Slugdge majú ozajstnú záľubu v skladaní piesni rozpovedajúcich príbehy o rôznych slizkých bezstavovcoch. Síce toto dvojslovné spojenie môžeme ľahko aplikovať na väčšinu našich domácich politikov, ale povedzme si to na rovinu – tie príšery, ktoré vystupujú v snoch a skladbách dvojice z anglického mesta Preston, sú príšerami od narodenia a nie z vlastnej vôle. A počas celej svojej diskografie nepocítili Matt Moss a Kev Pearson potrebu sa od tohto konceptu odvrátiť k niečomu prízemnejšiemu. A prečo vlastne? Päť rokov dozadu skonštatovali, že sme všetci „zrodení zo slizu“, rok nato ponúkli ďalší výdatný pokrm z jedálnička zvaného „Gastronomicon“, roku 2015 rozpovedali ďalšie príbehy o „ničote a slizom zamorených kráľovstvách“ a tohto roku sa k nám po zatiaľ najdlhšej štúdiovej odmlke dostáva „Ezoterická malakológia“. A malakológia je veda o čom? Hádať môžete iba raz – o mäkkýšoch. Takže to zas máme doma. Ako je na tom teda praotec-všeotec Mollusca a jeho dvaja vierozvestovia slizkej cirkvi v roku 2018? No, v rámci vzostupnej tendencie, akú mala doterajšia diskografia Slugdge, mi nezostáva nič iné než konštatovať, že nový album je opäť o kus lepší než ten predošlý. Na posúdenie kvality nových albumov Slugdge vlastne stačí vzorec K + 1, kde K je kvalita predošlého albumu. Za nádherným obalom, na ktorom Mollusca vyzerá ako požierač svetov rozťahujúci svoje chápadla cez portály do všetkých kútov vesmíru, sa nachádza progresívny death metal non plus ultra, s miernymi nánosmi blackmetalovej špiny, technicky precízny do poslednej noty – skrátka lahôdka pre poslucháča počas celej dĺžky albumu. Aj keď v minulosti bol skladateľský proces prevažne rovnomerne rozdelený medzi obdivoch Molluscových prisluhovačov, na novinke vraj dostal omnoho väčší priestor Kev Pearson, ktorý ako gitarovo zdatnejšia hemisféra dua, vystrelil štvrtú knihu slizkej biblie do technicky aj kompozične vyšších sfér. Prvé čo si všimnete, sú prečistenejšie gitary, za čo môže fakt, že Slugdge poslali starý dobrý HM-2 (bossácky distortion pedál, ktorý v 90tých rokoch definoval sound nejednej známej deathovej kapely) na zaslúžený odpočinok.
Jeden by povedal, že kapela, ktorá vo svojích textoch rozoberá výhradne len vraždiace a násilnícke slimáky z vesmíru, to ďaleko nedotiahne. Avšak poctivá robota sa vždy vypláca, pretože po treťom albume „Dim And Slime-Ridden Kingdoms“ sa Slugdge dostali do hladáčika vydávateľstva Willowtip Records a tým pádom dnes môžu poskytnúť fanúšikom svoju hudbu na formátoch, aké DIY prístup väčšine kapiel finančne neumožní – hovoríme teda prevažne o vinyle, digipakoch a pod.
No a hudba samotná? Je úplne fantastická. Je neskutočná. Je všetkým, čo od deathmetalového ale aj všeobecne metalového albumu očakávam a ešte viac. Famózny songwriting podporený netradičným konceptom a niekoľkoúrovňovou atmosférou, ktorá si to zarezáva pod kožu poslucháča čoraz hlbšie. Mierne odkazy na Entombed, ale aj Mastodon či Gojiru, ale pri tom všetkom silná prítomnosť vlastného ksichtu. Výborné vokály od multiinštrumentalistu Matta Mossa, prechádzajúce cez širokú paletu screamov, growlingov, melodických spevov pripomínajúcich prefajčené hrdlo Troya Sandersa (skladba „Spectral Burrows“) či blackmetalovo zaklínajúcich (Dimmu Borgir). Nie, nenudím sa tu skrátka jednu jedinú sekundu, či už sú to nápadité a do každého detailu vypiplané gitarové riffy, v ktorých duo berie len to najlepšie z metalového extrému a prebodáva ho skrz naskrz progresivitou. Pritom nechávajú tu rozhrkanú káričku plnú klišé, ktorá sa po dlhšej dobe existencie toho-ktorého metalového žánru postupne naplní, ďaleko za sebou. Či už sú to nádherné momenty v relatívne pokojnej „Salt Thrower“ či masaker „Slave Goo World“, Slugdge sú totálne presvedčiví v každom momente.
Čo povedať záverom? Nech žijú vierozvestovia slizkej cirkvi a nech nás praotec Mollusca všetkých zožerie. Do tej doby budem počúvať horúceho adepta na album roku.
Hodnotenie 9.5/10
