Nedávno sme na týchto stránkach spomínali už dávno k ľadu uložených HC veteránov Harkonen. Čo majú Harkonen spoločné s kapelou Helms Alee? Predsa gitaristu a speváka Bena Verellena! Ten sa po kolapse domovskej kapely dal dohromady s bubeníčkou Hozoji Margullis a basgitaristkou Danou James, aby dal prienik omnoho rozšafnejším hudobným nápadom, ktoré by si v jeho hardcoreovej minulosti len horko ťažko hľadali cestu na povrch. Helms Alee v začiatkoch zostali u vydavateľstva Hydra Head Records, ktorému boli v minulosti upísaní aj Harkonen a novovzniknuté trio pod jeho hlavičkou vydalo prvé dve nahrávky Night Terror (2008) a Weatherhead (2011). Neskôr však prešli k čoraz viac kvalitu koncentrujúcemu vydavateľovi Sargent House (Emma Ruth Rundle, Chelsea Wolfe, Deafheaven, Boris atď..) a vydali trojku „Sleepwalking Sailors“ (2014) a nakoniec aj album, ktorého sa týka tento článok –“Stillicide“ (2016).
T
a o čom je hudba Helms Alee? Nielenže vcelku úspešne vedia skombinovať na prvý pohľad nezlučiteľné svety sludgeu a shoegaze, ale pridávajú k tomu aj kus psychadelickej atmosféry, noise rockovej výbušnosti a impozantných, avšak celkový obraz nenarúšajúcich rytmických kreácií. Vokály rovnomerne obstaráva ako pán tak obidve dámy a aj to prispieva k väčšej farebnosti celkového soundu kapely (však čo len môže byť zlé na perfektne odvedených trojitých vokálnych harmóniach?). Produkcia zachytáva kapelu takmer presne v intenciách toho, ako znejú naživo. Gitary sú navrstvené len minimálne, veľa zemitých spodkov totiž dodáva drsne znejúca basgitara Dany James, ktorej vokál vás taktiež uvedie do albumu po klavírnom intre „More Weight“, a to melvinsovskou peckou „Untoxicated“. Zimomriavkový kontrast ukazuje hneď druhá vec „Tit To Toe“, ktorá takmer v kocke zachytáva esenciu tejto kapely. Benov rev v slohe, odkazujúci na časy Harkonen, sa tu strieda s melodickým spevom bubeničky Hozoji, ktorá tu veru nehrá veci, ktoré by sa dali ľahko skĺbiť s vokálom. Zvuk gitary je skôr rockový, ale v kombinácií s valcujúcim tepom dámskej rytmickej sekcie vytvára strhujúci groove. Pokračujeme ďalej s fantastickou snovou „Meat And Milks“, začínajúcou od pozvoľných ambientných gitarových tónov až po vlečúce sa sludgeové riffy, či s titulnou skladbou „Stillicide“,ktorej rytmiku pevne drži Danina prierazná basa a bície Hozoji, dokresľované halucinogénnymi motívmi Benovej gitary. To že Helm´s Alee vedia ale aj pritvrdiť, dokazuje hneď ďalšia vec s názvom „Galloping Mind Fuk“, kde Ben do sekavej HC rytmiky reve ako tur, aby následne v „Creeping Your Company“ prehodil na takmer anjelský melodický vokál, neskôr doplnený o harmónie zostávajúcich dvoch členiek. Krátke veci „Dream Long“ a „Bullygoat“ skôr rozvíjajú schopnosť kapely pohrať sa s náladami, najmä „Bullygoat“ sa blysne podmanivými dvojhlasmi ženskej dvojice. „Andromenous“ hypnoticky opakuje jeden rytmický motív, okolo ktorého sa točí gitara v post-rockových linkách no a poviem len toľko, že to funguje viac než dobre. Album uzatvára šesť a pol minútová skladba „Worth Your Wild“, ktorá nijako neznižuje nastavenú latku kvality. Prechádza rôznymi zmenami nálad, skvelý je najmä refrén v podaní bubeníčky Hozoji.
Helms Alee je vskutku originálne a svojsky znejúce trio. Aj keď uberajú od tvrdších polôh, ktoré najmä súviseli s Verellenovou HC minulosťou a vydávajú sa cestou kompozičných experimentov, zostávajú rovnako, ak nie ešte viac zaujímaví. Podľa môjho skromného názoru totiž vydali svoj doteraz najlepší album.
Hodnotenie 9/10
