Pri debutových albumoch, ktoré sa mi dostanú na recenziu, zvyknem byť ohľaduplnejší a privieram oko, ak nie je niečo úplne tip – top. Ale potom
plesknú predo mňa prvotinu Aeber od Phylactery a tu nemusím privierať nič. Ak by všetky kapely, začínali na takto vysokej úrovni, tak žijeme v dokonalom svete. Ale pekne postupne.
Phylactery sú kapelou z Brna a cesta ich hudobnou dráhou sa začala v roku 2014. Zostava je teda nasledovná : Aleš Seth Krupica ( spev ), Tomáš Melichar ( gitara ), Dominik Kure ( gitara ), Mirek Hanák ( bicie ) a Jan Blaha ( basa ). Nedajú sa nejak výrazne zaškatuľkovať, je to proste death metal vo viacerých jeho podobách. Každý song dýcha tak nejak svojim vlastným životom, čo robí tento album nesmierne pestrým. Pritom je zaujímavé, že albumom sa preplieta istý textový koncept. Dalo by sa povedať trošku brutálnejšia love story.
Album nám dá hneď na úvod poriadnu ranu do tváre, ako Mike Tyson v jeho najlepších rokoch. Žiadne intro, rozohranie a neviem čo. Priamo útok na kladivko, nákovku a strmienok. Tento atak nesie meno Descent Into Madness. Nejde tu ale o nejaké extra rýchlostné preteky, ale o premyslenú skladbu, ktorá pri ďalších a ďalších počutiach odkrýva nové vrstvy, ale tak je to na celom albume. Ako som spomínal tú pestrosť, tak si skúste pustiť Nighfall a schválne, čo vám pripomenie spôsob spevu. Mne hneď vybehol na rozum Dethklok a ten animovaný klip Batmetal, ktorý zrejme väčšina z vás pozná. Nemenej
zaujímavým trackom je Forest Eternal. No povedzte, kedy ste naposledy počuli od death metalovej kapely baladu? Ešte by som rád upozornil na The Grand Abomination. V prome na tento album, je písané, že Phylactery vo svojej hudbe kombinujú viacero prvkov, medzi nimi aj slam. No popravde na celom albume veľa slamových pasáží zrovna nie je, ale práve v The Grand Abomination je to zrejme skutočne aj počuť ( slamová pasáž vyskocí ešte v Under the Red Sun, pozn. red. ). Skôr sa albumom prelína technická odnož ( nielen ) death metalu. Vplyvy Suffocation, Dying Fetus v kombinácií s deathcorovými kapelami, ale sú tu aj také miesta, ktoré pripomenú Meshuggah, či The Dillinger Escape Plan. Preto, tak ako sa robí zemiakové pyré zo zemiakov, mlieka a masla, tak presne tak tvoria základ hudby Phylactery vyššie spomenuté death legendy a technické hviezdy metalového neba. Slam je tu v pozící takého muškátového orechu, presne ako v tom pyré. Jeho úlohou je rozšíriť paletu chutí. Toľko z deathmetalovej gastronómie.
Zvuk albumu je čistejší ako laboratórna skúmavka. V brnenskom štúdiu Sonidos si dali naozaj záležať. Čo sa týka obalu, tak keď som ho zbadal ešte dávnejšie predtým ako album vyšiel, tak už vtedy sa mi nesmierne páčil. Za týmto dielom stojí Pedro “Lordigan” Sena z Portugalska, ktorý mimo iného tvorí pre také kapely ako Ingested, Analepsy či Architect of Dissonance.
No brňáci sa teda predviedli vo skvelom svetle a ja iba dúfam, že si ich čoskoro vychutnám aj naživo.
Hodnotenie: 9/10
