Pri opakovanom počúvaní novinky „Rainier Fog“ od mohykánov seattleskej vlny Alice In Chains sa mi chtiac nechtiac vyplavovali na povrch dve myšlienky. Najprv teda tá pozitívna – AIC sú stále vo forme, tvoria poctivú muziku bez akéhokoľvek pátosu, nejde o lacné polotovary a holý fakt, že si medzi jednotlivými nahrávkami dávajú prestávky 4-5 rokov, svedčí o tom, že sa nesnažia nič uponáhľať, nedajbože dojiť úspech, kým sú stále v kurze. Vec druhá – akokoľvek je mi to proti srsti, musím „Rainier Fog“ kvalitatívne zaradiť na koniec ich diskografie. Niežeby išlo o zlý album, ale predsa len máme už viac ako dva týždne od vydania a aj po intenzívnom počúvaní mi tretí zásek s Williamom DuVallom za mikrofónom nejde pod kožu (rátate správne, William má teraz na konte rovnaký počet albumov s AIC ako nebohý Layne Staley). Resp. mám problém ho vôbec dopočúvať do konca. Aj cez naozaj veľmi nadštandardne odvedenú inštrumentálnu stránku vyznievajú niektoré skladby mdlo a bez života. Rozmýšľal som prečo – však štúdiový návrat AIC z roku 2009 bol absolútne suverénny, kapela nadviazala tam kde skončila v roku 1995 s tripodom a priniesla skvelý materiál. Mantra fundamentalistického kresťanstva o tom, ako sem „diabol poslal dinosaury“, si za tie roky od vydania nakoniec tiež našla ku mne cestu. Dnes ju totiž považujem za veľmi solídnu nahrávku so svojskou atmosférou, v podstate DuVallovský ekvivalent oného trojnohého psa. Na druhú stranu – už tu boli náznaky kompozičných postupov, ktoré by mohli AIC v budúcnosti doviesť do slepej uličky. A k tomu si myslím, že došlo tohto roku.
„Rainier Fog“ je skrátka v pohode. A neviem či to na AIC stačí. Čo mi vadí je presýtenie vokálnymi harmóniami. Presne to, čo bolo kedysi na Alici z krajiny reťazí jedinečné, sa teraz obracia proti ním. V podstate svoj trademark nacpú takmer do každej skladby, aby nám bolo jasné, že ide o Alice a aj v skladbách, ktoré DuVall spieva sám (je ich trochu viac než na predošlom albume), si tie vokály pre istotu navrství. Prekvapivo tu absentujú vokálne linky, ktoré by dodali skladbám potrebnú šťavu. Ako by napríklad znela taká „Red Giant“ keby jej DuVall dal taký drajv, aký mala „Last Of My Kind“ z comebackovej placky „Black Gives Way To Blue“? No brutálne, kompozične ide totiž o jednu z najzaujímavejších vecí od kapely za celú ich kariéru. Avšak takto sa to vezie furt len v jednej rovine bez vrcholov a pádov. To isté platí aj pre priamočiaru titulnú skladbu, ktorá ponúkne nejaké zimomriavkové momenty až v polovici skladby. Úvodná skladba a pilotný singel „The One You Know“ je skôr zaujímavá vďaka disharmonickému Cantrellovmu riffu,
vzdialene pripomínajúcemu Hendrixovskú klasiku ´Purple haze´. Peknými akustickými aranžmánmi disponuje „Fly“, harmónie DuValla a Cantrella vcelku fungujú, avšak aj tu sa deje rovnaká kuleha, ktorá mi vadila už na „The Devil Put Dinosaurs Here“ – Cantrell sa vokálne derie príliš dopredu na úkor lepšieho a farebnejšieho DuVallovho hlasu. „Drone“ má zaujímavý bluesový groove a poloakustický bridge, ktorý v štúdiu nahral Chris DeGarmo (ex-Queensryche), kedže Jerry Cantrell si na ňom podľa vlastných slov išiel dolámať prsty. „Deaf Ears Blind Eyes“ trpí rovnakým problémom – gitarové harmónie sa tiahnu celou skladbou, takmer furt na rovnakej vlne, takže to čo skladbu zachraňuje je gitarová práca starého machra Jerryho. Kvalitná je tvrdá „So Far Under“ z pera Williama DuValla, avšak vrchol nahrávky prichádza až s „Never Fade“, čo je rockový hit so všetkým čo k tomu patrí. DuVallov vokál konečne vystúpi aj do vyšších polôh a refrén je absolútne fantastický. Presne takto to má fungovať. Nádherná je tiež záverečná „All I Am“. Keby všetky skladby na albume zneli ako posledné dva kusy, kľudne by som išiel s hodnotením vyššie.
Alice in Chains na novinke nepadajú nejak strmo dole, avšak ani ja z novinky nepadám na riť. Ako som napísal vyššie, po inštrumentálnej stránke je všetko odvedené takmer perfektne, nájde sa veľa skvelých gitarových motívov a krásnych Cantrellových sól. Najsilnejšou zbraňou v arzenále AIC boli však vždy zimomriavkové vokály a tu súčasní AIC začínajú byť až prekvapivo rutinní a sterilní. Neviem si pomôcť, až na tri-štyri výnimky mi tie spevy prídu skôr ako z povinnosti. A možno sa mýlim a album porastie. Avšak teraz to vidím takto. „Rainier Fog“ je ako album AIC skrátka len OK.
Hodnotenie 7/10
