Utrpenie vraj formuje charakter. Alebo inak povedané, keď je človek v loji, po vyhrabaní sa z neho prichádza silnejší. Klišé xy-krát omleté a zhrnuté vo výroku „Čo ťa nezabije, to ťa posilní“ sedí na ôsmy album oregonských náladotvorcov YOB ako riť na šerbel. Svoje o tom vie aj Mike Scheidt, líder tohto dnes už kultového tria. Prednedávnom totiž zabojoval o holý život, keď ho hnusná marha s názvom divertikulitída (tiež som vtedy počul o tom ochorení po prvý krát, i keď vraj v dnešnej uponáhľanej dobe nejde o žiadnu raritnú záležitosť) dohnala na pohotovosť a skúsila to rovno aj na cintorín. Našťastie sa z toho Mike do troch týždňov vystrábil a dnes funguje vcelku normálne. A my môžeme mať radosť z nového albumu YOB. No a akého albumu!!! Osobne si myslím, že YOB v roku 2018 servírujú jeden zo svojich najsilnejších momentov. Sú síce kľudnejší, priamočiarejší, možno by jeden chcel povedať že pesničkovitejší, čo mimo iné dokazuje ich zatiaľ najvyšší počet skladieb za album (až sedem), ale stále si zachovávajú vlastný punc originality. Nečakajte totiž žiadne lacinosti, skladby YOB stále disponujú ukrutne dlhou stopážou, ktorá poskytuje priestor na vychutnanie všetkých tých nádherných, akoby v slučke sa opakujúcich momentov. Nesústreďte sa však pri počúvaní na čísla neustále pripomínajúce dĺžku tej ktorej skladby. Ako tvrdil Bruce Lee vo svojom poslednom filme Enter The Dragon: „Je to ako prst ukazujúci na mesiac. Sústreď sa len naňho a unikne ti všetka tá nebeská nádhera“.
Novinka mi svojím emocionálnym náporom, intenzitou a paradoxne aj uvoľnenosťou v mnohom pripomína album „Honor Found In Decay“ od nestorov Neurosis. Album Oaklandských praotcov post-metalu z roku 2012 sa tiež neniesol v znamení objavovania nových zákutí, kam posunúť svoju tvorbu, ale zato exemplárne demonštroval všetky najsilnejšie stránky kapely, všetky nazbierané skúsenosti a to zahustené do neskutočne kvalitatívne vyrovnanej kolekcie skladieb. YOB a Mike Scheidt sú na tom v roku 2018 rovnako. „Our Raw Heart“ je s troškou nadhľadu elektrifikovanou verziou Scheidtovho skvelého sólo počinu „Stay Awake“ a to ako prístupnejšou formou komponovania, tak aj osobnostnou rovinou zvýraznenou v textoch, posilnenou o nedávnu zaťažkávajúcu životnú skúsenosť. Zverský rev tu prevažne ustupuje expresívnemu čistému vokálu, či už je to v skvelej úvodnej „Ablaze“ alebo v absolútnom vrchole „Beauty In Falling Leaves“, ako to 16 a pol minútovej óde na radosť z vecí bežných. Práve tu strúha Mike asi citovo najviac zafarbenú melodickú vokálnu linku v celej histórií kapely a pokiaľ vyložene hľadáte soundtrack k tohtoročnej jeseni, ktorá k nám za dva dni snáď dôjde nielen kalendárne, ale aj fyzicky, tak ste ho práve našli. Brutálnejšiu stránku YOB perfektne prezentuje „The Screen, kde sa riffová práca v slohe pohybuje niekde medzi Celtic Frost a Morbid Angel, podporená ťažkopádnym a jednoduchým bicím rytmom. Mike si tu dokonca strihne poriadne „ugh“, ktoré má metalový fanúšik skôr spojené s Thomasom Gabrielom Fisherom. Zato refrén sa nesie znova v plíživo melodických vodách a je zase raz brilantný. Titulná vec „Our Raw Heart“ doslova exploduje pod nánosom emócií, v samotnom závere akoby sme získavali predstavu, ako by asi znela tvorba kanadského národného hrdinu Neila Younga, keby presedlal na post metal. Zatvoriť oči a plaviť sa pokojným a zároveň rozbúreným morom – platilo to na všetky doterajšie Yobovky a tohto roku to platí zas. Scheidt a spol. tvoria komplexný obraz, ktorý sa nedá uchopiť mimo kontextu ani vtesnať do zopár recenzentských kecov. Vyjadriť slovami zvuk je v prípade Oregonskej partičky, ktorá aj naďalej podáva doom metal osobitým a okamžite rozpoznateľným spôsobom, vcelku komplikované. Nebudem to ďalej obkecávať. Pustite si to. Bolesť, krása, katarzia, smútok, radosť, slzy, krv, pot a nad tým všetkým chuť žiť a nepoddať sa. Všetko v „našom čistom srdci“.
Hodnotenie 9.5/10
