Premýšľali ste už niekedy nad tým, že vaše deti už nebudú mať možnosť pozrieť si legendy nášho obľúbeného kovu? Mňa to z času na čas napadá a vyvoláva to vo mne ďalšie otázky. Kto bude headlinerom festivalov o 20/30 rokov? Budú ešte metalové koncerty? Dokáže nejaká kapela nahradiť legendy ako BLACK SABBATH, IRON MAIDEN či JUDAS PRIEST? Každopádne to budú mať ťažké. JUDAS PRIEST sa veľkým písmom zapísala do kroník metalu a stále má čo ponúknuť, ba čo viac, novým albumom „Redeemer of Souls“ sa mi zdá, že chytili druhý dych. Krásne nariffovaná jazda plná silných melódii a kvalitného spevu. Pieseň „Battle Cry“ by sa kľudne mohla stať ich novou hymnou (škoda, že ju nehrajú). Na jún si prichystali európske turné, pre nás s najbližšom zastávkou v Ostrave. Keď som bol na nich v Bratislave pred troma rokmi, tak Rob zvládal, aj keď s problémami, odspievať koncert na slušnej úrovni. Nový album síce naspieval na jednotku, mohla to byť však štúdiová mágia, alebo fakt chytil druhý dych? Ostrava sa tak pre mňa stala veľkým lákadlom. Navyše už nevieme, ako dlho to ešte bude zvládať vzhľadom na jeho veku (63rokov). Srdce z kovu už nosím nejaký ten rok, nastal čas na jeho poriadne zabúchanie!
Keďže sme šli autom, tak ma hneď milo prekvapili ľudové ceny parkovného (50kč=cca. 2€) a plno miesta s veľmi dobre zvládnutou organizáciou, kde nedochádzalo k žiadnemu chaosu a miesto si našiel každý. Hneď jeden veľký palec hore! Ani vstup nebol problémový, všetko bolo kvalitne označené a prehľadné, a tak sme sa dostali až do prvých radov.
Pódium bolo vystrojené do farieb predskokanov FIVE FINGER DEATH PUNCH, hala sa pomaličky napĺňala a skoro na sekundu presne (opäť zdvihnutý palec organizácii) vybiehajú Američania a spúšťajú svoj 40 minút dlhý set. Prvé tóny naznačujú, že pôjde o melodicky death metalovú jazdu v štýle SOILWORK, to ma však hneď druhá prebrala z omylu, keďže zvyšok prebiehal viac v duchu amerického štadiónového (festivalového) metalu, prezentovaného kapelami ako AVENGED SEVENFOLD. Slaďák striedal hitovú skladbu (pár refrénov si odspievalo aj samo publikum), no piesne mi čím ďalej tým viac prišli nevýrazné a tuctové. Zato imidž mali premakaný. Bubeník oblečený v kostrovom kostýme so svetielkujúcimi ústami, to mu vydržalo tak 3 piesne. Bradatý basák a gitarista v hokejovom drese, ktorý menil gitary ako ponožky. Využitie „Page-ovej“ dvojitej gitary mi už prišlo hrané veľmi na efekt s pózerským podtextom. Najväčším pozitívom bol však spevák Ivan Moody, ktorý svojím melodickým spevom prevalcoval svoju drsnejšiu polovičku (rev v štýle moderných metalcorových kapiel). Skvelo zaspievané so slušnou a zaujímavou farbou hlasu. Stihol počas setu aj porozdávať tonu trsátok do publika a pôsobil veľmi sympatickým dojmom. Pred poslednou piesňou naučil publikum, aby po jeho vriesknutí – FIVE FINGER, zarevali – DEATH PUNCH, ale akosi sa na to zabudlo a k ničomu takému na konci nedošlo. Hudobne síce nevýrazná hudba, ale s kvalitným spevákom, ktorý vie spraviť poriadnu show.
Pódium zahaľuje modrá plachta so starým logom JUDAS PRIEST. Polhodinka na prestavbu a na minútu presne (opäť raz) padá plachta a vychádzajú postupne členovia. Začiatok patrí novinke „Dragonaut“, kde najprv započujeme Robov spev, no jeho však nikde. Už sa mi zdalo, že to ide na playback, keďže to bolo spievané úplne bravúrne, prichádza heavy metalový výškar podopretý paličkou. Začal som sa trochu báť, či to nebude veľmi problematické, ale hneď ďalšou piesňou ma presvedčil, že to zvládne aj bez podoprenia a s poriadnou silou v hlase. Palička už zostáva zabudnutá do konca setu, no jeho hlasivky ponúkajú stále vysoko kvalitný zážitok, dokonca aj ku koncu pri „Painkiller“ to zvláda famózne (asi o 2 triedy lepšie ako v Bratislave pred troma rokmi). Samozrejme mal aj slabšie chvíľky, ktoré si vybral pri piesni „Redeemer of Souls“ a slaďáku „Beyond the Realms of Death“, kde si to o dosť zjednodušil. Doplnil aj novinku – growling (áno, dobre čítate) pri piesňach „Halls of Valhalla“ a „Painkiller“, aj keď mi to prišlo ako uvoľnenie hlasiviek a určitý výdych, ak nevládal. Pozoruhodné bolo aj to, že počas každej pauzy sa pobral do zákulisia a prišiel už za spevu novej skladby, oblečený v inom šate. Chodil aj na kyslíkové čapáky?
Nielen spev bol dominantou vystúpenia, ale aj premakaná vizuálna stránka. Jedna veľká plachta za pódiom a dve malé premietali rôzne videá, tematicky vhodné k jednotlivým piesňam. Ukážky z filmu „Nosferatu“ pri piesni „Love Bites“, motorkárske gangy pri „Hell Bent For Leather“, zombíkov pri „March of the Damned“ a draka pri „Dragonaut“. Oči si tiež prišli na svoje, nezabúdalo sa ani na módnych nadšencov. Robko prevliekal kabáty jedna radosť! Dlhé kabáty boli dominantné, ale pozornosti neuniklo ani biele sako s ich logom na chrbte, či riflovka s nášivkami (neviem, či som dobre videl, ale zdalo sa mi, že ta mal nášivky Mayhem a Immortal, berte to ako neoverenú informáciu), najviac však zaujal trblietajúci kabát pripomínajúci disco guľu pri skladbe „Turbo Lover“.
Nezabudlo sa ani na legendárny príchod na motorke s bičíkom, policajnou čiapkou a latexovým oblekom pri skladbe „Hell Bent for Leather“ či uvedenie najlegendárnejšej skladby „Breaking The Law“ slovami: “Breaking the what?“ ako za starých čias. Robovi doslova publikum zobalo z rúk a odskúšal si s nimi aj spevácke cvičenie. Došlo aj na prídavky, dokonca až na dva. Najprv „The Helion“ s „Electric Eye“ a samotný záver patril „Living after Midnight“, po ktorej už došlo k samotnému poďakovaniu a rozlúčke s kapelou.
Najlepšie ich hudbu vystihol samotný Rob Halford pred koncom vystúpenia – „Heavy, powerful and emotional!“ Presne taký bol aj koncert! Rob zrejme chytil druhý dych, aj keď veľmi nekomunikoval s publikom, ale zato spieval náramne dobre, oproti bratislavskému koncertu o minimálne dve triedy lepšie aj po fyzickej stránke. Legenda potvrdila svoj status a musím povedať, že tento koncert môžem kľudne zaradiť medzi najlepšie, na akých som bol!
Ospravedlňujem sa za slabú kvalitu fotiek. Môj mobil robil, čo vie!
