Zase je tu po roku Veľká noc. Veľkou nocou by sa dal označiť aj tento koncert. Do Bratislavy si to namierili severské úderky Insomnium a Tribulation. Keď som pred pár mesiacmi uvidel, že Insomnium prídu do Bratislavy, tak som trochu váhal. Keď som ich videl pred pár rokmi na Gothoome, tak ma vôbec nebavili ( či to bolo spôsobené ich výkonom, kde niektorému členovi nejako v tom čase zomrel otec, alebo to už bolo proste tým, že v posledný deň festivalu som bol zo všetkého unavený, už riešiť nebudem ), ale keď sa potvrdil ako support Tribulation, tak som váhať prestal a namieril si to už ani neviem koľký krát tento rok do hlavného mesta.
Po ceste do klubu som so sebou naberal známych ako snehová guľa, takže bolo postarané aj o partiu. Možno by človek ani nečakal, že bude v Randali až taká plnka, ale okolo siedmej sa rad ťahal pomaly až niekam von. Kombinácia melancholických melódií a tohto počasia na ľudí zdá sa fungovala.
S úderom ôsmej hodiny večernej prišli na rad Tribulation. Za zvuku búrky a stroboskopu, ktorý vytváral ilúziu bleskov ( ešte stále mi bliká pred očami
) sa do nás spustil príval ich temnej, za to podmanivej hudby. Tribulation by som opísal asi tak, že sú ako taká katedrála, kde základy tvorí povedzme black metal, na ktoré sú položené múry gotiky, strecha a veža je vyrobená zo zmesi hard rocku a psychedélie rokov sedemdesiatych. Aby toho nebolo málo na túto katedrálu padajú kvapky hororového dažďa. Naozaj by som si ich vedel predstaviť ako soundtrack k nejakému gotickému hororu, úplne vidím opustené sídlo, rozpadnutý cintorín, zlovestnú atmosféru nejakého prekliatia atď. (stačí si ale pozrieť niektorý z ich klipov ). No nechal som sa uniesť, ale dalo by sa to tak opísať. Bol na nich zaujímavý pohľad, ako štyria duchovia chopiaci sa hudobných nástrojov, ktorými sa snažili rozpovedať svoj smutný osud a tragickú smrť. Najmä Jonathan Hultén pôsobil dojmom posadnutej osoby, krútil sa ako v smrteľných kŕčoch a pomedzi to krotil svojich šesť strún. Ak sa nemýlim hralo sa z posledných dvoch albumov Children of the Night a Down Below, teda albumov, ktoré im urobili meno. Po zvukovej stránke som bol spokojný, takže koncert ako víno.
Jedna vec sa mi na Obscure páči a to, že dodržiavajú presne časový rozpis. A tak podľa plánov sa o štvrť na desať v klube potemnelo a na pódium si
svoje kroky namierila štvorica charizmatických Fínov. Aj dva roky po vydaní svojho posledného albumu, idú Insomnium turné na podporu tohto diela nesúceho názov Winter´s Gate. Prehrali ho v celej kráse, ale tak ide o koceptuálny album a zhudobnenie poviedky ich speváka Niila Sevänena, tak nejaké osekanie by bolo na škodu veci. Samozrejme set doplnili hitovkami ako While We Sleep či Weather the Storm. Zvuk tu ale v porovnaní s Tribulation trošku pokrivkával. Čistý vokál gitaristu mi prišiel príliš vysoko a niektoré samply až bodali do hlavy. A ako povedal vedľa stojaci kamarát, ktorý má ich tvorbu viac napočúvanú, tak sóla sa nejak strácali. No ale hudobníci sa na pódiu bavili, hovorím najmä a gitarových sekerníkoch, ktorí sa nepretržite usmievali a k sebe túlili, takže dávali zabudnúť na ich väčšinou smutné a rozjímavé texty. Mne urobili radosť mojou obľúbenou The Promethean Song ako predposlednou skladbou a s nadšeným klubom sa rozlúčili s Only One Who Waits.
Tribulation bol pre mňa na tomto koncerte väčšie lákadlo a aj ich set sa mi o čosi viac páčil, ale Insomnium si u mňa napravili renomé po tom koncerte na festivale. Rád si ich niekedy znovu zopakujem, aby ma v tomto názore utvrdili.
