Recenzia – APPEARANCE OF NOTHING – „A New Beginning“ (Power Prog, 2014)
feb26

Recenzia – APPEARANCE OF NOTHING – „A New Beginning“ (Power Prog, 2014)

Zverejnené v feb 26, 2014

Túto kapelu som premiérovo zaregistroval nejaké tie 3 roky dozadu, keď ma úplne nadchla ich tretia štúdiovka All Gods are Gone, kritikou veľmi pozitívne prijatá nahrávka, mixujúca progresívne prvky SYMPHONY X so svižným európskym power metalom a dokonca aj death metalom a jemným nádychom doomu, čomu napomohli aj skvelé hosťovačky Dana Swanö (ex-EDGE OF SANITY) a Devona Gravesa (PSYCHOTIC WALTZ). Takú „The Call Of Eve“ si púšťam dodnes s nadšením, nikdy by som nepovedal, že ma zaujme song s elektro rytmom v úvode. Títo šikovní Švajčiari sa vracajú po štyroch rokoch so svojim podľa názvu Novým začiatkom, nevidím ale žiaden dôvod, prečo by na svojom prejave mali niečo meniť. Tentokrát ale oproti poslednému spomínanému albumu o dosť ubrali z plynu, nechali viac vyniknúť hutnosť riffov a hitovosť sa dostaví až neskôr, čo chalanom aj celkom kvitujem, nakoľko sa k počúvaniu tejto dosky potom ešte mnohokrát rád navrátim. Mastermind APPEARANCE OF NOTHING, Marc Petralito (klávesy) skomponoval majestátnu kolekciu siedmich piesní na ploche 57 minút, z ktorej najviac vyčnievajú najdlhšie progresívne veci „The Seer“, „Echoes“ a titulná „A New Beginning“, kde sa miešajú rôzne štýly a nechýbajú pompéznosť s tradičnou gradáciou. Klipovka „Chains Of History“ má najväčšie predpoklady na hit celku, vyznávačov brutálnejších štýlov poteší growling v „Without A Reason“ a „Forsaken“. Dvaja hlavní vokalisti, Patrick Gerber (gitara) a Omar Cuna (basgitara), vlastnia hlasivky akurátne pasujúce do hudby, vedia presne kedy zjemniť a naopak pritvrdiť. Suma sumárum, pre fanúšikov rocku a metalu, ktorí si radi zmlsnú na lahôdke, do ktorej sú vmiešané prvky YES, JETHRO TULL a GENESIS, okorenené tvrdosťou NEVERMORE a THRESHOLD, je A New Beginning vítaným nosičom v ich zbierke, u mňa však viac zabodoval priamočiarejší predchodca – ten nekompromisne odporúčam vrelejšie. Hodnotenie: 7,5/10 Recenzia:...

Čítaj ďalej
Recenzia – PRIMAL FEAR – “Delivering The Black” (Frontiers Records, 2014)
feb26

Recenzia – PRIMAL FEAR – “Delivering The Black” (Frontiers Records, 2014)

Zverejnené v feb 26, 2014

Germáni si s heavy metalom vždy veľmi dobre rozumeli. Od 80. rokov nám ich najvytrvalejší okovanci servírujú niekedy poslabšie, inokedy ale zas naozaj výborné albumy. Nemôžem nespomenúť mojich miláčikov RAGE, od tých milujem úplne všetko, čo vytvorili. V prípade kapely, ktorú práve recenzujem, sa ale jedná o nevyvrátiteľný klenot hlavne od chvíle, kedy ich fénix nápadov po slabšom období v úvode storočia povstal na albume Devil´s Ground (2004) a od nasledujúceho Seven Seals (2005) už svoju životaschopnosť potvrdzovali iba excelentne. Na tento rok si pre nás pripravili nový album nazvaný Delivering The Black a aj keď mi jeho prvé vypočutie napriek skvelému zvuku a výkonom prišlo málinko rutinné, po tých ďalších už musím len pridávať body a užívať si parádne našlapaný hevík, akým sme u PRIMAL FEAR už dlho hýčkaní. Fistula Ralfa Scheepersa je vo svojom ranku neprekonateľná, taký hlas sa môže rovnať len zaslúžilým Bohom metalového Olympu a vôbec sa nedivím, že bol kedysi horúcim adeptom na post speváka na konkurze JUDAS PRIEST. Spolu so svojimi dvoma kumpánmi, resp. výhradnými autormi, basgitaristom Matom Sinnerom a gitaristom Magnusom Karlsssonom, dostávajú lačných headbangers do varu od začiatku do konca albumu, hymna strieda hymnu a poslucháča to všetko pohlcuje. Medzi najväčšie pecky radím určite už úvodnú „King For A Day“, atmosferickú skladbu s najdlhšou stopážou „One Night In December“… Ach, prečo vlastne spomínam skladby, keď album ako celok pôsobí tak celistvo, až to pôsobí ako jedna päťdesiaťminútová jazda bez výdychu? No, možno sa tu nájde jedna jediná výnimka v podobe krehkej balady „Born With A Broken Heart“, tú ale vzápätí strieda speedová rezačka „Inseminoid“ a eufória je rázom späť. Škoda, že som nemal možnosť zastihnúť kapelu v Colosseu na ich košickej zástavke v rámci turné, a to práve teraz v rozpoložení, kedy som sa na nich opäť namotal. Čo sa týka Delivering The Black, melodici by jednoznačne nemali váhať a album si zaobstarať. Chlapíci vám totiž doručili temnotu, ktorá ulahodí vášmu uchu a napumpuje krv do žíl! Hodnotenie: 9/10 Recenzia:...

Čítaj ďalej
Recenzia – MIDNIGHT SCREAM – Flammarion (2014)
feb25

Recenzia – MIDNIGHT SCREAM – Flammarion (2014)

Zverejnené v feb 25, 2014

Ak súhlasíte s mojim názorom, že slovenská metalová scéna potrebuje svojich hrdinov aj v melodickejšej a prístupnejšej odnoži než je tá, ktorá žne v našej krajine úspechy hlavne svojimi odsypávajúcími smrtonosnými nakladačkami, tak neváhajte a čítajte ďalej. Vec sa má tak, že oproti našim českým bratom máme práve v tomto štýlovom rozmedzí už viac než dve desaťročia priepastné manko, čo sa týka počtu vzniknutých kapiel a kreativity bez vyhorenia. Situáciu v posledných rokoch našťastie hrdo zachraňujú napríklad moji dobrí priatelia z rožňavských RENAISSENSE, košickí RAVENCLAW a taktiež aj MIDNIGHT SCREAM, ktorí práve vypustili do sveta horúcu novinku Flammarion. Toto sympatické zoskupenie z Veľkého Krtíša som mal zatiaľ tú česť vidieť dvakrát naživo, nedávno v košickom Riders Pube na vydarenej vianočnej akcii a pár rokov dozadu na naopak tragicky nepodarenej after párty po JUDAS PRIEST v Bratislave, kde zúčastnené kapely hrali pre cca. 20 ľudí, z ktorých takmer polovica vlastne ani nevnímala hudbu vďaka nadmernému požitiu alkoholických nápojov. Ich power / thrash metal ma ale napriek tomu už vtedy dostatočne zaujal, moja smola však je, že k žiadnemu z ich albumov som sa doposiaľ nedostal. Flammarion zaujme už vizuálne na prvý pohľad šikovne spracovaným digipakovým obalom s pekným dizajnom. Čo ma ale dosť zarazilo, bola absencia textov v booklete. Tie sú poslucháčom ponúknuté netypicky v multimediálnej sekcii CD. K ich skúmaniu som sa však zatiaľ nedostal, tak snáď to ešte v budúcnosti napravím. Chalani sa zhliadli v americkom poňatí power metalu, takže sa môžete pripraviť na thrashovo krkolomné sypačky, ale aj notnú dávku európskej melodiky. Ak mám osobne ich kompozície k niečomu prirovnať, tak určite musím spomenúť ICED EARTH, sólovky Roba Halforda a nemeckých BRAINSTORM. Tých je doslova cítiť v tretej piesni „Fire That Doesn´t Burn“, kde si spevák Jaro strihne aj kvalitne našponované výšky v intenzite Rippera Owensa a musím uznať, že sa to fakt dobre počúva. Nápaditosť a radosť z hry je všadeprítomná, gitary sa zarezávajú pod kožu a tlačí sa na pílu tak ako sa očakáva. Poteší temnejšia zahustená vec „Portrait of Tyranny“, prekvapí (podľa mojich informácií) prvá po slovensky naspievaná „Sám“ a na epickú nôtu vás naladí titulná skladba s maidenovskou basou v jej polovici. Trošku nevýrazne na mňa ale pôsobia posledná „The Otherside“ a koncepčne nezapadajúca „Pirate´s Dream“, aj keď tá má na druhú stranu hymnický refrén ako stvorený pre rozospievanie publika na koncertoch a určite si nájde svojich priaznivcov. Na koniec poprosím už len viac takýchto kapiel a albumov na našej domácej scéne, moju nádej v lepšie zajtrajšky sily a melódie totiž zapálil práve Flammarion od MIDNIGHT SCREAM a pevne verím, že najbližšie to pôjde ešte lepšie. Hodnotenie: 6/10 Recenzia:...

Čítaj ďalej
Recenzia – BENIGHTED – „Carnivore Sublime“ (Season Of Mist, 2014)
feb25

Recenzia – BENIGHTED – „Carnivore Sublime“ (Season Of Mist, 2014)

Zverejnené v feb 25, 2014

Asi so mnou drancuje istá zaostalosť, resp. som „zaostalý“ (Benighted) vzhľadom k tomu ako to Frantíkovia robia, že nech si už do parády vezmu hocakú odnož muziky, je vyčnievajúca z obrovského radu zástupov hudobnej dimenzie. San-Etiennsky samozvaní zaostalci, oneskorenci alebo už ako sa význam slova berie, ma významov v skutku dosť, ktoré ale visia na tom jednom, ohľadom psychickej poruchy vedomia dali dokopy v roku 1998, aj keď ich prvá prehliadka nepríčetnosti zadrancovala o dva roky neskôr samozvaným debutom. Z patológie na psychiatriu, aj tak by sa dala brať textová smernica, čo nasvedčuje, že vďaka skalpelu cez torazín je textová zložka zmysluplnejšia, než ktorou sa opájajú zrejme podzemnejšie hnutia celého vyšinutého komplexu tam niekde v žumpe plnej fekálií. Architektúra tohto psychokaštieľa chátra, no v jeho útrobách sa vždy dejú zaujímavé, chorobné divadielka. Šesť predstavení Benighted svojím pacientom predviedli, nechali ich trocha vstrebať mentálny nápor a rozhodli sa terorizovať ďalšou novou psychochoreografiou aj s trochou krvi nazvanou „Carnivore Sublime“. Do tohto rajského kaštieľa bol prijatý nový pacient v podobe nevinne vyzerajúcej tehotnej žienky s evidentne nejakou formou depresie, čo po pôrode potomka viedlo ku krvavej flakote po izbe, s úsmevným prihliadaním sa okolo a v náruči držiac radšej bábiku v podobe batoľaťa. Tak nejako bola do novej hry Benighted spísana správa stavu, ktorý sa snažia rozpitvať. Nová zábavka je vzájomne prepojená do jedenástich bodov a naservírovaná v tradičnom surovom podaní, kde to vyšinutí kamoši nasekali na predošlom výkone „Asylum Cave“. Schizofrenické tempá vedené až do uzavretia na samotke, pľuvanie, chrčanie…prebudzajúca sa dementná agresia až do rozkúsania miestnosti veľkosti 2×2 vyčalúnenej bielou mäkkou box výplňou. Ale nejakú tu kulisu proste treba, aby sa mohlo zakotviť na zaujímavom prípade. Ten je však podávany dosť priamočiaro agresívne, čo svedčí, že všetko je jasné a v podstate sa prípad uzavrie klasicky rutinne. Netreba sa ale samozrejme nechať uniesť navonok. Podstatné je to, že nový prípad stále spoľahlivo pobaví, aj keď stavia na osvedčenosti a starej dobrej povesti psychohrátok. Zaujímavé odseky správy sú rozhodne „Noise“, „Slaughter/ Suicide“, „Spit“, „Jekyll“, „Collection Of Dead Portraits“, „Carnivore Sublime“ a bonusovka v skutku netradične prekvapivom no zakonite zábavnom covery od nemeckých továrnikov Rammstein – „Du Riechst So Gut“. Tento vypožičaný odsek ale do kontextu výborne zapadá svojím úchylným podaním. Týmto to ale nekončí, správička bola spracovaná taktiež v de luxe edition a pribudli ešte dve covery od Machine Head – „Old“ a Aborted – „Meticulous Invagination“, štyri ich vlastné hrátky v živom zvuku a dve demo verzie „Spit a „Collection Of Dead Portraits“. Pacienti si rozhodne zatancujú a potom si tá psychofamília zrejme pôjde navzájom po krku. Ja som sa teda opät skvelo pobavil a snáď ma to ani baviť neprestane, čo...

Čítaj ďalej
Recenzia – CYNIC – „Kindly Bent To Free Us“ (Season Of Mist, 2014)
feb24

Recenzia – CYNIC – „Kindly Bent To Free Us“ (Season Of Mist, 2014)

Zverejnené v feb 24, 2014

Môže vôbec niekto nemať rád CYNIC? Teda určite by sme našli mnoho ľudí, ktorým ich hudba nehovorí nič, ale len veľmi ťažko sa môžeme stretnúť s otvorenou nenávisťou voči Masvidalovi a spol. Hejteri a tí, čo „iba závidia“ alebo poprípade „nikdy nič nedokázali“ sa vždy vyhýbali týmto mimozemským američanom z mnohých dôvodov, veď CYNIC v konečnom dôsledku nevypredávajú štadióny, nemajú silné reči a 13 ročná pauza medzi prvým a druhým albumom naznačuje, že aj ten úspech sa nedostavil zo dňa na deň. CYNIC sú proste pacifisti, ktorý majú radi hudbu a ich význam sa prejavil až oveľa neskôr. Nový album možno nerezonoval médiami ako comeback-ová druhotina „Traced In Air“ avšak už prvé ukážky s novinky navodili takmer svetový mier a zvýšený výskyt únavy zápästia medzi fanúšikmi. A tak sa v podstate z neočakávanej záležitosti stala záležitosť vysoko diskutovaná a s vysokým stupňom očakávaní. A počkať sa veru oplatilo, odvážim sa totiž povedať, že „Kindly Bent To Free Us“ môžeme smelo zaradiť medzi tie vynikajúce albumy, ktoré vyšli pod hlavičkou CYNIC. Oproti tým priemerným alebo vyslovene zlým albumom je teda ich bilancia 3:0, pekné skóre. Oproti „Traced In Air“, kde kapela v podstate nahrala skladby veľmi silno nadväzujúce na kultový debut „Focus“ a samozrejme ich zaobalila do moderného zvukového kabátu, na „Kindly Bent To Free Us“ sa CYNIC predvádza s úžasnými skladbami, ktoré sú síce do morku kostí nasiaknuté typickým štýlom hrania hudobníkov ako aj ich štýlom skladania, avšak od posledného albumu sa tieto ich schopnosti počuteľne ešte zlepšili (čo iba potvrdzuje staré známe „vždy sa je čo učiť“). Album je dokonca aj na pomery CYNIC znova krokom vpred, najmä čo sa týka práce so zvukom a s aranžmámi, skladby si však ponechávajú takmer až popovú ľahkosť a aj napriek obrovskému množstva vecí, ktoré sa v nich dejú sú až prekvapivo stráviteľné. Kapela už definitívne vypustila growly zo svojho repertoáru, čo na škodu určite nie je, lebo pravdepodobne by zneli viac ako niečo pridané do hudby z povinnosti ako niečo, čo dopĺňa samotnú hudbu. „Kindly Bent To Free Us“ taktiež nielen že nemá slabej skladby v sebe, ani len jedna pasáž, tón sa nedá považovať za slabý alebo „od veci“. Rovnako by som nevedel vypichnúť najsilnejšiu skladbu, všetky sú si rovné, aj keď možno takú „Moon Heart Sun Head“ by som mohol označiť ako svoju srdcovku. Masvidal posunul svoje vokály znova do ďaľšej dimenzie a tú kreativitu by mu mohli závidieť mnohí, takto chytlavé refrény nemajú ani niektoré kapely, ktoré sa o tie chytlavé refrény aj reálne snažia. Od ambietne pôsobiacich plôch (Endlessly Bountifull) až po krásne progy riffy („True Hallucination Speak“, „Gitanjali“) nás Cynic vedú aj pomocou znova výborných a výrazných textov či originálnych a prekrásnych melódií do nepreskúmaných častí vesmíru a ja jednoducho žasnem. Traja výborný hudobníci prišli takmer s dokonalým materiálom, kde ich schopnosti znova splynuli...

Čítaj ďalej