Na cestách rámusu – part II.

Dlhé roky som sľuboval mojim bratom v hudobnom lomoze spoza rieky Moravy, že moju slušne tvarovanú prdel dotrepem na Antitrend, ale až do tohto roku sa mi tam nejak nedarilo dostať. Uzrel však dátum 23. jún ako to hriešne jablko v rajskej záhrade a kedže sa tam tento rok chystali predniesť svoje lovesongy z kafilérnych zákutí hlohoveckí Craniotomy, tak som sa teda vydal na nie až tak dlhú cestu do Žabčíc pri Brne. Oproti osem a viac hodinovým cestám, boli cca dve hodinky strávené cestou na tento už kultový jednodňový fest rýchle, ako nejaký song od Agathocles. Sedieť v jednej z hlohoveckých pivární, chlípať tam kofolu a trpieť divný pohľad barmanky, znamenajúci nechápavosť z môjho činu nepiť zlatistý mok, trval celkom dlho. Ale iba do momentu, kým neprišiel mäsiarsky dostavník, kde som už mal rezervované miesto v tzv. koterci alebo trucovni. Teda miesto, kde som súčasťou nástrojov pekne v rohu, aspoň som si teda cestou späť mohol pokojne zdriemnuť.

Roman si pozbieral zvyšok kapely sťa handra nabitá statickou elektrinou čiastočky prachu a pneumatiky už mohli driapať cestu. Teda ešte si podaktorí členovia dali zastávku vo večierke v Leopoldove, kde si zobrali šalát, ktorý farbou pomaličky začínal pripomínať paletu akademického maliara a éterom sa začínali šíriť nepotvrdené správy o salmonelóze. V nemocnici zatiaľ nikto neskončil. Nikto, aspoň nie z tohto dôvodu, ale k tomu sa dopracujem. Tradične v aute hralo to najzhovadilejšie čo magič dal. Nejaký hard bass, ktorý jemne vyhadzoval auto z jedného pruhu diaľnice do druhého až po nesmrteľnú hitovku od Aqua – Barbie Girl. Za zvuku týchto agresívnych, prevažne undergroundových tónov sme sa dostali k maličkým moravským dedinkám, kde nás navigácia ( alebo skúsenosti navigátora, ktorý poznal skratku… haha ) naviedli krížom cez pole. No, k tomu dodám iba to, že v moravských luhoch a hájoch sa celkom dosť darí zajacom. Evidentne sa premnožili, mršky. Hnali sme pred sebou, smer Žabčice, asi stádo týchto ušatých potvôr. Že sa dostávame k areálu, kde to smrdí grindcorom, nám dali na vedomie dve slečny, ktoré vypúšťali svoje močové tekutiny uprostred námestia. Ako privítanie rozhodne milé.

Na placi nás už čakalo hafo známych tvárí a postáv. Menovať netreba, niektorí už boli v nadpozemskej nálade, ale tak to má byť. Dorazili sme zrovna v momente, keď si to rozdávali na pódiu domáci šialenci Mincing Fury and G.C.O.Q.D. Ako správna domáca kapela, pritiahli veľa hláv a ja osobne mám ich muziku úprimne rád. Ale čo mám ešte radšej je ich show, kde lieta vzduchom, váľa sa po zemi atď., naozaj všetko. Nasledujúci Cytotoxin, ako headliner, taktiež hanbu neurobili. Týchto rádioaktívnych nemeckých uctievačov Černobyľskej katastrofy, som videl už po piaty krát a nemám k nim žiadne výčitky, vlastne ani neviem čo k nim dodať. Inštrumentálne sú na tom výborne a v osobe Grima majú jedného z najcharizmatickejších frontmanov extrémnej scény vôbec. Akurát fanúšikovia im zneškodnili ich sud so značkou biohazardu. Ako povedal Stocki ( bubeník ), bol to jeho obľúbený. Z ďalekého Švédska sem doputovala kapela Deranged. Po tom ako som ich v Nemecku iba počul, ale nevidel, tak tu som ich už aj omrkol. Žiaľ, práve pri nich sa časový sklz enormne natiahol, všetko bolo posunuté zrazu o hodinu. Bolo to spôsobené tým, že si priniesli vlastné bicie, čo zabralo dosť času to celé prestavať. Nu což, stáva sa. Kým sa Tre Kronor odpratali z bojiska, pomáhal som poznášať veci porážačom na pódium. Puch zatuchliny a nasladlú pachuť krvi od Craniotomy bolo cítiť žiaľ iba v štyroch songoch. Doplatili na časový sklz, ale v konečnom dôsledku by asi viac ani nedali. Prečo? Behom koncertu došlo k takej šarapate, keď fanúšikovia v predných radoch chceli dvihnúť Šampóna, ale zrejme ho neudržali a náš milý bassmajster pleskol na betón. Výsledok – zlomené deviate rebro ( dodatočne zistili, že rebrá sú zlomené až tri… ). Teda aspoň takto mi bol tento incident opísaný, pretože som sa ešte s naším pohoničom Borisom staral o roztáčanie kotla a v maske ufóna sa mi zarosili oči, takže som videl asi 13,5 cm pred sebou. Po tomto skrátenom sete ešte nasledovali goregrindoví Rakúšania ( ako to oni sami nazvali, pochádzajú z ANUStrie ) Condylomata Acuminata. Tanečná muzika si našla zopár parketových levov a levíc aj v pokročilej nočnej hodine a spevák si dokonca odbehol zaspievať aj k nám a to sme stáli už pomerne stranou.

Toľko teda hudobná časť tohto članku. Ale ako som spomínal minule, táto rubrika je skôr o zážitkoch z ciest a hudba ide skôr bokom. Takže keď sa lazaret ( teraz už skutočný ) poskladal do auta, vyrazili sme smer domovina. Ako bola vyššie spomenutá maska ufóna, tak náš šofér Boris mal masku kňaza aj s riadnym krucifixom na hrudi. Túto masku si nechal aj za volantom, takže v prípade prekročenia rýchlosti nás hnali samotné nebesia. Zaujímavé boli pohľady nejakých rumunských či chorvátskych kamionistov a vodičov, keď sme sa zastavili na jednej pumpe. Náš zmysel pre humor nezostal nič dlžný svojej povesti a tak padali narážky na Šampóna v zmysle toho, že by sme si dali grilované rebierka a podobne. Človeku ho prišlo aj ľúto, ale máme radi drsnú hudbu a o to ešte drsnejšie vtipy. Keď sme sa dotrmácali v skorých ranných hodinách do Trnavy na pohotovosť, tak sme zrejme zobudili jednu „milú“ pani sestričku ( týmto jej odovzdávam pozdravy aj v mene kapely… ) a za preukázanú „ochotu a láskavosť“ sa nečudujem, prečo je zdravotníctvo v takých sračkách v akých je. Vynosili sme teda všetky pakšamenty do skúšobne a odviezli Šampóna domov. Napriek indispozícií nám ešte urobil kávu a praženicu. Šampónko si pán a daj sa čo najrýchlejšie dokopy. Zabeháme si kolečká v kotli už zase čoskoro a onedlho sa opäť vidíme na cestách.

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj