Devin Townsend, všestranný umelec, nezastaviteľný workoholik, showman a zabávač. Toľko prívlastkov by sa tejto osobnosti dalo prideliť. Začínal v dnes kultovej formácii STRAPPING YOUNG LAD, ktorá využívala postupy death/thrash metalu s industriálnou pachuťou. Už tu šlo o veľmi jedinečnú a svojsky podanú hudbu. Práve Devin bol ťahúňom a zároveň experimentátorom. To mu však nestačilo a už pod svojím menom začal vydávať aj sólovky, ktoré viac tiahli k jemnejšiemu, no zároveň veľmi osobitnému prístupu. Čas sa pohol, STRAPPING YOUNG LAD je už minulosť, na ktorú sa až na pár výnimočných situácii aj zabúda (hudobne), ale sólovky mu naďalej pribúdajú v pravidelných intervaloch. Najbližšia zastávka v Bratislave má byť hlavne o nich. Setlist poskladal naprieč všetkými albumami s dôrazom na najväčšie hity. Kto by si nechal ujsť takúto príležitosť? Asi nikto, kto sa s ním už zoznámil. Ani na predkapelách nešetril a zobral si nadmieru zaujímavé spolky. Djentových, nebojím sa povedať, hlavných ťahúňov PERIPHERY. Ich natlakovaný „groove“ djent je plný atmosférických vyhrávok, podmanivých pasáží, ale aj matematických zložitých konštrukcií. Jedinou vecou, ktorá sa nemá rada s mojimi ušami, je spev. Teenagersky podfarbený, vlezlý a odpudivý. Celkovo mi to príde, ako keby sa MESHUGGAH rozhodli preraziť v komerčných rádiách. Veľmi ma zaujímalo, či podobný efekt bude na mňa mať aj živé vystúpenie. Nóri SHINING sa na albume „Blackjazz“ predviedli svojským mixom black metalu, jazzu a elektroniky, ktorý siahal až do maximálneho šialenstva. Ich koncert na brutali ma veľmi neoslovil, keďže prevládali hlavne nové veci, ktoré mi prídu už uhladenejšie. Každopádne v klube si to žiadalo nápravu. O aké zážitky som teda bohatší?
Ako býva zvykom pri koncertoch organizovaných OBSCURE Promotion, koncert začal na minútu presne. Nóri SHINING oblečení v čiernych košielkach sa hneď chopili nástrojov a začali svoju šialenú a nespútanú show. Úvod patril otváračke „The Madness and the Damage Done“ z Blackjazz. Pravá neuchopiteľná pomätenosť začala. Hlava sa mi triasla v psychedelických návaloch tónov, ktoré nevedno pochopiť. Treba ich zažiť! Hlavný psychomaliar časom zobral do ruky aj saxofón, ktorý pridával len grády tejto šialenosti, až som nevedel, kde mi hlava stojí. Najväčšia nepríčetnosť, ktorá ma definitívne poslala do iných sfér, prišla s inštrumentálnou „HELTER SKELTER“. Neuveriteľne dravá, inými dimenziami prepojená a psychedelickou pachuťou okorenená jazda, ktorá ma dostala na kolená. Toto som fakt nečakal. Oproti brutalu o pár levelov vyššie. Tomu sa vraví rýdze hudobné šialenstvo!
Krátka pauza na vydýchnutie a presne podľa harmonogramu pokračujeme. Na pódium prichádzajú traja gitaristi (nie sú to IRON MAIDEN), ale partia okolo Mishu Mansoora. Ako otvárak si PERIPHERY zvolili drvivú „Icarus Lives!“, ktorá hneď strháva svojou gradáciou. Ako náhle sa mikrofónu chopí Spencer Sotelo, napínam uši. Z technického hľadiska je to celkom v poriadku, ale tie sladké „refrénové“ vokály ťažko predýchavam. Prečo si vlastne takto vyspelá a technicky zdatná kapela dovolí mať až mainstreamovo-teenagerský spev, nepochopím. Do komerčných rádií sa i tak neodstanú, mladých síce prilákajú (nejakí poskakujúci ľudia v dlhých tielkach a ofinkách sa našli), ale s normálnym a dospelým hlasom, si myslím, by vynikli oveľa viac. Navyše spevák predvádzal rôzne pohyby, vďaka ktorým si vyslúžili nálepku „djentstreet boys“. Inak koncert prebiehal vo veľmi zdatnom a masívnom duchu.
Už počas pauzy nám Devin nedal pokoj z nainštalovaných obrazoviek (počas koncertu rôzne projekcie). Filmové klasiky či rôzne vtipné obrázky v jeho prevedení vyzneli šialene (nič nové). Teda jeho zmraštená hlava obzvlášť zaujala pri Alien-ovi. Potom sa slova ujal Ziltoid, ktorý nám čo-to porozprával, pokiaľ nedošiel jeho tvorca. Devin nám zakýval a hneď spustil svoj set. „Truth“ z Infinity otvorila plejádu jeho sólovej tvorby. Hit striedal hit, všetko zahraté precízne, vtipne naladené „pauzy“ medzi pesničkami (podanie smädnému fanúšikovi fľašu vody zo stojanu). Počas setu sa posťažoval, že mu dnes hlasivky neslúžia. Pravdupovediac, keby mi to nepovedal, tak by som si to nevšimol. Neviem si predstaviť, ako mu to musí spievať, keď je 100% fit, keď už takto mi to prišlo priam dokonalé. Pri „Lucky Animals“ z Epicloud povzbudzuje ľudí, aby vytvorili „jazzhands“ (ide o trasenie rúk pri refréne). Orchester rúk sa podmanil svojmu pánovi a svoj ručný koncert kmital podľa taktov dirigenta. Pred „prídavkami“, ktoré vlastne ani neboli prídavky, nám Devin vyznal lásku a oddanosť k hudbe, poznamenal, že na „klišéovité“ volanie kapely späť nedôjde a rovno spustil komornú verziu „Ih-Ah!“. Anneke kúsok chýbala, trošku sa zredukovala aj stopáž. Záver však patril delovke „Kingdom“, ktorá to zaklincovala do úplnej eufórie. Nezabudol sa nám poďakovať, popoddával ruky a bolo po jednom z najlepších zážitkov, aké som zažil v MMC.
Na účasť majster Devin nemohol povedať zlé slovo, dlho som nevidel takto plnú sálu. Zvuk od prvej kapely až po poslednú šlapal na plné obrátky (možno bol kopák trochu hlasnejší). Proste jedna z najvydarenejších akcií v mojom živote a rozhodne najlepšia tohto roku. Zvyšok roka budú mať kapely čo robiť, aby prekonali tento zážitok. Rozhodne sa veľmi teším!
Fotky: Igor „Tajgor“ Gemerský
