Príjemný večer si vieme predstaviť rôzne. S priateľkou pri dobrej večeri, s kamošmi pri pive, alebo len tak leňošiť pri filme.Avšak pozvanie na večer strávený s MACHINE HEAD sa neodmieta. Sľúbená nám bola výdatná porcia skladieb naprieč celou diskografiou trvajúca niečo cez 2 hodiny. Vízia takéhoto večera bola veľmi lákavá. Robb Flynn a jeho družina zastrešujú všetky významy slova METAL. Majú dravú silu, chytľavú melodiku, technicky vyspelé skladby, taktiež, keď chcú, tak vedia poriadne pritvrdiť, zase na opačnú stranu vykúzlia krásnu baladu plnú emócií. MACHINE HEAD nie je žiaden groove metal, či numetal, najvýstižnejšie pre nich spadá pomenovanie – metal! Aký bol teda metalový večer s MACHINE HEAD? Rozhodne…
…veľkolepý! Poďme pekne poporiadku. Samotné vystúpenie malo trvať dosť dlho, support nebol potrebný (aj si myslím, že by bol zbytočný), tak akcia mala začať niečo po ôsmej hodine. A tak sa aj stalo. Kúsok po pol deviatej prichádzajú MACHINE HEAD v tradičných vestách a hneď na nás spúšťajú úvodnú „Imperium“. Mohol som uši trieť koľko len by som chcel (presunúť sa na iné mieste nebolo možné), ale zvukovú machuľu by som nevyčistil. Basy sa skomolili s výškami a výsledok bol riadne skomolený. Ešteže to netrvalo dlho, pri druhej skladbe to už bolo relatívne v poriadku. Basy nabrali poriadne grády, výšky pílili tam, kde mali a všetko znelo výdatne. Až na vzduch, ktorý ako keby zmizol. Začo mohol nával fanúšikov (tipujem, že tisícka bola na spadnutie), no o to boli väčšie ovácie a kotol. Ten sa vždy roztočil, keď si Robb povedal. Pri „Killers and Kings“ dokonca vytvoril obrovský „wall of death“, ktorý sa vzápätí premenil na obrovský moshpit, ak niekto stál len kúsoček pri strede, hneď bol ním pohltený. Darmo, Robb vie ako si podmaniť fanúšikov.
Avizované vyše dvojhodinové vystúpenie splnili do bodky. Hralo sa z každého albumu, z novších odznelo viacej vecí, došlo na všetko zásadné cez „Ten Ton Hammer“, „Davidian“, „Bite The Bullet“…jednoducho každý stavebný kameň ich tvorby. Najväčšiu silu mal „Davidian“. Riffy mali neuveriteľnú silu a zvriesknutie davu – „Let freedom ring with a shotgun blast“ malo na mňa až zimomriavkový efekt. Fanúšikov si tiež veľmi cenia. Na skladbu „Aesthetics of Hate“ vytiahli na pódium zrejme „true hard fan“, ktorý si požičal Robbovu gitaru a zahral miesto neho celú skladbu. Vyznela síce kostrbato, no zato ju zahral s rešpektom. Robb nielen požičiaval gitary, ale aj ich menil. Akustiku vytiahol na skladbu „Darkness Within“, čím príjemne uvoľnil atmosféru a celkovo vystúpenie nabralo aj pokojnejší charakter. Ale len na chvíľočku.
MACHINE HEAD je predsa o poriadnej dávke energie, ktorú rozdávali počas celého setu. Dokonca musím povedať, že ich albumy sú jej plné, no naživo to nabralo na iné otáčky. 200% nárast! Technické prevedenie bolo premakané do každého detailu, každé jedno sólo bolo zahraté dôkladne a presne, prešmyčky šmýkali ako po jazdnej dráhe a riffy sa stávali poriadnymi balvanmi na naše bubienky. Aj vy ste si všimli aké má veľké ústa Phil Demmel? Áno? Tak potom ste asi prehliadli, že väčšinu špinavej roboty si odkrútil on. Gitarové linky mal v ruke a tak si Robb mohol odspievať svoje party s prehľadom. A tie mu náramne šli. Melodický vokál, až na pár odbočení, zapĺňal každý tón, jeho tvrdší vokál mal zase riadne grády a to že Phil si odrobil aj pár jeho gitarových liniek, mu môžeme odpustiť. Je to i tak pán hudobník.
Ktorá kapela zvláda odohrať skoro dva a pol hodinový set s tak profesionálnym výkonom a nasadením ako títo páni? Máloktorá! Začo si zaslúžia rešpekt a musím povedať, že večer strávený s MACHINE HEAD bol nadmieru vydarený! Bol to METAL, ako má byť!
Fotky: Igor „Tajgor“ Gemerský
