Na cestách rámusu – part. III

 

Písať nejaký ucelený, kvázi seriózny report z Obscene Extreme ( no seriózny, tento festival si proste vyžaduje čosi šialené… ) som v pláne ani nemal a sem som si išiel vyložene oddýchnuť a pozrieť obľúbené kapely. Preto som to hodil do tejto mojej prapodivnej rubriky, pretože tu bude všetko možné aj mimo kapiel.

Strihnúť si cestu do Trutnova z tejto najhlbšej prdky sveta, ktorou je „vesničko má středisková“, je celkom o hubu. Aby som nešiel sám, spojil som sily s kamarátom z Nitry. V utorok poobede som teda vyrazil do Nitry. O pol štvrtej v noci nám išiel vlak do Šurian. V Nitre na stanici nás ponúkal bezdomovec s čučom, takáto príležitosť sa nenaskytne hocikomu, ale našťastie nepijem. Vo vlaku zo Šurian do Bratislavy nás počastoval nejaký pán výplodom jeho domácej výroby, čosi ako amaretto, vzhľadom na to, že sme mu z nejakého dôvodu liezli na nervy, to bolo divné. Alkohol vládne Zlovensku. No nič, v Bratislave na Hlavnej stanici nás už čakali ďalší pasažieri a tak sa už partia pomaličky naplnila. Každopádne ekšn ešte len mala začať. Vlak sa roztrajdal a prišla kontrola lístkov. Ako na potvoru ten svoj, kamoš nemohol nájsť a bol nútený si kúpiť ďalší. Po praskajúcich nervoch, ktoré museli spôsobiť posun tektonických dosiek, ten lístok predsa len našiel. Žiaľ, lístok sa už stornovať nedal. Po urputnej ceste sme sa dostali do Pardubíc, kde nás čakal prvý prestup. Všetko išlo ako po masle, stíhala sa aj nejaká tá cigareta pred stanicou, až sme sa dostali do Hradce Králové. A tu sa to nejak zadrhlo, kedže kamoš už mal čosi v žile, radšej som mal jeho lístok ( už iba jeden… ) pri sebe ja, aby ho nestratil. Zostávalo iba pár minút na prestup a môj spolubojovník sa stratil. Musel si teda kúpiť lístok číslo 3 smer Trutnov. Vlak nečakal a tak sa naša partia pomaličky zmenšovala. Kvôli výlukám sme boli nútení v nejakej dedine,či mestečku prestupovať na autobus a následne zase naspäť na vlak do Trutnova. Sedel som si tak v autobuse, keď sa na mňa otočil nejaký pár, ktorý mal samozrejme tú istú cestu a hovoria mi, že: „Ty si ten borec z Fleshky s plutvami na nohách“ ? No moje renomé je nejaké rozšírené. Po príchode na miesto činu, sme postavili stany a kedže počasie bolo také aké bolo, nechcelo sa nám čakať v rade pri vstupe a tak sme sa ponevierali po okolí v domienke, že ľudí postupne ubudne. No neubudlo a ich počet sa zväčšoval geometrickou radou. Tak som si to čakanie, príjemné asi ako vibrátor vyrobený z kaktusu, musel pretrpieť. V tom dave som ale stretol kamarátku, ktorá mi doniesla zelenú bábovku, prekrstenú na vesmírny koláč. Ťažko sa to vysvetľuje, ale chutila výborne.

Prvý deň

Do areálu som sa konečne dostal v momente, keď hrali myslím Fleshless, čiže mi ušlo prvých sedem kapiel. Pozornosť k pódiu som zameral ale až pri nástupe nitrianskych bombardérov Abortion. Zase sa perlilo a grindovalo štýlom, ktorý je im vlastný, ako na jarmoku v Chynoranoch. Obnovený Isacaarum v zostave Chymus, Vlakin, Bambus a Ferenc, priniesol po čase trochu krvi a storiek z menštruačného obdobia do uší grinderov. Malignant Tumour obchádzali najprv na jar štácie so svojou grindovou tvorbou, tu už ale nad hlavami „lítal rock n roll“. Počas ich setu prišlo na oslavu dvadsiateho výročia festivalu ( zapálil sa veľký nápis OEF, darovanie torty a trička Čurbymu… ). Inak spokojnosť. Entrails Massacre som vynechal, pretože žalúdok si začal pýtať prídel a tak som sa vrátil s miskou rezancov, keď začali svoj set Squash Bowels. Podobne ako Isacaarum sa dali dohromady špeciálne pre OEF a tak som bol zvedavý, čo Artur a spol. predvedú. Po pár songoch ma to nejak prestalo baviť, tak som sa išiel prejsť pomedzi stánky s merchom. Ani tie rezance mi nejak nechutili. Na Agathocles som už bol späť a pretože táto legenda sa mi za nejasných okolností doteraz vyhýbala, lákalo ma ich vidieť. No smršť. Zahraných viac songov ako ľudí s maskami v areáli a energia, ktorá môže pohánať turbíny vo veterných elektrárňach. Len mne už batérie vybilo. Stanovený môj nový osobný rekord, teda 41 hodín hore a o druhej v noci som sa odobral umrieť do stanu.

Druhý deň

O druhej mŕtvy v stane, o siedmej ráno už hore. A to z dôvodu, ktorý veľmi nepoteší. Zobudil ma totižto kamarát, ktorý začal nadávať na všetky strany, pretože zistil, že ho vykradli. Asi jediný nešvar tohto ročníka, lebo v závese za ním zistili aj ďalší jedinci, že sú na tom podobne. Mňa asi chránilo to, že mi asi meter od môjho stanu niekto naložil milú, utešenú kôpku hnedej radosti. Za to dosť veľkú a neverím, že to ten človek dal na jeden krát. Týmto tomu človeku ďakujem. Do areálu som sa nejak extra neponáhľal, očkom som mrkol na Shampoon Killer a Disfigured Corpse, ale prvý koncert, ktorý som si vychutnával, ako milovník vín návštevu oblasti Bordeaux, boli Lich King. Že sa dá thrash metal hrať aj unplugged nás presvedčili práve títo Američania. Behom ich setu vypadol prúd, napriek tomu kotol neustal. Je libo dávku slamu? Na rad prišli Juhoafričania Vulvodynia. Videl som ich pár mesiacov dozadu v Košiciach na Slamtastic Party a vo svojom obore patria asi medzi to lepšie, aj keď nič prevratné. Ale vedia zaujať. Po slame prišla pre zmenu porcia španielskeho goregrindu a teda Gruesome Stuff Relish. Jeden z naj koncertov tohto ročníka, čoho dôkazom je, že som si skočil šípku z pódia. Človeku tak nejak vytrávilo a mojím krmítkom sa stal stánok hore nad areálom, kde výborne varili Hare Krišna. Subji a kokosové gule nahradili počas celého festivalu moje červené a biele krvinky. Štýlom mne najbližším je old school death metal a tak po obede mi ako dezert dobre padli Nemci Fleshcrawl. Tento rok teda s nimi do tretice, chrastivý zvuk ako zo šlabikára švédskeho death metalu, nič mi nemohlo sadnúť lepšie v tom momente. Kedže na Obscene chodí kvantum známych, tak som sa niekde zakecal tak, že som stihol až úplný záver vystúpenia Gruesome, teda pocty nesmrteľnému Chuckovi a jeho Death. Hudobne idú presne v týchto koľajách, takže staromilskí fans si utierali slinu a aj slzu dojatia. Na scénu po nich ale zase doleteli všetci goregrinderi, plážové typy a určite aj ten borec, čo mi nakáľal za stanom. Na pódiu sa totižto rozbehla párty a jej hlavnými protagonistami boli Gutalax. Teda to sme si mohli domýšľať iba vďaka hudobnému prednesu, pretože kapelu počas celého setu proste nebolo vidieť. Kotol sa preniesol na pódium a keby tam nebola crew, tak sa tancuje asi až v zákulisí. Môžete mať na nich názor aký chcete, ale to, že ich koncerty proste ľudí bavia, im zobrať nedokážete. Nasledovali jedny z headlinerov celého festu, Američania Exhumed. Setlist založený na prvých dvoch albumoch, maskot pobehujúci s motorovkou, šermujúci s brúskou po gitare, rozmotávajúci haldu krvavých čriev atď. Old School jak prasa. A zase som dostal nutkavý pocit letieť z pódia. Ďalším z headlinerov boli Suffocation. Dávali to vo veľkom štýle a rúbali do živého, ale ja som ich koncert prekecal s Janom z Agathocles, ktorý mi pri pohľade na mesiac zahaľujúci sa do mrakov, začal spievať prastarý hit Bathory The Return of Darkness And Evil. Ten človek je proste legenda. Dayglo Abortions nebola muzika zrovna pre mňa a tak som si počkal ešte na S/M show. Štvoricu show otvárala S&M Project Show, kde nám predviedli umučenie zviazanej slečny ( pán esesák, alebo čo to bolo zač, mal dosť tupý nôž… ), ktorú zbičovali, narezali, ochcali a nakoniec „zastrelili“. Príjemné pocity z toho nešli, ale to bol zámer a tak to zrejme malo byť. Fly High Tribe, tu už podľa názvu je jasné o čo šlo. Vešanie sa na háky, prepichávanie si tiel a podobne. Všetko to mal pod svojim patronátom kúzelník. Samora + Princess Tweedle Needle + Zora nám zase ukázali ako sa vyhadzujú kĺby, opäť šermovanie s brúskami, pchanie si vŕtačiek do nosa, vešanie si závaží na pysky, vyťahovanie klincov prdeľou atď. Zlatým klincom programu bol Selfie the Clown. Kto ste už tohto blázna videli, viete o čom hovorím. Pribitie si bimbáska k nejakej kláde, strčenie si vŕtačky do žaľudnej diery, prepichnutie rúk, nôh a neviem čoho ešte, pátranie po veciach v jeho anály, sprcha z rozbitého skla… Musím sa priznať, že som miestami privieral oči, ale kedže som to minulý rok nevidel ( spoločenská unavenosť… ), tak tento rok som to už chcel vidieť. No a dobre som spravil. Už bolo pokročilá hodina, kde už po nás pomaly zavierali aj stánky a tak zostávalo už iba vyčúrať, pomodliť a spať. Na afterku do pivného stanu som sa necítil.

Tretí deň

Prebudenie do ďalšieho dňa malo zase nie zrovna príjemný vstup. Môj parťák s tromi lístkami do Trutnova nebol v stane. Keď v tom ho vidíme ako si to kráča odniekiaľ z dola so zalepeným okom a monoklom o veľkosti mexického dolára. Na otázku čo sa stalo, iba ukázal lekársku správu z Trutnovskej nemocnice. Zašívaná rana nad okom, pretože si bránil svoj stan a napadla ho dvojica nejakých výcucov… K pódiu som sa dohnal až na goregrind mexických Oxidised Razor. Tanečne ladený bordel tak nejak v týchto končinách vedia hrať proste dobre a práve Oxidised Razor sú toho dobrým príkladom. Zostalo celkom dosť teplo a tak som dúfal, že švédsky severák Afgrund ma ochladí. To sa síce nestalo, ale severania nasekali silný mix crustu, grindu a deathu. Stíham už iba záver Inhumate a samozrejme nechýba Christopherove rozbité čelo od mikrofónu a francúzsky grind echt akosti. Potom prišli na scénu Flagitious Idiosyncrasy in the Dilapidation. Štvorica báb z Japonska prisahajúcich na grind. Bol to masaker ako tá najväčšia vlna tsunami. Je sranda, čo dokážu takéto štyri malé stvorenia dostať zo seba ( ja som ten pravý čo má čo hovoriť o výške, o pol hlavy vyšší ako záhradný sadrový trpaslík… ). Je čas zase na párty. To si povedal nejeden človek, keď uvidel v programe meno Holanďanov Rectal Smegma. Dofúkali sa nafukovačky od Gutalaxu a vyrazilo sa znovu do kotla. Kapela sa bavila zarovno s ľuďmi, čo najviac bolo vidieť na spevákovi Yannicovi, ktorý vyzeral ako by sa dovalil z Copacabany, resp. u nich skôr z nejakého výchovného videa spoločnosti Brazzers. Ja som si skočil do kotla ešte na legendu Cripple Bastards, ktorí pomaly vytrhali tú červenú zeminu z Bojište. Tie vyšpúlené Giuliove oči ma strašili vo sne ešte pár dní. Nasledoval večerný program naplnený silnými menami. Ako prvý v rade stáli Rotten Sound. Seversky chladný grind, ktorý si upravili k obrazu svojmu, mi ale v tento večer nejak nechutil, netuším prečo. Zato holandskí death metaloví zombíci Asphyx, ma položili na lopatky. Už ani neviem koľký krát som ich videl, ale je to vždy smrť v tom najlepšom slova zmysle. Van Drunenovi hučí z hrdla celý cintorín oživených mŕtvol a ten chlap by si to mal dať patentovať. Hlavné hviezdy celého festivalu, teda Napalm Death som už tiež videl mnoho krát. Stále bez Mitcha, ktorého stále nahrádza John Cooke, spustili opäť vo veľkom štýle. Akurát neviem či som tak na chuja stál, ale jediné čo som počul bola basa, ktorá mi akurát rozvlnila moje pandero ako na hodine brušných tancov. Behom setu Wormrot som sa vytratil, čo si doteraz vyčítam, ale čo už. Pri pódiu som znovu oxidoval pri Le Scrawl. Táto psycho kombinácia grindu, ska, jazzu a ktoho vie čoho ešte roztancovala publikum, ale tak, že sa tu pomaly rozbehla dámska volenka. Mňa síce veľmi neuchvátili, ale čosi vtipné to do seba malo. Na relatívne vážnejšiu notu brnkli Nóri Kraanium. Slamovalo sa o sto šesť. Do publika okrem brutálnej muziky nahádzali aj nafukovacie kladivá. A samozrejme prišlo aj na spomienku na zosnulého Martina Funderuda. Maďarov Jack som preskočil a z posledných síl som ešte vnímal Britov Basement Torture Killings. Muzika nie je zrovna originálna, ale bavia sa ňou. Milión propriet ako zmasakrovaný plyšový medveď ( R.I.P. ), infúzie plné krvi, lekárske rúška rozdávané pred ich vystúpením a tak podobne. Tak nakoniec to bol milý večerníček.

Štvrtý deň

Konečne ráno, kedy nebol nikto z nás okradnutý, alebo zbitý. Nakoniec som si aj prispal. Následne som sa iba tak bezducho motal po okolí, keď som si uvedomil, že som zmeškal Corpsessed. Ajta krajta… Ready som bol teda až na Self Deconstruction. Opäť Japonci, 2/3 ženskosti ( kazil to iba bubeník ). Čím to je, že tieto kapely z východu mi čím ďalej, tým viac imponujú? Ani Satan nevie. Bol som po nich tak namlsaný, že som iba tak sedel na lavičke a jedným okom pozeral Čad. Vidím ich tak často, že ma už vlastne ani nebavia, ale Pišta nebol až tak ukecaný a hrali jednu skladbu za druhou. Kvôli tomu, že som sa zarozprával v neďalekej záhrade na cesnačke, som takmer nestihol Birdflesh. Týchto švédskych srandistov je radosť počuť a vidieť. No a makajú na novom albume. Davaj, davaj. Odkedy som videl Francúzov Benighted prvý krát, tak v kapele zostal už iba spevák Julien Truchan. Naživo sú neskutočný tlak, aj keď doma by som si ich už asi nepustil. Na záver ponúkli cover Biotech is Godzilla od Sepultury. Opäť som sa vzdialil a prišiel naspäť až tesne pred patologickým setom Haemorrhage. Obyvatelia márnic vydali minulý rok skvelý album We Are the Gore, no a energiu z neho preniesli aj na pódium. Skvelý set, kde nechýbalo nič, čo by fanúšik týchto krvou ošpliechaných matadorov, čakal. Keď sa povie švédsky death metal, tak zainteresovaných ľudí napadnú hneď tri mená, Dismember, Entombed a Grave. Práve tretí menovaní prišli na radu teraz. Jedno brnknutie do strún a začal som sa chvieť tak, že som si skoro rozlial džús. Zabijácke predstavenie legendy zo severu. Že budem ale na najlepšie vystúpenie OEF čakať až do sobotnej noci, to som si nemyslel. Ale toto mi potvrdili až ďalší Švédi General Surgery. Koncert krvavejší ako Haemorrhage, set postavený predovšetkým na legendárnom Ep Necrology, ktoré si prišiel odspievať pôvodný kriklúň Grant Williams, proste nádhera. Po ich koncerte som iba rozmýšľal či mám ústa ešte stále otvorené, alebo som ich už zavrel. Únava už si nadobro vyberala svoju daň, ale na odporučenie som ešte zostal pozrieť Dánov Undergang. Tak chorobný death metal, ktorý by mohol byť soundtrackom k Fritzlovým ohavným skutkom, som nečakal a to mali oproti štúdiovým nahrávkam vážne čistý zvuk. Krása a pre mňa ukončenie tohto festivalu.

V nedeľu ešte čakala pre najvytrvalejších After Party, kde sa opäť predviedli Organ Dealer, Nashgul, Chepang, Self Deconstruction, Thanatology, Butcher ABC, Vulvodynia a Rotten Sound. To som ja už nedával, iba som so slzou v oku sledoval ako sa stádo ľudí, ktorých som si behom týchto pár dní obľúbil poberá preč ( estónski squatteri, okolo ktorých keď som išiel začínal som dostávať chuť dať si tetanovku, sfajčený Mexičan, ktorý sa zo stanového mestečka ani nepohol a pozdravil ma toľko krát, že ak by to niekto zapisoval, bolo by to na knihu, Talian, s ktorým sme si pri vykonávaní potrieb na pumpe výborne pokecali o vylučovaní a povedal mi vetu, ktorá mi uviazla v pamäti – Shitting is a Way of Life., atď… ). Proste na mňa začínala dopadať pofestivalová depresia. Nakoľko bol toto jubilejný 20. ročník, zhostilo sa ho aj najviac ľudí. Vraj tu bolo vyše osem tisíc návštevníkov a iba behom nultého dňa to bolo vyše tri tisíc. Takže skvelé, aj keď všade nejak vznikali rady, ale dalo sa to vydržať a nič nebolo až tak strašné. Jediným čiernym bodom zostáva vykrádanie stanov, ale s tým môže človek robiť čo chce, všade a vždy sa nájde nejaký taký čurák, čo sa príde obohatiť.

Toľko teda ja a dúfam, že budúci rok mi nič nepokazí moju ďalšiu návštevu Obscene Extreme.

PS: cesta domov zaujímavá už nebola, votrel som sa borcom do auta.

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj