Ak ma pamäť neklame, tak už po piaty krát som si to tradične ( okolo dátumu mojich menín, ktoré tu zvyknem oslavovať, pozn. red. ) nasmeroval do jednej z najväčších obcí na Slovensku. V Beluši sa teda opäť konal Deathfest
už s úctyhodnou číslovkou dvanásť. Tohtoročná zostava bola naozaj pestrá, posúďte sami – Holanďania Disavowed, Portugalci Analepsy, Angličania Unfathomable Ruination, Rumuni Clitgore, Česi Nahum a slovenské stálice Depresy, Stercore a samozrejme domáci Suburban Terrorist. Čiže aj štýlovo široký záber. Železniciam ide v poslednej dobe karta a vraj kvôli futbalu v Trnave, kde hralo Slovensko s Českom ( aj tak sme prehrali… ), meškal vlak vyše pol hodiny, čo značilo, že prípoj v Trenčíne sme nestihli. Apropo reštauračný vozeň, ktorý vyzerá ako krčma z Rysavej jalovice, si vážne nepamätám už strašne dlho.
Následok týchto cestovateľských trampôt bolo to, že som stihol iba úlomky zo setu Stercore. Aj z toho mála čo som počul, to borci z Kanianky dali vo veľkom štýle. Už som ich nevidel celkom dlho, ale svojim posledným albumom nastavili latku vysoko a naživo to zdá sa potvrdili. Ich moderne znejúcu verziu grindu kríženého s deathcorom a neviem čím ešte všetkým, ale nevidelo až tak veľa ľudí. Klasický neduh prvých kapiel. Čo už.
Do old schoolových vôd nás uvrhli Nahum z Ostravy. „Tá píseň zní, jak rez žiletky masem“. Táto Pinheadova hláška z
Hellraisera 3 ma napadla, keď spustili svoj set. Kombinácia death metalu s thrashom na mňa fungovala blahodárne. Keď sa tak človek započúval, tak pod nánosom death metalového sedimentu, bolo cítiť, že tie riffy pochádzajú z pokladnice, kde ako pečať svieti zopár poskladaných mečov do tvaru pentagramu a nápis Slayer. O pár dní im vychádza tretí album nesúci meno Within Destruction, z ktorého aj čosi vybrali ako ukážku. Inak viac mi sedeli skladby, kde sa až tak netlačilo na pílu a išlo sa v strednom tempe. Tak aspoň mne vtedy vynikali isté aspekty, ktoré sa mi lepšie vnímali a boli mi po chuti.
Portugalská zostava Analepsy si za tých, iba pár rokov čo sa motá po svete, buduje celkom kultové postavenie. Ale keď ich človek vidí a počuje naživo, niet sa čomu čudovať.
Naposledy som na nich narazil na Flesh Party, kde si ich ľudia dosť chválili, ale nejak mi unikli pomedzi prsty. Za to tu… Dámy a páni, to bola čelná zrážka s buldozérom, ktorý zo zadu tlačí TGV. Jeden z naj setov asi čo som tento rok videl. Nekompromisné hudobné jatky. Možno trochu statický postoj kapely, keďže Diogo Santana má okrem spevu na starosti aj šesť strún, ale keď je človek v kotli, tak si takéto detaily veľmi nevšíma. Práve cez ich set sa vyskytli aj prví letci z pódia, ktorí ale boli skôr v štýle kamikadze. No ale celkovo pre mňa naj vystúpenie z celého večera aj napriek tomu, že nám zostávalo ešte päť kapiel.
Od setu Analepsy, ktorí mali nejaké technické problémy, sa začal nabaľovať časový sklz, ktorý bol ku koncu už ozaj
dosť veľký. Po tak silnom sete plnom brutalít od chlapcov z Portugalska, nasledovala kapela, na ktorú som bol z tohtoročnej zostavy najviac zvedavý. Asi aj preto, že ako jedinú z týchto kapiel, som ich ešte nevidel z očí do očí. Nehovorím, že Unfathomable Ruination boli pre mňa sklamaním, ale po Analepsy nezapôsobili na mňa tak ako som dúfal. Technická brutalita, mi proste nesadla tak dobre po slam/brutal dominancií. Aj keď, keby si mám doma vybrať, čí album si pustím, asi by dostala prednosť kapela zo Spojeného kráľovstva. Najväčšiu pozornosť na pódiu na seba pútal spevák Ben Wright. Pán s poriadnym medveďom v hrdle a s výrazom chlapa, ktorého by ste nasrať rozhodne nechceli. Ale fanúšikovia takých Defeated Sanity, Deeds of Flesh a podobných zverstiev si určite prišli na svoje.
Pod pódiom to opäť zhustlo, čo znamenalo iba jediné – domáci Suburban Terrorist si to mierili na stage. Samozrejme
som ich videl už nespočetne krát, ale vždy mi tam čosi u nich chýbalo. Ten posledný diel skladačky, ktorý mi tam absentoval, prišiel až keď sa za mikrofón postavil aktuálny spevák Šimon. S úctou ku všetkým bývalým vokalistom, ale s jeho príchodom kapela u mňa poskočila o level vyššie. Ani oni sa nevyhli nejakým technickým šarapatám, ale ak mám byť úprimný, tak to bolo asi najlepšie vystúpenie, čo som mal od nich možnosť vidieť. Kde inde ako na domácej pôde sa mohla udiať radostná udalosť a to krst nového albumu Inhuman Breed. Tretí oficiálny zárez v ich diskografií je teda oficiálne vonku a mne už šrotuje v mechanike. Na záver prišiel aj kapelný hit Loco a všetko bolo teda tak ako malo byť.
Headlinerom akcie boli Holanďania Disavowed a tí, ktorí ste ich videli minulý rok na Flesh Party, vedeli ste, že vás opäť čaká smršť porovnateľná možno len s hurikánom Katrina. Spevák Robbe Kok letiaci nad hlavami ako pravidelná letecká linka, zvuk gitár tak surový, že im môžu konkurovať asi iba kosťolamači Brodequin. Proste, ak by existovalo
čosi ako death metalová cukráreň, tak tu máte plný pult dobrôt. V kuloároch sa už dlhší čas hovorí o novom albume a ak som teda dobre zachytil, na koštovku sa čosi dobré ponúklo. Kotol nadobudol nepravidelné kontúry a okrem speváka, tu lietalo ozaj všetko a hocijako otočené. Tak to má byť. Po Analepsy boli teda Disavowed ako rana do tváre s čerstvo rozmrazeným karé ( kto ste niekedy robili v gastronómií, viete čo všetko sa deje v kuchyni… ).
Na veselšiu notu mali brnknúť Clitgore z Rumunska. Po Disavowed sa publikum riadne preriedilo, čo bola celkom škoda. Hrali tu už veľakrát a Calin aj s Necrovile, či vo februári s Pestilence. Ale popravde v tento večer mi nejak nesadli, asi som už bol presýtený a unavený sledovať toľko kapiel za večer, je to celkom pálka. Napriek tomu sa našlo ešte niekoľko goregrindu chtivých tanečníkov, ktorí sa bavili na nich kráľovsky.
Pretože časový sklz bol už naozaj dosť veľký a ja som nemal ani trochu chuť čakať niekde do rána bieleho, po Clitgore som sa zbalil a zamieril domov. Týmto sa ospravedlňujem chalanom z Depresy, snáď niekedy nabudúce.
Tak ako zhodnotiť túto hudobnú šajbu? Osem kapiel zo šiestich krajín, ich výkony viac menej v poriadku, zvuk bol počúvateľný, akurát neviem či sa mi to zdá, ale ľudí bolo tuším o čosi menej ako minulý rok. Tak ak sa nestane nič nečakané, do roka a do dňa zase na mieste činu.
Foto: Michal „Fekal“ Bajcar
