Nad areálom opäť prenikali slnečné lúče, takže sa mohlo veselo začať šantiť na metale, už od rána. Začiatok o deviatej asi mnohých skôr len prebúdzal a staval na nohy. Piatkový program bol oproti štvrtkovému rýdzo black metalovému dňu kokteil rôznych štýlov, od doom metalu, cez HC, death metal, brutal death metal, až po jedného zástupcu heavy metalu…s veľkými hviezdami svetového charakteru Graveworm a Rotting Christ na čele.
Tento rok vyhrali tzv. divokú kartu na Gothoome Coldblooded z Bánoviec nad Bebravou. Na živo som ich ešte vystupovať nevidela. Hrajú celkom príjemne namiešaný HC s prímesami moderných metalových prvkov aj punku. Hoci existujú už pomerne dlho, až v minulom roku sa im podarilo vydať prvý full album, z ktorého nám aj zahrali, napr. pieseň „Smrť si nevyberá“, ku ktorej natočili aj klip. Odzneli aj ďalšie z posledného albumu, ako napríklad „Release the best of you“, alebo „Justice for money“. V slovenských aj anglických piesňach bolo spevákovi dobre rozumieť. Aj napriek tomu, že slnko už začalo poriadne pripekať, niektorí členovia si občas poskočili. Zvuk z predchádzajúceho dňa zotrval a bol z môjho pohľadu v poriadku, celkovo teda môžem zhodnotiť, že to bol príjemný začiatok dňa.
Nemôžu však byť tóny stále rezavé a úderné, čo potvrdzuje nasledujúca kapela R.E.T. z Čiech. Táto skupina má za sebou už dlhú cestu. Vznikli na začiatku 90-rokoch v Třinci a hrajú doom metal. Hudba to je tým pádom ťahavá, neveselá, s účasťou kláves aj ženského spevu (dokonca dva ženské vokály). Pri všetkej úcte k týmto veteránom, čistý spev niekedy ťahal tak mimo, že to počul aj človek s horším sluchovým vybavením. Nech už bola chyba kdekoľvek, odradilo ma to od pozornejšieho počúvania tejto kapely. Možno bude príjemnejšie vypočuť si ich nahrávky v teple domova niekedy v novembri, tento krát som to však žiaľ vzdala.
Do sveta death metalu sa však zaraz rada vraciam s príchodom bratislavských Mortally Infected. V minulom roku im po dlhšom čase vyšiel full album, ktorý sa doteraz stretáva s kladnými ohlasmi. Zostava piatich hudobníkov sa teda postavila proti slnečným lúčom, aby to do nás pekne napálili. To slnko spomínam zámerne, nakoľko som po troch piesňach musela zdrhnúť do tieňa a týmto chcem vzdať hold všetkým kapelám, ktoré ten úpek statočne vydržali, vrátane Mortally Infected. Ale poďme ku koncertu, všetky odohraté piesne, s výnimkou „Sickness of the soul“ zo staršieho počinu, pochádzali z najnovšieho Towards the apocalypse. Bubeník Sead odohral ako vždy všetky piesne s presnosťou a nasadením. Spevák Weget (btw. tie tepláky bola odvaha) aj bass gitarista Ivan growlovali o sto šesť. Gitaristi boli síce viac menej statickí, no ani sa im nečudujem…Pod pódium sa aj napriek veľkému úpeku zhromaždila slušná hŕstka fanúšikov. V skratke, za mňa to bolo vydarené vystúpenie!
Pri podobných tónoch ešte zostaneme, hoci hudba Anime Torment sa s Mortally Infected nedá veľmi porovnávať, len v rámci škatuliek spadá tiež do smrtiacich kovov. Je tu však podľa mňa prímes aj HC a modernejších vplyvov – death core a pod. Pod pódiom dokázalo vydržať len zopár odvážlivcov a priznám sa, že aj ja som si ich set pozrela z tieňa. Chalanom opäť žičil vyvážený zvuk a najviac sa mi rátal bass gitarista Kosha, ktorý si občas poskočil. Anime Torment do nás nasekali čo to zo svojho debutu „Deathwish“, aj najnovšiu skladbu z tohto roku, nazvanú Imprint. Bol to veru set plný energie, lahodiaci ušiam.
Zvolajte všetkých Elfov, pretože prichádza mocná Galadriel. Preniesli sme sa teda späť do doomovejších melódií. Ani počas tejto skupiny som to na tom slnku nevydržala, mnohých to však vôbec neodradilo a pod pódiom sa nazbierala slušná hŕstka fanúšikov týchto pionierov slovenského doomu. Zvuk zostáva zachovaný a tak nám títo páni a dáma predviedli vyrovnaný set, myslím, že jeden z najlepších za posledné roky, čo som počula. Druha gitara v podaní Michala Kolejaka akosi absentovala, azda sa udiala nejaká zmena, o ktorej neviem? Zo začiatku odzneli novšie skladby z „The 7th queen enthroned“, no ak sa nemýlim, medzi poslednými odznela jedna z najstarších skladieb – „Sad leaves of the dying rose“.
Z ríše Tolkiena, legiend, depresie, smútku a pomalších tónov sa však s ľahkosťou a radosťou prenášam k mojim obľúbencom z Bieloruska – Posthumous Blasphemer. Objavila som ich žiaľ až minulý rok na Flesh party a moje prvé stretnutie s ich hudbou ma dostalo vtedy na kolená. Na pódiu sa ukázali tento krát v oklieštenej zostave bez basáka, aj druhej gitary, na bicie zaskakoval Eugene Ryabchenko. Eugenov prejav by oklamal mnohých, ktorí túto kapelu až tak dobre nepoznajú. Zavše pri bubnovaní pohodil hlavou, tváril sa a odohral, ako keby bol v Posthumous Blasphemer odjakživa. Spevák má tiež svoj špecifický prejav, brutálny vokál, ktorý ešte dopĺňa psychopatickým výrazom. Gitarista Alex nám predviedol svoju perfektnú hru na gitare, obohatenú o neskutočne rýchle technické vyhrávky. Tento koncert som si užila v prednom rade, aj napriek veľkému úpeku v doprovode stále dobrého zvuku. Posthumous Blasphemer ma aj napriek oklieštenej zostave ani v najmenšom nesklamal a bola to pre mňa lahôdka na začínajúce poobedie.
Technický death metal strieda jeho klasickejšia forma vo forme východoslovenských Perversity. Nuž, odohrané to bolo pekne, výborne po zvukovej aj hudobnej stránke, páčili sa mi viac ako na Flesh party. Zaujímavosťou pre mňa bolo, že si zvuk ako keby stiahli, všetky nástroje boli vyvážene a pôsobilo to old schoolovejšie (aspoň na mňa). Ako prvé skladby odzneli novšie veci z „Infamy Divine“, no objavili sa aj staršie skladby.
S death metalovými nôtami som sa na čas musela rozlúčiť, pretože nasledovali kapely – Desire for Sorrow a Six degrees of separation s trochu odlišným soundom aj štýlovou škatuľkou. Desire for Sorrow z Čiech nám predviedli ako má vyzerať melodický black metal na štýl Cradle of Filth. Na ich tvorbu som doteraz nenarazila, hoci tento rok vystupovali aj na Slovensku. Zostáva len konštatovať, že potenciál v svojom žánri určite majú, len mi v ich hudbe trochu chýba variabilita, oživujúci prvok.
Kto si kúpil tohtoročný tlačený český časopis Pařát (duben/květen), mal možnosť dočítať sa o skupine Six Degrees of Separation niečo viac. Táto kapela je na scéne už neuveriteľných 20 rokov. Zaradiť ich žánrovo je ťažké a tak je najvýstižnejšie asi pomenovanie, že je to jednoducho metal s rôznymi prímesami. Ich vystúpenie sa mi zdalo možno až príliš dlhé, možno to bolo preto, že mi akosi nesadli.
Až z Nemecka k nám Peter Beťko dotiahol heavy power metalovú kapelu Steel Engraved. Chápem, že organizátor ich vybral na spestrenie, ale prišlo mi to trochu od veci. Verím, že niektorých ľudí ich hudba a vystúpenie oslovilo, mňa však žiaľ nie. Ako sa však vraví, sto ľudí, sto chutí! Keďže nie som veľkým fanúšikom tejto hudby, dokážem ich ohodnotiť aspoň v rámci kvality. Vyzdvihla by som hlavne dobrý výkon speváka, ktorý spieval ako by ho za gule ťahali, niekedy do neuveriteľných výšok. Pódiový prejav a image bol hold, proste heavy metalový! Myslím, že na takom Masters of rock by zapadli, ako riť na šerbel (pardon za výraz).
Vraciame sa do death doomových vôd s kapelou Daylight Misery. Pochádzajú až z Grécka, rovnako ako ich kolegovia Rotting Christ. Svojou pomalou skôr do doomu smerujúcou hudbou ma však až tak neočarili. V každom prípade, zvuk mali opäť perfektný, ale chýbala mi asi správna dávka depresie.
Dosť bolo poobedných smutných nálad! Prichádza mnohými očakávaný comeback Ahumado Granujo! Na pódiu sa objavuje na gitare Jirka Zajíc. Kto trochu sleduje českú scénu, určite vie, že tento hudobník pôsobí aj v ďalších kapelách, avšak na iných postoch. Spomeniem však hlavne účasť v Heaving Earth, kde obsluhuje bicie. Môžete si domyslieť, že mu to ide rovnako dobre aj na gitare. Hudba Ahumado Granujo v čase svojho vzniku spôsobila poriadny rozruch a priznávam, že som na ňu po rokoch aj zabudla. Využitie elektroniky v grind-core bol nápad za milión, dovtedy to nikoho nenapadlo! Hlboký „prasačí“ gore hlas speváka dodáva hudbe tie správne grády. Aby som nezabudla na bicie, ako iste môžete tušiť, je to klepanica od začiatku do konca (ak teda nepočítam občasne elektro vsuvky). Celý set Ahumada Granujo na mňa zapôsobil mierne nostalgicky, bola to taká spomienka na moju mladosť. Pod pódiom sa samozrejme objavili tanečníci, aby rozhýbali svoje kosti po niekoľkohodinovom oddychu, ale nie na dlho! Na tento deň grind-core zábava končí, hrať sa bude už len na vážnu nôtu!
Niežeby bol Graveworm stelesnením len pomalých a ťahavých tónov, no od rezkej grindcore kapely ako Ahumado Granujo majú na míle ďaleko. Títo svetoznámi páni to ťahajú už od deväťdesiatych rokov a dajú sa považovať za legendu. Na pódiu sa teda objavujú statní junáci v rokoch, ktorí ešte pred nedávnom podpisovali mnohým fanúšikom CD, či iný merchandise. Pred pódiom to praskalo vo švíkoch a asi po prvý krát sa areál viac naplnil. Aj napriek tomu, že nie som veľkým fanúšikom Graveworm, môžem len pochváliť ich nasadenie, profesionalitu ako aj pretrvávajúci dobrý zvuk. Chvály a spokojnosť s ich vystúpením odznievali z radov návštevníkov aj ďalší deň.
Keď som počula prvé tóny pánov z Malorky – Helevorn, usúdila som, že na túto muziku žiaľ náladu, ani chuť nemám. Ospravedlňujem sa, ale predo mnou boli ešte ďalšie vystúpenia, ktoré som si chcela vychutnať. Svojim ťahavým doom metalom, z môjho pohľadu trochu afektovaným spevom ma „zabíjali“. Ešte raz sa ospravedlňujem všetkým fanúšikom tejto skupiny, dúfam, že ste si ich poriadne užili.
Počas Helevorn som teda načerpala trochu energie (áno, naozaj nepodstatná informácia), aby som sa prehupla k ďalšej veľkej hviezde tohto večera, Rotting Christ. Areál bol opäť zaplnený a všetci s netrpezlivosťou očakávali, ako koncert vypáli. Páni sa asi trochu zdržali, nakoľko začali až s miernym meškaním. V tomto roku vydali album Rituals, ktorý sa však v našej redakcii nestretol s veľmi pozitívnym ohlasom a dovolím si s naším recenzentom v mnohom súhlasiť. Prirodzene, piesne z posledného počinu chýbať nesmeli, takže mi zostávalo počkať, aj na staršie kúsky a tie aj boli. Aj keď doma mi hrá Rotting Christ len výnimočne, ich živé vystúpenia na mňa vždy urobia dojem. Neviem čím to je, ale títo Gréci majú pre mňa väčšie gule naživo, snáď je to vďaka rúšku tmy, možno aj vďaka spojeniu vizuálneho zážitku s hudobným. Divákov sa na Rotting Christ nazbieralo viac ako pri Graveworme a tak mala kapela veľkú odozvu aj z radov poslucháčov. Páni túto možnosť využili naplno burcovaním nás všetkých. Asi 15 minút pred koncom setu sa nečakane ozýva „príroda“. Človek by si myslel, že hore v chate nikoho nebude, no opak bol pravdou! Moje rozhodnutie sa ukázalo ako škodné, pretože som žiaľ posledné piesne Grékov nevidela. Čo dodať na záver k ich setu? Myslím, že väčšina návštevníkov bude súhlasiť, že Rotting Christ sa opäť stretol s úspechom.
Nasleduje so svojim fenomenálnym vystúpením skupina Blood Red Throne, jedine, že by nie! Nie, nenachytali ste ma! Pravdou je, že som po Rotting Christ zostala trochu zmätená, či nedošlo k nejakej časovej slučke. Nuž, škoda, že nakoniec neprišli, budúci rok si ich dúfam všetci vychutnáme! Namiesto Blood Red Throne teda pokračuje Doomas. K ich vystúpeniu veľmi niet čo dodávať, odohrali ako vždy s veľkou profesionalitou im vlastnou. Mali sme možnosť vypočuť si aj niekoľko charakteristických Peťových predslovov (ste pop**či a pod. :)), ako aj poďakovanie nám všetkým. Z radov divákov trochu ubudlo, mnohí asi vstrebávali dojmy z Rotting Christ.
Myslím, že preživších už veľa nezostávalo, alkohol, či únava zmohla mnohých, mňa však akosi nie! Ramchat sa objavili za sprievodu svojich skalných fanúšikov v ľanových odevoch a okrem jedného člena a bubeníka boli všetci bosí. Pri pohľade na ich holé nohy ma vždy premkla zima. Chápem, že to bolo symbolické spojenie s matkou zemou, takto mi to však pripadalo trochu komické, keďže to bol skôr kontakt bosých nôh s povrchom pódia. Ramchat tento rok krstili nový album „Atrana“ a čo to z neho aj zahrali, podobne ako aj zo staršieho Karpaty a Bes. Myslím, že žiadna pieseň sa nezaobišla bez dlhšieho, alebo kratšieho hovoreného slova, poprípade predstavenia piesne lídrom tejto kapely – Hiraxom. Nič v zlom, ale Hirax si to miestami zdá sa trochu pomýlil s prezentáciou svojich kníh. Čudujem sa, že z toľkej lásky a slovanskej vzájomnosti nezačali kvitnúť počas ich setu kvety a striekať žinčica. Na záver ešte niekoľko kritických poznámok. Gitara bola nazvučená až príliš nahlas a tak som minimálne ja mohla počuť každú jednu mýlku, zle zahratý tón, dokonca občasné falošné tóny. Na druhej strane boli takéto chybičky krásy vzhľadom na neskoršiu nočnú hodinu pochopiteľné a samozrejme ospravedlniteľné. Po oznámení poslednej piesne som to radšej vzdala, na tento deň bolo muziky akurát.
Ďalšie fotky od Veroniky Klimovej nájdete v galérii nižšie!
