Recenzia – VANGOUGH – „Between the Madness“ (Dissonance Rising Publishing, 2013)
Zbaviť sa nálepky plagiátorov úspešnejšej kapely musí byť veľmi nepríjemnou záležitosťou, o to viac je potešujúci fakt, že oklahomské trio s výstižne umeleckým názvom Vangough výrazne prekročilo svoj tieň a svojim tretím albumom servíruje temný, priam až strašidelný album, ktorý sa predchodcom podobá ozaj už len minimalisticky, takže už aj neustále porovnávanie so švédskou progresívnou veličinou Pain of Salvation stráca svoj zmysel, čo určite teší hlavného skladateľa a speváka Claya Withrowa. Ten sa podobne ako Daniel Gildenlöw vyžíva v náročných konceptoch, kde sa nazerá do hlbín ľudskej psychiky, narozdiel od svojho kolegu ale nevyjadruje emócie príbehovou štruktúrou, všetko sa tu totiž točí okolo atmosféry (naviac hudobne podporenej výraznými orchestrálnymi prvkami) a z jeho vokálneho galapredstavenia mnohokrát naskakujú zimomriavky, hlavne keď drsne pritlačí na pílu. Takisto musím pochváliť aj výkon nového bubeníka Kylea Hawsa, virtuózneho poháňača celej tejto šialenej jazdy, nemajúceho strach ani z thrashových pasáži a naopak doslova jazzových fintičiek, ktorému v rytmickom súznení sekunduje basák známy už z predošlého „zajačieho“ Kingdom of Ruin, Jeren Martin.
Apropo, ak som už spomenul počin z roku 2011, rád by som podotkol, že aj keď som si ten album neskutočne zamiloval a poznám snáď všetky jeho zákutia, Between the Madness ma ohúrilo ešte viac, samozrejme v tom pozitívnom zmysle. Priam rozprávková atmosféra je pre tentokrát minulosťou, úvodná „Afterfall“ vás o tom presvedčí už svojimi úvodnými tónmi. Z ďalších skladieb je určite nutné vyzdvihnúť maximálne vypätú „Seperation“, na ktorú by sa mal čoskoro vydať aj videoklip, „Vaudeville Nation“ v rámci možností s asi najhitovejším refrénom, no a nesmiem zabudnúť na čarokrásnu „O Sister“, v slohách evokujúcu pasáže z piesne „Silent Lucidity“ od Queensrÿche, napriek tomu vás ale táto vec dokáže pohltiť a chytiť za srdce. Určite jedna z najveľkolepejších skladieb, akú v novodobom progu za posledné roky vznikla!
Album ako taký je vlastne rozdelený inštrumentálnym introm na dve polovice, ako som si už všimol, tá prvá je osobnejšia a doslova nervná, zatiaľ čo tá druhá v textoch kritizuje konzumnú americkú spoločnosť, podobne ako to bolo na kontroverznom Scarsick od spomínaných PoS. Áno, opäť ich musím spomenúť, v samotnom závere albumu možno aj pochopíte prečo. Taktiež hiphopové prvky v „Useless“ sú príjemným osviežením po fantasticky desivej medzihre „Thy Flesh Consumed“ s ťažkotonážnymi riffmi, vypadnutej akoby zo soundtrackov k hre Silent Hill.
Viac už asi nie je potreba dodávať, nový Vangough očakávane prekvapil, nezachytil som vlastne ani nič, čo by mi na Between the Madness prekážalo – snáď asi len tá dĺžka, ak vlastníte digipackovú verziu. Každopádne grandiózny progresívny materiál!
Hodnotenie: 9,5/10
Recenzia: Smeťo
