Na cestách rámusu – part I.

Rozhodol som sa spisovať zážitky z koncertných ciest v takejto nepravidelnej rubrike. Niekedy je cesta na koncert dlhšia a strastiplnejšia, ako sa iba dostať po úsečke z bodu A do bodu B. No a kedže z času na čas sa vtierknem mojim milovaným Craniotomy do rebriňáka, vydám sa s nimi na cesty a robím takú holku pre všetko, povedal som si, že by bolo fajn sa o tieto chujoviny aj podeliť.

Tento rok bol toto pre mňa druhý trip s nimi a opäť smer Germánia. Spomínať veci ako, že som iba prišiel po nočnej z práce, ovlažil svoje chatrné hnáty v sprche a nasadol do párty auta, je asi zbytočné, ale nedá mi to. Vlastne iba dva dni predtým mi písal hlavný mozog (v prípade potreby zastupujúci aj iné orgány…) Roman, či by som si nedal výlet do Nemecka na dva festivaly. Craniotomy na oboch akciách nahradili kapely, ktoré vypadli. Tak teda menovite na Grabbenacht nahradili Scordatura a na Gahlen Moscht Metal Open Air Korpse. Ja človek, ktorého netreba moc presviedčať na také čosi, som to oznámil v práci, aby tí pandrláci ďalší nadčas nečakali a bolo vybavené. Pri rýchlom preštudovaní o aké akcie vlastne ide, ma potešilo, že uvidím niekoľko kapiel z kategórie blízkych mojej krvnej pumpe a tak už vážne nebolo čo riešiť. V piatok ma lákali Deranged či Serabulho, v sobotu to boli najmä španielski hrdlorezi Avulsed.

Keď nás vrchný mäsiar Halmo pozbieral do auta štýlom magnetu priťahujúceho železné piliny a naskladali sa krámy do auta ( niekto musel dlhé hodiny stráviť hraním tetrisu, tá prax sa inak získať nedá… ) vyrazili sme smer krajina Horsta Fuchsa, piva a podivného porna. Čo sa dá behom asi osem hodinovej cesty robiť? Niekto pije, niekto spí a niekto vyberá hudobný doprovod. Kedže som piť prestal, spať sa mi na moje vlastné prekvapenie nechcelo, tak som sa babral s jemnými melódiami. Človek by až žasol, čo všetko hrá death metalovej kapele po ceste na koncert. Od Cephalotripsy, cez starú Sepulturu, Excrementory Grindfuckers až po Beatu Dubasovú. Po celú cestu sa nestalo defacto nič zaujímavé, až na to, že to vyzeralo na aprílové počasie, keď desať kilometrov sme prechádzali prietržou mračien a zrazu nejaká fiktívna pseudobožská postava zrejme luskla prstami a v momente sme sa ocitli v augustovom „pařáku“. Keď sme sa priblížili k mestečku Schriesheim, kde sa mal odohrávať festival Grabbenacht nikto nečakal, že si toto mestečko ( apropo ozaj pekné mestečko ) pozrieme detailne. Na prehliadku mesta stačilo iba zle zadať adresu do navigácie a povozili sme sa po nejakej milionárskej štvrti, odkiaľ bol pekný výhľad na okolie a na zrúcaninu nejakého hradu. Lenže, kurňa, my sme sem prišli kvôli extrémnej muzike a nie ako zájazd japonských turistov. Takže jemné vzplanutie vášní a konečne správny smer až sme prišli do areálu festivalu. Ako by som vám to popísal… Areál festivalu bolo vlastne čosi ako veľká záhrada, kde sa stanovalo, samotná hudobná produkcia sa odohrávala v budove, ktorá mi pripomínala šatňu OŠK Dolné Otrokovce. Kedže sme mali nejaké povinnosti, netuším čo to hralo pred kafilérnikmi z Hlohovca, ale ľudia sa bavili. Bolo treba pozapájať pakšamenty a pustiť do Nemčúrov trošku slamovej ľúbeznosti. Zvuk teda nič moc, ale takýto kotol a podporu kapely som už dlho nevidel. Za 1,55 sekundy už nebolo kyslíka a slabí jedinci museli padnúť za vlasť. Craniotomy majú celkom renomé v nemeckom UG a potešilo a prekvapilo, že rumunský koncertný svetobežník Marcus vylepoval plagáty na Flesh Party. Z Deranged na ktorých som sa tešil som toho veľa nevidel, iba počul, ale títo Švédi masakrovali. Omrknúť čo sa deje pri stagi som sa rozhodol ísť zase až pri známych z Portugalska, bláznoch Serabulho. Nechýbal Darth Vader, jeden člen Power Rangers a podobné postavičky na pódiu. Najväčší aplaus sa dostal grindovej coververzí Guns N Roses, logicky premenovanej na Sweet Grind O Mine. Ľudia lietali vzduchom ako igelitové tašky vo vetre a k pódiu sa nedalo priblížiť. Takto to má fungovať v undergrounde. Inak istá spojitosť s Flesh Party nastala, keď dohrali kapely a nejaký miestny DJ, meno som už zabudol, začal tlačiť do ľudí oldies hity. O pol jednej v noci sme sa rozhodli postaviť stan, do ktorého som sa na dve hodinky schúlil, čím som si stanovil osobný rekord a to, že som bol 34 hodín hore.

Približne tri hodiny spánku museli byť postačujúce. Tak či tak sa v chladnom stane už nedalo vydržať. A tak som vyliezol von. Keď som sa tak rozhliadal a pozoroval ako sa opití jedinci pomaličky preberajú, zvratky na nohaviciach im usychajú, bolesti hlavy z kocoviny im začínajú lámať lebečné kosti… tak v tom momente sa mi v hlave rozozvučala známa melódia od Edvarda Griega – Morning Mood. No a mojej pozornosti neušiel jeden člen našej posádky, ktorý behal po areáli so záhradnou hadicou a hľadal nejaký kohútik, v snahe napustiť bazén. Čo sa mu nakoniec podarilo a osviežujúce ranné čvachtanie ho prebralo k ďalším kilometrom, ktoré nás čakali toho dňa. Ale s pár domácimi sme sa ešte vybrali do nejakých potravín v snahe zohnať raňajky. Že najbližší obchod nie sú potraviny, ale nejaký veľkosklad nápojov, zarmútilo môj žalúdok. Pod pojmom raňajky si zrejme Nemci predstavujú čosi iné. Znova sme naskladali naše telá do víkendového príbytku na kolesách a hurá smer Gahlen Moscht Metal Open Air naprieč Nemeckom. Zo Schriesheimu do mesta Spremberg je to vyše 600 km, takže zábavka na celý deň. Preskočím sled nezaujímavých udalostí ( aj preto, že ma už konečne únava zlomila ), len spomeniem, že človek je až prekvapený, v akých najrôznejších polohách dokáže zaspať. Cesta do areálu Gahlen Moscht Metal Open Air viedla cez les, po všakovakých cestách, až nás opantával pocit, že sme zase zablúdili. Našťastie tentokrát nie. Miesto a veľkosť tohto festivalu možno pripodobniť k našej Flesh Party, zhruba. Plochu lemovali stánky s merchom, kde som sa prehrabal a eurá už cinkali výmenou za hudobnú potravu. Po našom príchode začala rozdávať lekciu nemeckého death metalu, kapela Into Darkness. Popravde, ničím nevyčnievajúca kapela zo zástupu stoviek ďalších. Zopár ľudí prilákali, ale to množstvo bolo asi adekvátne ich výkonu. Craniotomy prilákali o čosi viac ľudí, ale publikum bolo v porovnaní s tým na Grabbenacht dosť vlažné. Po ich koncerte si ma odstavil nejaký starší Nemec a hovorí mi, že dobrá kapela, dobrý gitarista, ale idú z neho také zlé pocity. Tak som musel vysvetliť, že je to únavou, pretože už sme druhý deň na cestách a včera hrali koncert na opačnej strane krajiny. Pochopil. Ľudia ale zjavne čakali na headlinera, ktorým boli Španieli Avulsed. V backstagi sme ešte pokecali, príjemní chlapíci. Mám ich do značnej miery napočúvaných a tak som si ich koncert vychutnal, moje hlasivky sú zrejme ešte stále niekde zadupané v prachu pred stagom a strhnutý závit na mojom krku sa mi ešte doteraz nepodarilo dať do poriadku. Apropo neviem, prečo majú Nemci tendenciu sa oblievať stále s pivom. Síce mi perfektne držal účes, ale ten puch som si priniesol až na Slovensko. Po Avulsed prišlo na pódium duo HoaxBane. Klince, ktoré si odkladali odkedy stĺkali niekde krovy a ksichty počmárané v tom najzlovestnejšom výraze, dávali jasne najavo, že príde black metalové inferno. Na moje prekvapenie ma to celkom bavilo. Niekoľko nápadov mali naozaj zaujímavých. Nakoniec sa rozlúčili coverom Paranoid od Black Sabbath, čo vyznelo teda všelijak, ale tento šláger si zahulákalo nejedno hrdlo. My sme sa vybrali v ústrety noci krížom cez celé Česko smerom do Hlohovca. Tento víkend zmoril každého v aute, až mal šofér miestami pocit, že je Knight Rider a auto ide samé.

Okolo obeda sme dorazili domov a auto vyzeralo a asi aj páchlo podobne, ako Noemova archa, keď sa to po 40 dňoch motania sa po mori, rozhodol napikovať do Araratu. No aj keď sa človek po takomto víkende, kde precestoval zhruba 2300 km cez štyri štáty, cítil ako keby mu už malo odbíjať, stálo to za to a už teraz sa teším na ďalší podobný trip.

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj