaznení záverečnej mélodie doznejúcej gitary do stratena ostávam jak ošľahaný tvrdým bojom, album ma takú silu, že to cítiť ako sa atmosféra frontového prachu, pochodu, piesku vrýva hlboko pod kožu a vedomie. Stvoriť aj po toľkých rokoch hrania takýto neúprosný masaker stojí veľa síl. Moje očakávania sú splnené do poslednej skladby a ani jedná nestagnuje, unikátne kompaktný súdržný koncepčný celok zapadajúci do seba. Veľka vďaka za ďalší poriadný kvalitný album od úžasne zohratej kapely, ktorá proste vie s čím stále prísť, zaujať, uspokojiť a tak budovať neoblomný rešpekt. „ To live as a hero, one must survive, in a hail of bullets, worn out but alive! „

Recenzia: Marcus 

Hodnotenie: 10/10

1.Swoop Of The Falcon
2.Pour Le Mérite
3.DG-7
4.To The Last Breath Of Man
5.DAK
6.The Desert Fox
7.Tobruk
8.Farewell To Africa
9.The Final Front
10.The Death Of A Field Marschal

 

 

 

Autor: admin

Zdieľaj